Starý kontinent sa obáva vymierania, ale rozhodne sa to netýka všetkých jeho kútov. Napríklad Veľká Británia má celkom opačné starosti. "Je nás priveľa?" pýtajú sa Briti a s nimi aj ich médiá.
.tlačíme sa tu
Je pravda, že Británia je hneď za Maltou najhustejšie obývanou krajinou Európy. A nemožno si nevšimnúť, že veľkosť bežných britských rodinných domov nie je luxusná. Briti si však navykli bývať skôr v domoch ako v činžiakoch a cenia si aj to malé súkromie, ktoré im ponúkajú napríklad radovky alebo dvojdomky s uzučkými zadnými záhradkami. Tým popudlivejšie reagujú, keď s rastom populácie stúpajú aj ceny nehnuteľností a čoraz viac ľudí sa sťahuje ďalej od miest, čo im predlžuje čas dochádzania do práce. Navyše, a to je zrejme hlavný problém tejto vlny populačného rastu, za stúpajúcim počtom obyvateľstva stojí predovšetkým fenomén imigrácie. Čoraz viac Britov tak prechádza od šomrania na ťažkú dostupnosť sociálnych bytov, aké poskytujú mestá nízkopríjmovým vrstvám, k otvorenej kritike imigračnej politiky. A keďže idú voľby, stranícki lídri to šomranie neignorujú tak ako inokedy. Celkom vážne hovoria o drastickom znižovaní prisťahovaleckých kvót. Prieskum na tému, či by Briti uprednostnili pokles populácie pred takým rastom, zatiaľ nikto nezverejnil.
.odhaľte sa!
Aj na druhej strane kanála La Manche, alebo English Channel, ako ho nazýva hrdý Albión, počuť šomranie. Prezident Nicolas Sarkozy sa dnes neteší takej podpore verejnosti, s akou nastupoval do úradu. Opoziční socialisti ho stíhajú na všetkých frontoch a Francúzi, ktorí od neho očakávali pragmatické riešenia predovšetkým "chlebových" otázok, sa asi prebúdzajú z chvíľkového očarenia. Sarkozy sa možno aj preto chytá poslednej slamky, ktorou je - nič prekvapivé - téma iných kultúr prítomných vo francúzskej spoločnosti.
Parlamentu nariadil začať diskusiu o návrhu zákona, ktorý by zakázal nosenie závojov haliacich tvár - teda nikábu a burky. Nič nové, dalo by sa povedať. Odpor, na ktorý prívrženci tohto zákazového zákona narážajú, však nevychádza iba zo strany veriacich moslimov. Napokon, len menšina žien, ktoré vo Francúzsku vyznávajú islam, si na verejnosti zahaľuje tvár. Väčšina z nich sa uspokojí so šatkou zakrývajúcou vlasy a prípadne hrdlo. Proti návrhu zákona a Sarkozyho iniciatíve však protestujú niektorí obhajcovia západných tradícií - podľa nich je rozhodne neprijateľné, aby štát reguloval odievanie svojich občanov, i keď je to odievanie zdrojom pohoršenia.
Nicolas Sarkozy sa šikovne vyhol argumentácii, ktorá by ho mohla posunúť na križiacke pozície, keď vyhlásil, že tu nejde o náboženský spor, ale o ľudské práva, pretože podľa neho nikáb a burka ponižujú ženy. Autorku článku ani nikáb, ani burka vôbec nenadchýnajú. Myslí si však, že tu naozaj ide o slobodu prejavu, ku ktorej patrí aj sloboda odievania. Áno, aj v prípade, že sa to odievanie väčšine nepáči. Koniec koncov, azda len Nicolas Sarkozy neočakáva, že stačí zahaľovanie tváre zákonom zakázať, a už sa vyriešia problémy s radikálnym islamom? Tie ženy, ktoré nosia nikáb či burku z donútenia, zostanú po zákaze jednoducho zavreté doma ako väzenky svojich utláčateľov. A ženy, ktoré ich nosia dobrovoľne, definícii ponižovaných obetí nevyhovujú.
.pre tridsiatku žien?
Ale aby sme nezjednodušovali, v skutočnosti je to omnoho hlbší problém než nejaký ten odevný nedostatok (v tomto prípade skôr prebytok - textilu). Západná spoločnosť sa vyrovnáva so zmesou neraz celkom neladiacich kultúr veľmi ťažko. Z tej situácie potom občas nevidí inú cestu ako rozličné neprincipiálne normy. Tak aj Belgicko stojí na prahu zákonom daného zákazu zahaľovania ženskej tváre. Pri pohľade na krízu identity, ktorou ten štát aj bez multikulti prechádza, si človek povie, že Belgicko má omnoho vážnejšie problémy než nikáb a burku. Najmä keď podľa odhadu BBC nosí v krajine zahalenú tvár len približne 30 žien, a aj to sú často nositeľky dobrovoľné - konvertitky na islam. Samozrejme, ich rozhodnutie možno pokladať za naivné. Ale postihovať naivitu zákonom? Naozaj sa z tej multikulti kaše nedá vyhrabať inak?
.tlačíme sa tu
Je pravda, že Británia je hneď za Maltou najhustejšie obývanou krajinou Európy. A nemožno si nevšimnúť, že veľkosť bežných britských rodinných domov nie je luxusná. Briti si však navykli bývať skôr v domoch ako v činžiakoch a cenia si aj to malé súkromie, ktoré im ponúkajú napríklad radovky alebo dvojdomky s uzučkými zadnými záhradkami. Tým popudlivejšie reagujú, keď s rastom populácie stúpajú aj ceny nehnuteľností a čoraz viac ľudí sa sťahuje ďalej od miest, čo im predlžuje čas dochádzania do práce. Navyše, a to je zrejme hlavný problém tejto vlny populačného rastu, za stúpajúcim počtom obyvateľstva stojí predovšetkým fenomén imigrácie. Čoraz viac Britov tak prechádza od šomrania na ťažkú dostupnosť sociálnych bytov, aké poskytujú mestá nízkopríjmovým vrstvám, k otvorenej kritike imigračnej politiky. A keďže idú voľby, stranícki lídri to šomranie neignorujú tak ako inokedy. Celkom vážne hovoria o drastickom znižovaní prisťahovaleckých kvót. Prieskum na tému, či by Briti uprednostnili pokles populácie pred takým rastom, zatiaľ nikto nezverejnil.
.odhaľte sa!
Aj na druhej strane kanála La Manche, alebo English Channel, ako ho nazýva hrdý Albión, počuť šomranie. Prezident Nicolas Sarkozy sa dnes neteší takej podpore verejnosti, s akou nastupoval do úradu. Opoziční socialisti ho stíhajú na všetkých frontoch a Francúzi, ktorí od neho očakávali pragmatické riešenia predovšetkým "chlebových" otázok, sa asi prebúdzajú z chvíľkového očarenia. Sarkozy sa možno aj preto chytá poslednej slamky, ktorou je - nič prekvapivé - téma iných kultúr prítomných vo francúzskej spoločnosti.
Parlamentu nariadil začať diskusiu o návrhu zákona, ktorý by zakázal nosenie závojov haliacich tvár - teda nikábu a burky. Nič nové, dalo by sa povedať. Odpor, na ktorý prívrženci tohto zákazového zákona narážajú, však nevychádza iba zo strany veriacich moslimov. Napokon, len menšina žien, ktoré vo Francúzsku vyznávajú islam, si na verejnosti zahaľuje tvár. Väčšina z nich sa uspokojí so šatkou zakrývajúcou vlasy a prípadne hrdlo. Proti návrhu zákona a Sarkozyho iniciatíve však protestujú niektorí obhajcovia západných tradícií - podľa nich je rozhodne neprijateľné, aby štát reguloval odievanie svojich občanov, i keď je to odievanie zdrojom pohoršenia.
Nicolas Sarkozy sa šikovne vyhol argumentácii, ktorá by ho mohla posunúť na križiacke pozície, keď vyhlásil, že tu nejde o náboženský spor, ale o ľudské práva, pretože podľa neho nikáb a burka ponižujú ženy. Autorku článku ani nikáb, ani burka vôbec nenadchýnajú. Myslí si však, že tu naozaj ide o slobodu prejavu, ku ktorej patrí aj sloboda odievania. Áno, aj v prípade, že sa to odievanie väčšine nepáči. Koniec koncov, azda len Nicolas Sarkozy neočakáva, že stačí zahaľovanie tváre zákonom zakázať, a už sa vyriešia problémy s radikálnym islamom? Tie ženy, ktoré nosia nikáb či burku z donútenia, zostanú po zákaze jednoducho zavreté doma ako väzenky svojich utláčateľov. A ženy, ktoré ich nosia dobrovoľne, definícii ponižovaných obetí nevyhovujú.
.pre tridsiatku žien?
Ale aby sme nezjednodušovali, v skutočnosti je to omnoho hlbší problém než nejaký ten odevný nedostatok (v tomto prípade skôr prebytok - textilu). Západná spoločnosť sa vyrovnáva so zmesou neraz celkom neladiacich kultúr veľmi ťažko. Z tej situácie potom občas nevidí inú cestu ako rozličné neprincipiálne normy. Tak aj Belgicko stojí na prahu zákonom daného zákazu zahaľovania ženskej tváre. Pri pohľade na krízu identity, ktorou ten štát aj bez multikulti prechádza, si človek povie, že Belgicko má omnoho vážnejšie problémy než nikáb a burku. Najmä keď podľa odhadu BBC nosí v krajine zahalenú tvár len približne 30 žien, a aj to sú často nositeľky dobrovoľné - konvertitky na islam. Samozrejme, ich rozhodnutie možno pokladať za naivné. Ale postihovať naivitu zákonom? Naozaj sa z tej multikulti kaše nedá vyhrabať inak?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.