Stredná Európa Luboša Palatu

Mám Ukrajinu rád, a tak som si veľmi prial, aby som sa mýlil v novom ukrajinskom prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi, človeku, ktorého životopis ani vystupovanie nikdy neveštili nič dobré. Dvojnásobný kriminálnik, hoci zamlada, človek s minimálnym vzdelaním, hoci sa pýši akademickými titulmi, sovietsky vystupujúci a komunisticky uvažujúci človek, skôr hlava mafiánskeho klanu než skutočný politik. Mnoho ľudí vrátane západných diplomatov v Kyjeve ma upokojovalo, že nie je taký strašný, ako vyzerá, je  s ním vcelku rozumná reč, rozhodne to nie je politik, ktorý si praje, aby Ukrajina prestala byť samostatným štátom a vrátila sa do područia Moskvy. A že by vlastne nevyspytateľná populistka bola napriek svojej prozápadnej a pre nezávislosť Ukrajiny vypovedajúcej predvolebnej rétorike pre túto takmer päťdesiatmiliónovú krajine nebezpečnejšia ako údajne vyspytateľný Janukovyč. Janukovyč, ktorý vraj navyše nebude vládnuť zďaleka sám a skôr budú rozhodovať mocní ukrajinskí oligarchovia v jeho pozadí. A vraj to posledné, čo títo dolároví miliardári chcú, je dostať sa do vleku Rusov alebo dokonca skončiť ako Michail Chodorkovskij, teda na roky za mrežami, či v lepšom prípade skorého úteku niekde v emigrácii. Pár dní som týmto konštrukciám dokonca veril, človek nie je geniálny a nezaoberá sa, na rozdiel od týchto diplomatov, dvadsaťštyri hodín denne len Ukrajinou. No len do chvíle, keď som Janukovyča videl na jeho poslednom predvolebnom mítingu, kde vystupoval ako Klement Gottwald vo februári 1948 alebo Gustáv Husák v roku 1971. A prihováral sa po rusky voličom z východu Ukrajiny, a pritom bol v srdci Kyjeva, dnes už z prevažnej väčšiny len ukrajinsky hovoriaceho hlavného mesta. "Moskalovia," ako by Janukovyča a jeho okolie asi označil Švejk, jednoducho dobyli srdce Ukrajiny a ovládli krajinu.
Potom som sa ešte raz zarazil, a to keď Janukovyč zamieril na svoju prvú zahraničnú cestu nie do Moskvy, ale do Bruselu. Ako sa však ukázalo, bolo to len pre imidž, pár pekných slov o európskej orientácii krajiny, tie podstatné veci sa od začiatku diali medzi Kyjevom a Moskvou. Prvý znepokojujúci signál prišiel, keď sa Medvedev snažil pretlačiť Kyjev ako miesto podpisu zmluvy s USA o obmedzení jadrových zbraní. Barack Obama to zatrhol, a tak letel Medvedev ku Klausovi do Prahy, teda vlastne do priateľského prostredia, najmä u českého pána prezidenta.
Šok však prišiel v stredu. Aj keď sa to vlastne dalo čakať, ale predsa si človek hovoril, že to neurobia tak okato a tak rýchlo. Viktor Janukovyč predal Rusku suverenitu svojej krajiny za nižšiu cenu plynu. Za to, že Moskva o niečo zníži Ukrajine ceny plynu, budú mať Rusi na ďalšie štvrťstoročie obrovskú základňu svojho Čiernomorského loďstva v Sevastopoli. Dnešný strašný obchod potvrdzuje najhoršie obavy, ktoré v súvislosti s Ruskom stredná a východná Európa má. A tiež obavy, ktoré mnohí, a aj ja, mali za Janukovyča.
Ale nerobme si ilúzie. Aj medzi našimi českými a slovenskými politikmi sú ľudia, ktorí Rusom predajú pokojne aj suverenitu našich krajín za pár strieborných. Teraz pred voľbami by sme o tom, ktorí sú to, mali premýšľať viac ako inokedy. Tým mladším, čo to nezažili, odovzdávam svoju osobnú skúsenosť. Prežil som dvadsať rokov života v krajine, ktorá dostávala od Moskvy plyn a ropu za oveľa nižšie ceny, než platíme dnes. Ale verte mi, hoci nad účtami za plyn a z benzín dnes často plačem, nemenil by som.