Toto obdobie napodiv trvalo vcelku krátko. Ani nie celé desaťročie. A potom sa po Stachovi zľahla zem. Žil ako legenda, nevidený, iba tušený. A keď prišla správa o jeho smrti, ani kultúrne Slovensko to nezaregistrovalo nejako viditeľne. Je až neuveriteľné, že pri takej erupcii ostalo po ňom iba päť básnických zbierok. Presnejšie, štyri plus jedna. Pravdaže, ešte hŕba básnických prekladov a editorská činnosť. Bývali roky, keď Ján Stacho stál pri dverách slovenskej poézie a koho vpustil dnu, ten vydal knihu. Býval to však mimoriadne žičlivý a empatický strážca brány. Ale aj jeho život sa číta ako knižka.
.zážehy
U Stacha bolo, zdá sa, všetko extatické. Obdobia plnosti a prázdnoty sa striedali ako chudé a tučné kravy vo sne egyptského faraóna. Ako hovoria informácie v knihe Trnavská skupina (Andera Bokníková-Tóthová), už jeho detstvo bolo poznačené traumou. Narodený 1. 1. 1936 nebol práve dieťaťom šťasteny. Vyrastal nielen bez otca, ktorý opustil rodinu, ale dlhý čas aj bez matky, ktorá bola na robotách v cudzine. Ako študent účinkoval v saleziánskom spevokole, a na odporučenie Mikuláša Schneidera-Trnavského dokonca spieval prvý tenor v trnavskom Dóme. Podobne ako Vincent Šikula vedel hrať na dychové nástroje. Z tohto kostolného i umeleckého prostredia sa však vybral rovno študovať medicínu a krátky čas bol aj lekárom. V tomto období dochádza k prvému ostrému rezu v Stachovom živote. Po časopiseckom publikovaní vychádza začiatkom šesťdesiatych rokov jeho básnický debut, a Ján Stacho sa razom stáva vedúcou osobnosťou slovenskej lyriky. Plavným krokom vchádza do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, do kaviarní, do manželstiev... Na vrchole básnického i spoločenského uznania vo veku 32 rokov sa ocitá po automobilovej havárii vo väzení, kde si odsedel trištvrte roka. Ďalší zvrat: po prepustení sa opäť vracia na výslnie - stáva sa kultúrnym atašé v Indii a po invázii sovietskych vojsk ho upratali ako šéfredaktora Revue svetovej literatúry. Posledný prestrih je najkrutejší - v tridsiatich siedmich rokoch, keď umierajú básnici, mal Ján Stacho autohaváriu, ktorá ho uvrhla do kómy a neskôr pripútala na lôžko. Uzurpovala si ho matka, ktorá ho celkom izolovala od priateľov, a po jej smrti prechádzal rukami príbuzných, susedov i rehoľných sestier. Zomrel vo veku 59 rokov v prievozskom ústave.
.šmátranie v širočine
Ťažiskové dielo napísal v rozpätí necelých desiatich rokov. Debutoval ako 25-ročný legendárnou zbierkou Svadobná cesta. Už časopisecké básne naznačovali, že v Stachovi máme básnika slovnej exaltovanosti, širokej inštrumentácie a kompozičnej prepracovanosti. Pôdorys básne sa preň stal miestom obradoslovia, kde dochádzalo k prelínaniu aj obradnosti, aj slova. "Strapce, strapce, strapce visia, / ťarchavejú plodné kĺče," píše v jednej z časopiseckých básní. U tohto básnika bolo všetkého vyše miery, a predsa sa vyhol slovnému obžerstvu. Metafora sa mu stala metódou na interpretáciu sveta, slovná ornamentalizácia zasa prostriedkom povedať veľa, a neprezradiť všetko. Možno to bolo aj skúsenosťou s básňou Zakliate mesto s podtitulom Päť malých rekviem za súdruhom Antonínom Zápotockým. Bola to prvá a jediná socrealistická báseň autora. Aj keď bude mať v budúcnosti ódy či báseň na SNP, tézy a idey bude ukrývať do bohatého slovného kašírovania. Nerobí to preto, aby ho niekto mohol obviniť, že posluhuje režimu, ale preto, aby ho nemohli obviniť, že nie je básnik. Byť básnikom pre Stacha znamenalo pociťovať stvoriteľskú moc, byť šamanom i samcom, byť mužom (trauma z neprítomného otca?): "Keďže som mužom, chcem mať teplú pec / a plodnú ženu so širokou panvou." Matku nazýva mamou, ale otec je preňho takmer vždy Otče. Jeho básne sú akýmisi ľudskými prepismi starozákonných kníh, litániami podľa človeka: "Vzdaj sa, prach, aj tak ťa v človeka obrátim." V zbierke Dvojramenné čisté telo pokračuje imaginizácia reality: "v tvojej vôni vláčne medy svitajú." Básnik prepisuje obyčajné, normálne deje i činnosti do slovných formulí s dikciou alchymistických zaklínaní. "V extáze rujných tráv a britiev drievkom som vohnal do tabaku korenný bľakot v stáde ohňov," tak opisuje obyčajný rituál zapálenia si cigarety. Ale Stacho neornamentalizuje banálnosť života, skôr vníma pod všednosťou zdroje sviatku a zázraku. Vrcholom tohto názoru sú básne V rádioopravovni alebo Albínove ruky otvárajú schránku s líčidlami, v ktorých vidí v úžitkových rekvizitách remeselníka či umelca (Albín Brunovský) nástroje alchymistického zasvätenia. V jeho gramatike sa nachádza ešte 5. pád, vokatív: "Kam si sa ukryl, Adame?"
Kým v zbierke Zážehy je ešte "potomstvo Adamovo", v nasledujúcich Apokryfoch sa už ako mantra opakuje formulácia "skurvené potomstvo Adamovo." Je to knižka inšpirovaná pobytom vo väzení, ako o tom svedčia sugestívne obrazy: "množstvo samčích očí spoza mreží","až prišli bachari, uderili. A zhúkli." To mal básnik Kristových 33 rokov a pred sebou takmer dvadsaťročnú pauzu. Keď po havárii vydal zbierku Z prežitého dňa, bol to už celkom iný Stacho. Exaltovanosť sa stiahla do výrazového minimalizmu, pýchu nahradila pokora, rozpäté slovné plachty dostali rozmery tradičnej rýmovanej básničky, sem-tam sonetu. A predsa nemôžeme tvrdiť, že to boli básne napísané rukou invalida. Autor už pravdepodobne nedokázal fyzicky napísať rozkošatený text plný obrazov a šifier, ale možno sa mu to ani nežiadalo. Aj keď z týchto riadkov preblesnú samovražedné túžby, prevláda v nich vďaka za život a túžba žiť. Možno bola miestami viac manifestačná a manifestovaná, ako autentická. Ale nadpis Z prežitého dňa sa nedal nečítať ako výkrik vďaky za každý deň, ktorý človek Ján S. dožil do večera.
.aj stromy zatúžia raz navrátiť sa domov
Ján Stacho mal taký zástup epigónov a rozmieňateľov či falšovateľov jeho básnického obeživa, ako (až na Milana Rúfusa) máloktorý básnik. Mal zároveň vysoký kredit u literárnej kritiky, ktorá ho za rovnaké prvky jeho poetiky zároveň kritizovala. Stacho bol po Samovi Bohdanovi Hroboňovi a Hviezdoslavovi (a pred Štefanom Moravčíkom) ďalším slovotvoričom, tvorcom neologizmov, ktoré som usporiadal do prehľadnej tabuľky. Tá jeho posadnutosť nebola ani márnomyseľnosťou, ani luxusom, a už vôbec nie schválnosťou. Bola v tom potreba inštrumentovať život podľa seba. Kto iný to má robiť, ak nie Básnik?
Slovník neologizmov Jána Stacha
anjelí - belostnučký - bĺčava-blčky-blikotne-blknúť-britne-bubniť-cirkula-crčný-čírený-črevina-dohrubnúť-domašliť-dovoňava-drepky-dutnavý-dvojmlčky-dýkooký- gongnúť-
chladnohviezdny-imaníčko-klenebný-klováň-krídlobitie-kryštálny-lampada-lílava-lískot-
lúkota-nahôtka-nakvílený-náporenie-náporiť-narinčať-nastrunený-navlásiť-odvoňaný-ohní-ojazyčený-okrujúci-ostrina-ozrnený-penený-piskľavučký-pizgorka-plazivina-plazka-plemenidlo-podhviezdny-podjatrený-podkvílený-podmesačný-pokňaznený-posestrený-praskotný-prázdnieť-prebolestnený-predbránie-prefrknutý-prehemžený-prekiadzať-
prekviľovať-prešušlaný-prevčelený-prežmolený-príbubnie-prílunie-reťazne-rozbreskný-rozčíhaný-rozhaluziť-rozharfiť-rozmašlený-rozprsteniť-rozsliedený-rozšvihlený-rozvrnený-
ryšavina-skrska-slanoslzý-slepky-slnovratný-smútivec-sperutieť-srška-sršný-sučí-surmitný-
svitavý-šibný- šľapkať-šliapka-šopĺstanie-temnodoj-tikotný-tlčky-trhľavý-tvrdoranný-učučkávať sa-ušičko-vtestamentiť sa-vybabušiť sa-vydotýkaný-vychopiť-
vyohmatávaný-vystráchaný-vysyknúť-vyžmýknuť-zahorliť-zachrastený-zápaľníček-zapelený-zarchanjeliť-zarytmiť-zavášniť-zazvíjať sa-zhlasnieť-zjastrabieť-zlusknutie-zmrákavý-zvodorovnieť-zvonobitie-žihadelný
.zážehy
U Stacha bolo, zdá sa, všetko extatické. Obdobia plnosti a prázdnoty sa striedali ako chudé a tučné kravy vo sne egyptského faraóna. Ako hovoria informácie v knihe Trnavská skupina (Andera Bokníková-Tóthová), už jeho detstvo bolo poznačené traumou. Narodený 1. 1. 1936 nebol práve dieťaťom šťasteny. Vyrastal nielen bez otca, ktorý opustil rodinu, ale dlhý čas aj bez matky, ktorá bola na robotách v cudzine. Ako študent účinkoval v saleziánskom spevokole, a na odporučenie Mikuláša Schneidera-Trnavského dokonca spieval prvý tenor v trnavskom Dóme. Podobne ako Vincent Šikula vedel hrať na dychové nástroje. Z tohto kostolného i umeleckého prostredia sa však vybral rovno študovať medicínu a krátky čas bol aj lekárom. V tomto období dochádza k prvému ostrému rezu v Stachovom živote. Po časopiseckom publikovaní vychádza začiatkom šesťdesiatych rokov jeho básnický debut, a Ján Stacho sa razom stáva vedúcou osobnosťou slovenskej lyriky. Plavným krokom vchádza do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, do kaviarní, do manželstiev... Na vrchole básnického i spoločenského uznania vo veku 32 rokov sa ocitá po automobilovej havárii vo väzení, kde si odsedel trištvrte roka. Ďalší zvrat: po prepustení sa opäť vracia na výslnie - stáva sa kultúrnym atašé v Indii a po invázii sovietskych vojsk ho upratali ako šéfredaktora Revue svetovej literatúry. Posledný prestrih je najkrutejší - v tridsiatich siedmich rokoch, keď umierajú básnici, mal Ján Stacho autohaváriu, ktorá ho uvrhla do kómy a neskôr pripútala na lôžko. Uzurpovala si ho matka, ktorá ho celkom izolovala od priateľov, a po jej smrti prechádzal rukami príbuzných, susedov i rehoľných sestier. Zomrel vo veku 59 rokov v prievozskom ústave.
.šmátranie v širočine
Ťažiskové dielo napísal v rozpätí necelých desiatich rokov. Debutoval ako 25-ročný legendárnou zbierkou Svadobná cesta. Už časopisecké básne naznačovali, že v Stachovi máme básnika slovnej exaltovanosti, širokej inštrumentácie a kompozičnej prepracovanosti. Pôdorys básne sa preň stal miestom obradoslovia, kde dochádzalo k prelínaniu aj obradnosti, aj slova. "Strapce, strapce, strapce visia, / ťarchavejú plodné kĺče," píše v jednej z časopiseckých básní. U tohto básnika bolo všetkého vyše miery, a predsa sa vyhol slovnému obžerstvu. Metafora sa mu stala metódou na interpretáciu sveta, slovná ornamentalizácia zasa prostriedkom povedať veľa, a neprezradiť všetko. Možno to bolo aj skúsenosťou s básňou Zakliate mesto s podtitulom Päť malých rekviem za súdruhom Antonínom Zápotockým. Bola to prvá a jediná socrealistická báseň autora. Aj keď bude mať v budúcnosti ódy či báseň na SNP, tézy a idey bude ukrývať do bohatého slovného kašírovania. Nerobí to preto, aby ho niekto mohol obviniť, že posluhuje režimu, ale preto, aby ho nemohli obviniť, že nie je básnik. Byť básnikom pre Stacha znamenalo pociťovať stvoriteľskú moc, byť šamanom i samcom, byť mužom (trauma z neprítomného otca?): "Keďže som mužom, chcem mať teplú pec / a plodnú ženu so širokou panvou." Matku nazýva mamou, ale otec je preňho takmer vždy Otče. Jeho básne sú akýmisi ľudskými prepismi starozákonných kníh, litániami podľa človeka: "Vzdaj sa, prach, aj tak ťa v človeka obrátim." V zbierke Dvojramenné čisté telo pokračuje imaginizácia reality: "v tvojej vôni vláčne medy svitajú." Básnik prepisuje obyčajné, normálne deje i činnosti do slovných formulí s dikciou alchymistických zaklínaní. "V extáze rujných tráv a britiev drievkom som vohnal do tabaku korenný bľakot v stáde ohňov," tak opisuje obyčajný rituál zapálenia si cigarety. Ale Stacho neornamentalizuje banálnosť života, skôr vníma pod všednosťou zdroje sviatku a zázraku. Vrcholom tohto názoru sú básne V rádioopravovni alebo Albínove ruky otvárajú schránku s líčidlami, v ktorých vidí v úžitkových rekvizitách remeselníka či umelca (Albín Brunovský) nástroje alchymistického zasvätenia. V jeho gramatike sa nachádza ešte 5. pád, vokatív: "Kam si sa ukryl, Adame?"
Kým v zbierke Zážehy je ešte "potomstvo Adamovo", v nasledujúcich Apokryfoch sa už ako mantra opakuje formulácia "skurvené potomstvo Adamovo." Je to knižka inšpirovaná pobytom vo väzení, ako o tom svedčia sugestívne obrazy: "množstvo samčích očí spoza mreží","až prišli bachari, uderili. A zhúkli." To mal básnik Kristových 33 rokov a pred sebou takmer dvadsaťročnú pauzu. Keď po havárii vydal zbierku Z prežitého dňa, bol to už celkom iný Stacho. Exaltovanosť sa stiahla do výrazového minimalizmu, pýchu nahradila pokora, rozpäté slovné plachty dostali rozmery tradičnej rýmovanej básničky, sem-tam sonetu. A predsa nemôžeme tvrdiť, že to boli básne napísané rukou invalida. Autor už pravdepodobne nedokázal fyzicky napísať rozkošatený text plný obrazov a šifier, ale možno sa mu to ani nežiadalo. Aj keď z týchto riadkov preblesnú samovražedné túžby, prevláda v nich vďaka za život a túžba žiť. Možno bola miestami viac manifestačná a manifestovaná, ako autentická. Ale nadpis Z prežitého dňa sa nedal nečítať ako výkrik vďaky za každý deň, ktorý človek Ján S. dožil do večera.
.aj stromy zatúžia raz navrátiť sa domov
Ján Stacho mal taký zástup epigónov a rozmieňateľov či falšovateľov jeho básnického obeživa, ako (až na Milana Rúfusa) máloktorý básnik. Mal zároveň vysoký kredit u literárnej kritiky, ktorá ho za rovnaké prvky jeho poetiky zároveň kritizovala. Stacho bol po Samovi Bohdanovi Hroboňovi a Hviezdoslavovi (a pred Štefanom Moravčíkom) ďalším slovotvoričom, tvorcom neologizmov, ktoré som usporiadal do prehľadnej tabuľky. Tá jeho posadnutosť nebola ani márnomyseľnosťou, ani luxusom, a už vôbec nie schválnosťou. Bola v tom potreba inštrumentovať život podľa seba. Kto iný to má robiť, ak nie Básnik?
Slovník neologizmov Jána Stacha
anjelí - belostnučký - bĺčava-blčky-blikotne-blknúť-britne-bubniť-cirkula-crčný-čírený-črevina-dohrubnúť-domašliť-dovoňava-drepky-dutnavý-dvojmlčky-dýkooký- gongnúť-
chladnohviezdny-imaníčko-klenebný-klováň-krídlobitie-kryštálny-lampada-lílava-lískot-
lúkota-nahôtka-nakvílený-náporenie-náporiť-narinčať-nastrunený-navlásiť-odvoňaný-ohní-ojazyčený-okrujúci-ostrina-ozrnený-penený-piskľavučký-pizgorka-plazivina-plazka-plemenidlo-podhviezdny-podjatrený-podkvílený-podmesačný-pokňaznený-posestrený-praskotný-prázdnieť-prebolestnený-predbránie-prefrknutý-prehemžený-prekiadzať-
prekviľovať-prešušlaný-prevčelený-prežmolený-príbubnie-prílunie-reťazne-rozbreskný-rozčíhaný-rozhaluziť-rozharfiť-rozmašlený-rozprsteniť-rozsliedený-rozšvihlený-rozvrnený-
ryšavina-skrska-slanoslzý-slepky-slnovratný-smútivec-sperutieť-srška-sršný-sučí-surmitný-
svitavý-šibný- šľapkať-šliapka-šopĺstanie-temnodoj-tikotný-tlčky-trhľavý-tvrdoranný-učučkávať sa-ušičko-vtestamentiť sa-vybabušiť sa-vydotýkaný-vychopiť-
vyohmatávaný-vystráchaný-vysyknúť-vyžmýknuť-zahorliť-zachrastený-zápaľníček-zapelený-zarchanjeliť-zarytmiť-zavášniť-zazvíjať sa-zhlasnieť-zjastrabieť-zlusknutie-zmrákavý-zvodorovnieť-zvonobitie-žihadelný
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.