Fakt, že Grécko nemá ako platiť vlastné dlhy, a preto potrebuje novú pôžičku, je triviálny. To sa občas stane aj v dobrých rodinách. Samotný fakt vysokého dlhu nie je problémom. Problém je, ako k dlhu prišlo a ako sa ide riešiť.
V prvom rade – Grécko nemá dlh vinou neočakávanej katastrofy, sucha, vojny či rozumnej, no veľmi drahej investície. Gréci majú dlh, pretože dlhodobo užívajú viac než vytvárajú. Maňana v praxi. Gréci premenili komunistickú utópiu „každému podľa jeho potrieb“ na realitu. Pracujú kratšie, dávky berú dlhšie, dávajú si astronomické odstupné, dôchodky majú rovnaké ako platy. A keď už je konečne jasné, že flám sa končí, idú za jeho pokračovanie urobiť generálny štrajk. Vyzerá to tak, že Gréci sa zbláznili.
Ale – sú Gréci blázni a my ostatní nie?
Nie. Myslieť si, že Grécko je nejaký vyšinutý európsky štát, ktorý tí ostatní majú právo kárať, je ťažký omyl. Grécko je len vypuklé zrkadlo dnešnej Európy.
Keď som v posledných dňoch míňal predvolebné bilbordy u nás, videl som slovenské Grécko. Sľuby, ktoré sa nedajú splniť, ilúzie, že politici zlepšia môj život, milosrdná lož, že mi dajú viac, než mi patrí. Ľavica viac, ale pravica, aj tá reformná, sa už tiež činí. Vraj práca pre všetkých, vraj cesta k čistote, títo s ľuďmi a pre ľudí, tamtí lieky bez poplatkov, a on jediný pre Slovensko. Naši politici, aj tí, čo neklamú deň a noc, ponúkajú všetkým lepší život, takmer mi vynukujú šťastie. Rovnako v Česku, Nemecku, Francúzsku. Európania akoby kolektívne uverili, že nie oni jednotlivo si bránia v šťastí, ale že štát je tá brzda. A že nie oni musia nájsť cestu z vlastného problému, ale volení politici.
Až toto je „grécky“ problém.
Európa uviazla v presvedčení, že staroba našich rodičov nie je naša zodpovednosť, ale štátna. Prvému pilieru hovoríme medzigeneračná solidarita, ale je to čistý egoizmus. Starobu rodičov, ale aj svoju, sme z vlastných rúk odovzdali do rúk štátu.
Uviazli sme v presvedčení, že o naše zdravie sa nemáme starať my, ale republika, a preto nerozumieme, prečo by sme mali u lekára za čokoľvek platiť. Myslíme si rovnako neochvejne, že vzdelanie je naše základné právo, ktoré musí pokryť ministerstvo, nie my z pôžičky či naši rodičia z úspor. Veríme, že pre narodené deti máme právo na nové a nové prídavky, a že naša rodina má právo na storaké podpory.
Mnohé svoje zodpovednosti sme v Európe postupne preniesli na štát, ten si zato postupne vzal kus našej slobody, nazvali sme to sociálnym trhovým hospodárstvom, a myslíme si, že problém je vyriešený. Lenže Grécko (a Portugalsko, a Španielsko a všetci ostatní) ukazuje, že je to naopak – problém nebol vyriešený, ale vytvorený. Krach Grécka nie je izolovaný dôsledok južanského prístupu k životu, ale iba mierne skarikovaný príbeh celej dnešnej Európy.
A aký hlboký je to problém, ukazuje prijaté riešenie. Eurozóna sa rozhodla, že nezodpovedné požičiavanie si Grécka vyrieši – pôžičkou (mimochodom, kto sa na také vážne rozhodnutie pýtal Nemcov, Poliakov či nás, z ktorých peňazí pôžička bude?). Reči o zachraňovaní eura či celého európskeho finančného systému možno niekomu znejú racionálne, ale zakrývajú holú pravdu. Možno gamblera odučiť závislosti novou hrou? A možno Grécku pomôcť z nezodpovednosti jej predĺžením?
Gréci si príliš požičiavali, aby žili nad pomery. V poriadku, ich voľba. Tak teraz musia žiť istý čas pod pomery. To je voľba reality. Nie zmraziť platy, ale znížiť ich. Nie zrušiť trinásty plat, ale dvanásty. Nie ďalšia pôžička, ale drastické šetrenie.
Prečo to nikto nepovie? Pretože všetci sme Gréci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.