.hoci v rodine nedostal náboženskú výchovu a jeho otec bol očarený komunistickou ideou, Ferko už ako šesťnásťročný pocítil duchovné povolanie. Začal sa súkromne učiť po rusky, mal totiž veľkú túžbu: "Chcel som ísť do Ruska ako tajný kňaz," povedal vo svojich spomienkach, ktoré pred smrťou zaznamenali jeho blízki.
Pred maturitou sa venoval atletike, vynikal v šachu, ktorý hrával simultánne s niekoľkými súpermi naraz a naslepo. Ešte pred nástupom komunistov odišiel do Ružomberku, kde začal noviciát u Jezuitov. Neskôr sa v českom Děčíne pripravoval na štúdium teológie, kde sa naučil plynulo po latinsky a niekoľko ďalších cudzích jazykov. Ale tomu bol čoskoro koniec.
Dňa 13. apríla 1950 o polnoci previezli asi 40 jezuitov, študentov i učiteľov, do Bohusudova. Pavol Ferko spomínal: "Zobrali nás tak, ako sme boli. Mali sme akurát čas zobrať si pár vecí a museli sme ísť. Naložili nás do autobusu so zatemnenými oknami, aby sme nevideli, kam nás vezú. Tej noci, ktorú vzhľadom na to, čo urobili komunisti, kardinál Korec neskôr nazval barbarskou, sa pre cirkev u nás začal výstup na kalváriu. (...) Časť z nás neskôr previezli do Oseku, kde bol veľký kláštor. Bolo nás tam asi 500. Rehoľníci z rôznych reholí sa navzájom nemali veľmi v láske a prejavilo sa to aj vo väzení, kde boli zavretí spoločne. Bol tam napríklad jeden, ktorý kríval, a ostatní ho posmešne volali ‚čaptavý'. To ma bolelo. Tam som si uvedomil, že lásku k nepriateľom, ktorú od nás žiada evanjelium, je potrebné žiť stále. Postupne sme prekonávali vzájomnú nevraživosť až sme sa nakoniec stali skutočnými bratmi."
Rehoľníkov neskôr presunuli do sklární, odtiaľ išla jedna časť na vojnu, ďalší išli pracovať na stavby letísk a priehrad. Ferko sa musel písomne zaviazať, že nebude nosiť rehoľný habit a zdrží sa akýchkoľvek aktivít zameraných proti režimu. Zamestnal sa v ČKD, kde sa vyškolil za sústružníka. To obdobie podlomilo jeho zdravie. V júni 1956, ešte pred krvavými udalosťami v Budapešti, sa konala v Bratislave študentská manifestácia, ktorá vyhlásila komunizmus za mŕtvy. Od prezidentského paláca v Bratislave vyšiel sprievod s pohrebnou truhlou, ktorú študenti s jasotom hodili do vody. "Komunisti hneď vyhlásili, že tú akciu iniciovali študenti teológie. Vďaka svojej minulosti som bol jedným z podozrivých aj ja a začala sa o mňa zaujímať tajná polícia," spomínal Pavol Ferko. "V júli som sa teda dozvedel, že nebudem môcť študovať na nijakej vysokej škole v Československu." Ferko striedal z donútenia jedno zamestnanie za druhým. V roku 1960 si urobil aspoň doplnkovú maturitu na Strojníckej priemyslovke vo Zvolene. V tomto období sa dostal do kontaktu s Jánom Korcom, mladučkým biskupom, ktorý pracoval ako robotník. "S biskupom Korcom sme videli, že asi nebude vhodné ostať medzi jezuitmi, vzhľadom na môj zdravotný stav. Tak som bol potom úkonom epikie oslobodený od záväznosti sľubov. Mnoho som sa modlil k Panne Márii, aby som zistil, či sa mám oženiť." V jednej filozofickej skupinke sa Pavol Ferko v októbri 1964 spoznal s Monikou Poláčkovou a vzali sa po dvoch mesiacoch v Dóme sv. Martina v Bratislave. "Pre mňa bolo zárukou, že aj ona túžila po živote darovanom Bohu." Nebyť barbarskej noci, Monika by bola uršulínka. Onedlho Pavol Ferko spoznal Hnutie fokoláre. Manželia Ferkovci so svojimi štyrmi deťmi boli medzi prvými na Slovensku, ktorí sa rozhodli pre spiritualitu tohto laického cirkevného hnutia, vychádzajúceho z Talianska.
Po páde komunizmu Ferko pracoval na Konferencii biskupov Slovenska ako prekladateľ a referent pre vzťahy so zahraničím. V roku 1995 jeho Moniku smrteľne zranilo auto. Po niekoľkých rokoch od jej smrti sa vrátil k svojmu duchovnému povolaniu a rozhodol sa pre zasvätený život vo fokoláre. "Pomyslel som si, že by to bolo uskutočnenie môjho sna, ale mal som už 78 rokov a navyše rakovinu. Ak mi Boh dal ten dar, musím ho prežiť úplne. Moja najsvätejšia spomienka je deň mojich sľubov, 29. decembra 1948. Zdá sa mi, že teraz nastal čas žiť ich v dokonalosti. "
Posledné mesiace pred smrťou prežíval Pavol Ferko ako vyrovnaný človek. Jeho blízki spomínajú na návštevu nemocnice, kde čakal na prebratie výsledkov. Ferko zaklopal na dvere, z ktorých vyšiel lekár a neslušným spôsobom ho napomenul, že sú to iné dvere, a že sa nemá klopať. Ferko talianskemu fokolarínovi Taninovi, ktorý ho sprevádzal, povedal: "Slováci nie sú takíto. Komunizmus spravil svoju časť, aby zničil človeka, aby z neho spravil vec. Je tu pýcha, nedostatok taktu. Solženicyn povedal, že najväčšou škodou, ktorú komunizmus urobil, bolo práve odcudzenie skutočného ľudského rozmeru človeku a čo je horšie, odcudzenie zmyslu pre nadprirodzeno deťom."
Na základe spomienok Pavla Ferka zostavili Zuzana Hanusová a Martin Hanus
Pred maturitou sa venoval atletike, vynikal v šachu, ktorý hrával simultánne s niekoľkými súpermi naraz a naslepo. Ešte pred nástupom komunistov odišiel do Ružomberku, kde začal noviciát u Jezuitov. Neskôr sa v českom Děčíne pripravoval na štúdium teológie, kde sa naučil plynulo po latinsky a niekoľko ďalších cudzích jazykov. Ale tomu bol čoskoro koniec.
Dňa 13. apríla 1950 o polnoci previezli asi 40 jezuitov, študentov i učiteľov, do Bohusudova. Pavol Ferko spomínal: "Zobrali nás tak, ako sme boli. Mali sme akurát čas zobrať si pár vecí a museli sme ísť. Naložili nás do autobusu so zatemnenými oknami, aby sme nevideli, kam nás vezú. Tej noci, ktorú vzhľadom na to, čo urobili komunisti, kardinál Korec neskôr nazval barbarskou, sa pre cirkev u nás začal výstup na kalváriu. (...) Časť z nás neskôr previezli do Oseku, kde bol veľký kláštor. Bolo nás tam asi 500. Rehoľníci z rôznych reholí sa navzájom nemali veľmi v láske a prejavilo sa to aj vo väzení, kde boli zavretí spoločne. Bol tam napríklad jeden, ktorý kríval, a ostatní ho posmešne volali ‚čaptavý'. To ma bolelo. Tam som si uvedomil, že lásku k nepriateľom, ktorú od nás žiada evanjelium, je potrebné žiť stále. Postupne sme prekonávali vzájomnú nevraživosť až sme sa nakoniec stali skutočnými bratmi."
Rehoľníkov neskôr presunuli do sklární, odtiaľ išla jedna časť na vojnu, ďalší išli pracovať na stavby letísk a priehrad. Ferko sa musel písomne zaviazať, že nebude nosiť rehoľný habit a zdrží sa akýchkoľvek aktivít zameraných proti režimu. Zamestnal sa v ČKD, kde sa vyškolil za sústružníka. To obdobie podlomilo jeho zdravie. V júni 1956, ešte pred krvavými udalosťami v Budapešti, sa konala v Bratislave študentská manifestácia, ktorá vyhlásila komunizmus za mŕtvy. Od prezidentského paláca v Bratislave vyšiel sprievod s pohrebnou truhlou, ktorú študenti s jasotom hodili do vody. "Komunisti hneď vyhlásili, že tú akciu iniciovali študenti teológie. Vďaka svojej minulosti som bol jedným z podozrivých aj ja a začala sa o mňa zaujímať tajná polícia," spomínal Pavol Ferko. "V júli som sa teda dozvedel, že nebudem môcť študovať na nijakej vysokej škole v Československu." Ferko striedal z donútenia jedno zamestnanie za druhým. V roku 1960 si urobil aspoň doplnkovú maturitu na Strojníckej priemyslovke vo Zvolene. V tomto období sa dostal do kontaktu s Jánom Korcom, mladučkým biskupom, ktorý pracoval ako robotník. "S biskupom Korcom sme videli, že asi nebude vhodné ostať medzi jezuitmi, vzhľadom na môj zdravotný stav. Tak som bol potom úkonom epikie oslobodený od záväznosti sľubov. Mnoho som sa modlil k Panne Márii, aby som zistil, či sa mám oženiť." V jednej filozofickej skupinke sa Pavol Ferko v októbri 1964 spoznal s Monikou Poláčkovou a vzali sa po dvoch mesiacoch v Dóme sv. Martina v Bratislave. "Pre mňa bolo zárukou, že aj ona túžila po živote darovanom Bohu." Nebyť barbarskej noci, Monika by bola uršulínka. Onedlho Pavol Ferko spoznal Hnutie fokoláre. Manželia Ferkovci so svojimi štyrmi deťmi boli medzi prvými na Slovensku, ktorí sa rozhodli pre spiritualitu tohto laického cirkevného hnutia, vychádzajúceho z Talianska.
Po páde komunizmu Ferko pracoval na Konferencii biskupov Slovenska ako prekladateľ a referent pre vzťahy so zahraničím. V roku 1995 jeho Moniku smrteľne zranilo auto. Po niekoľkých rokoch od jej smrti sa vrátil k svojmu duchovnému povolaniu a rozhodol sa pre zasvätený život vo fokoláre. "Pomyslel som si, že by to bolo uskutočnenie môjho sna, ale mal som už 78 rokov a navyše rakovinu. Ak mi Boh dal ten dar, musím ho prežiť úplne. Moja najsvätejšia spomienka je deň mojich sľubov, 29. decembra 1948. Zdá sa mi, že teraz nastal čas žiť ich v dokonalosti. "
Posledné mesiace pred smrťou prežíval Pavol Ferko ako vyrovnaný človek. Jeho blízki spomínajú na návštevu nemocnice, kde čakal na prebratie výsledkov. Ferko zaklopal na dvere, z ktorých vyšiel lekár a neslušným spôsobom ho napomenul, že sú to iné dvere, a že sa nemá klopať. Ferko talianskemu fokolarínovi Taninovi, ktorý ho sprevádzal, povedal: "Slováci nie sú takíto. Komunizmus spravil svoju časť, aby zničil človeka, aby z neho spravil vec. Je tu pýcha, nedostatok taktu. Solženicyn povedal, že najväčšou škodou, ktorú komunizmus urobil, bolo práve odcudzenie skutočného ľudského rozmeru človeku a čo je horšie, odcudzenie zmyslu pre nadprirodzeno deťom."
Na základe spomienok Pavla Ferka zostavili Zuzana Hanusová a Martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.