Doba bronzová

Najviac sa diskutuje o jazdeckej soche kráľa Svätopluka z dielne Jána Kulicha. Vieme, že má stáť pred zrekonštruovaným Bratislavských hradom, vieme, že na jej dokončenie bola vyhlásená zbierka a prvé peniaze do nej vložili najvyšší ústavní činitelia. Už menej sa hovorí o tom, či je tá socha vôbec dobrá, o tom, či je Bratislavský hrad vhodným miestom na jej umiestnenie, o tom, že neprebehla nijaká súťaž, o tom, kto je Ján Kulich, alebo o tom, nakoľko celú akciu vôbec ústavní činitelia berú vážne a nakoľko je to len ich snaha, aby nám tu po sebe aspoň niečo trvácne zanechali. Nakoniec, táto a iné otázky sa netýkajú len Svätopluka, ale aj iných. 

Kým slovenské dediny si musia zväčša vystačiť so Sv. Jánom Nepomuckým, Madonou či sv. Floriánom a jedinou (a zrejme najčastejšou) svetskou sochou, venovanou obetiam prvej svetovej vojny, v mestách je to pestrejšie. Čo sa týka nových sôch i tých, ktoré im museli ustúpiť. Veď, ako píše vo svojej eseji Rošády na piedestáloch z roku 1998 historik Ľubomír Lipták: búranie sôch a pomníkov je v tejto brandži takmer takou častou činnosťou ako ich stavanie. 

V mestách to však dlho vyzeralo ako na dedinách. Ak neberieme do úvahy náhrobky panovníkov, šľachty a bohatých mešťanov, svetské sochy a pamätníky tu do polovice devätnásteho storočia vlastne neexistovali. Dôležité z tohto hľadiska bolo rakúsko-uhorské vyrovananie v roku 1867. Ako píše Lipták, následné „opomníkovanie“ Uhorska bolo jedným z produktov dobového historizmu, ktorý sa prejavil „v architektúre v neoštýloch, v maliarstve monumentálnymi historickými plátnami, kultom hradov a zámkov, znovuobjavením krásy gotických katedrál“.

Najpočetnejšie a najhonosnejšie pomníky sa v Uhorsku (a teda aj na dnešnom Slovensku) stavali honvédom – bojovníkom z rokov 1848 – 1849, udalostiam a osobnostiam revolúcie i boja za nezávislé Uhorsko – od Rákocziho po Kossutha. Výhodou tých pomníkov bolo, že sa stavali takpovediac na zelenej lúke, na najatraktívnejších miestach, kde ešte nikomu a ničomu nezavadzali.  

Iste, nie všetky pomníky vtedy boli vyslovene politické – v Bratislave stál napríklad pomník skladateľovi Johannovi Nepomukovi Hummelovi – ale väčšina z nich odkazovala na minulosť a pôsobila ako vytesaná tradícia – príkladom boli mileniárne pomníky vztyčované pri príležitostí tisíceho výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Na Zobore odhalili pomník s mýtickým vtákom turulom, na Devíne zase sochu arpádovského bojovníka. 

Možno je aj trochu pochopiteľné, že národ, ktorému chýbali pamätníky národných dejateľov (zväčša si ich pripomínal len pri ich náhrobkoch), začal hneď po prevrate búrať. Vlastne, často sa to dá zhodiť na legionárov, ktorí prichádzali na Slovensko už z „odrakúštených“ Čiech. Prvá z troch vĺn búrania sôch, pomníkov, tabúľ, dokonca kostolných vitráží s uhorským znakom prišla hneď potom, ako prišlo československé vojsko. Druhá vlna nastala v čase bojov s komunistickou Maďarskou republikou rád, tretia v roku 1921, v čase Károlyiho pokusu zmcniť sa vlády v Maďarsku. S tou treťou vlnou je spojený aj smutný prípad z Bratislavy, keď dav vedený legionármi rozbil sochu Márie Terézie. Na jej miesto nastúpil Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa stal spolu s Ľudovítom Štúrom najzobrazovanejším slovenským dejateľom.  

V roku 1938 sa všetko obrátilo – Slováci sťahovali z území, obsadených po Viedenskej arbitráži Maďarskom, buditeľov na sever, Maďari mohli dobehnúť zameškané. V Ružomberku gardisti odstránili pamätník Setona-Watsona a ľudáci si dokázali prisvojiť čechoslovakistu Štefánika, tvrdiac, že keby nezahynul (nemal to na svedomí Beneš?), bol by určite ľudák. 

„Prvá etapa tradičného poprevratového čistenia priestoru po roku 1945 prebehla rýchlo, bez veľkého hluku, ale dôkladne,“ píše Lipták. „Hlinkovia na severe a Kossuthovia na juhu zmizli z podstavcov do neznáma, prinajlepšom do depozitárov. Na juhu sa Štefánikovia, národní dejatelia a pamätné tabule evakuované v roku 1938 vrátili naspäť.“ 

O tri roky neskôr, po „Víťaznom februári“ sa princíp zopakoval – len tentoraz začal pomaly miznúť Štefánik. Obdobie po roku 1948 sa, v porovnaní s predchádzajúcimi, však vyznačovalo prinajmenšom jednou zvláštnosťou: kým predtým bolo stavanie pomníkov výsledkom súhrnu občianskych aktivít, kultúrnej klímy a politiky, po roku 1948 si monopol na pamätníky prisvojil režim.   

Už v roku 1945 pracovala pri Slovenskej národnej rade komisia, ktorá posudzovala pomníky, na ktoré obce a spolky žiadali príspevky. Postupne však začala posudzovať  aj „umeleckú stránku“ ostatných pomníkov, po roku 1948 už nerozhodovala len o tom ako, ale aj komu a kde postaviť či nepostaviť pomník. 

Lipták uvádza hierarchiu budovania a hodnotenia pamätníkov z roku 1976: 1. Pamätníky robotníckeho hnutia a KSČ. 2. Slovenské národné povstanie. 3. Druhá svetová vojna a oslobodenie Československa sovietskou armádou. 4. Obdobie výstavby socializmu. 5. Staršia história Slovenska. 6. Slovenské národné dejiny a osobnosti. 

Je až nudné, ako sa „pamätníkoborectvo“ po roku 1989 podobalo na všetky ostatné. Hoci – niečo bolo predsa len iné – Gottwaldovi na bratislavskom Námestí slobody ešte predtým natreli ruky červenou farbou, milicionára na Račianskom mýte zabalili do papiera. 

To, čo pribudlo, vyvoláva často rozpaky. Nekoľko príkladov z Bratislavy: 

Miesto po rozbitom Gottwaldovi je prázdne, v blízkosti stojí len menší pomník Karlovi Krylovi. Pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky, ktorú dokončili v polovici deväťdesiatych rokov, umiestnili sochu Vítanie, ktorá mala pôvodne stáť na Prístavnom moste. Na Hviezdoslavovom námestí už niekoľko rokov stojí socha rozprávkara Hansa Christiana Andersena od sochára Tibora Bártfaya. Okolie Hlavného námestia je zase posiate množstvom podivných a turisticky príťažlivých postavičiek ako Schöner Náci, Napoleon, paparazzi či Čumil. Zvukom Dunajskej ulice zase načúva a na firemné logo ukazuje naleštený Július Satinský.  

Kým tie prvé príklady sú dôsledkom politického rozhodnutia, tie ďalšie sú len smutným dokladom o tom, že mesto nevie, čo robiť. „Je to taká snaha o zábavný priemysel,“ hovorí kunsthistorik Daniel Grúň. „Centrum mesta posiali sochami, ktoré majú atraktivizovať korzo ako turisticky zaujímavý priestor. Tie sochy nie sú zaťažené históriou, čiže z tohto hľadiska by nemali nikoho uraziť. Odkazujú na históriu takým jemným humorom.“ 

Sochár Michal Moravčík pred štyrmi rokmi napísal, že „urbánny priestor sa stal lacným a degradovaným miestom pre pseudodiela. Deje sa tak nie na základe konkurzov a súťaží, ale na základe podivných interných rozhodnutí úradníkov, ktorým chýba elementárne estetické vzdelanie a vôbec zmysel pre mestotvorbu. ... Trend, ktorý vidíme vo verejnej objednávke, je smutný, počnúc gýčikmi pre turistov, lacných nacionálnych demonštrácií až po nezmyselné dekoratívne verejné objekty či akcie typu Kravy v meste...“ Svoj názor nemal dôvod zmeniť: „Je zvláštne, ako toto mesto rieši verejný priestor. Sú to atrakcie vychádzajúce v ústrety turistom, nejakému nižšiemu levelu. Staré mesto je atrakciou samo osebe, ale oni ho chcú zatraktívniť nejakou cudzorodou vecou.“ 

Sochár Martin Piaček upozorňuje ešte na jednu vec: „Samosprávy to nerobia dobre. Mali by delegovať nejaké právomoci na odborníkov, mohli by zostaviť zahraničnú výberovú komisiu, porota by mohla vybrať aj zahraničného umelca. Výsledok náročnejšej súťaže by bol, pravdepodobne, kvalitnejší. Keďže je to vizuálne, viditeľné umenie, každý má pocit, že ho môže posudzovať. Možno je to vzdor voči modernému umeniu, ktorému nerozumejú, nechcú ho, nepáči sa im, takže nechajú urobiť just niečo, čo sa podobá na skutočnosť.“ Problémom podľa sochára je, že sa obchádzajú súťaže. „Aby sa to obišlo, sochy sa darúvajú mestu. A mesto už autora nejako ošetrí. Často je to upečené už dopredu.“ Piaček tvrdí, že socha bola vždy v područí moci. Keďže ide o individuálne, náročné umenie, umelec vždy potreboval nejakého mecéna, a tak tu pretrváva pocit, že socha má byť skôr pomníkom objednávateľovi. 

Moravčík vidí problém aj v návrate majstrov socialistickej angažovanej tvorby, ktorí sa opäť vracajú do verejného priestoru. „Nitrianskou katedrálou počnúc, parlamentom končiac – tam je všade hlavný normalizátor sochárstva Kulich, ktorého dlhodobé pôsobenie na VŠVU cítime dodnes. Dodnes napríklad v sochárstve chýba výraznejšia stredná generácia. To je reálny výstup jeho pôsobenia.“  

Ďalším problémom našich pomníkov je, že sa často robia vo veľkom chvate. „Úradníci majú pocit, že dobrá socha sa dá urobiť za pár mesiacov, a do toho času rátajú aj súťaž,“ pripomína Moravčík. „Chcú tú pásku prestrihnúť na výročie. Tým však nútia autora, aby to dielo urobil narýchlo. Vidieť to na pamätníku Sviečkovej demonštrácie.“

Pri čítaní českých novín môže človeka, pohybujúceho sa medzi bratislavskými sochami, pochytiť silný pocit závisti. Keď už nie pre kvalitu, tak aspoň preto, koľko pozornosti sa v českej tlači venuje nových sochám, plastikám, pamätníkom. 

Keď napríklad pred pätnástimi rokmi odhalil sochár Pavel Opočenský na pražskom Náměstí míru pomník bratom Čapkovcom, vyvolalo to nebývalý rozruch. Sochár mená oboch bratov do kameňa vyvŕtal, „aby ich mená nemohol nikto prebrúsiť a prekryť inými, ako sa to v tejto krajine bežne stávalo.“ Z historického hľadiska je nápad dobrý, ale podľa vtedajších slov kritikov nevýrazný, možno až nedôstojný. V každom prípade, o pomníku sa hovorilo niekoľko týždňov. 

Podobný, ak nie väčší rozruch a debatu vyvolal pomník pražského rodáka Franza Kafku od Jaroslava Rónu. (Mimochodom, víťaz vzišiel z náročnej súťaže, ktorej sa zúčastnili poprední českí sochári.) Ten vymyslel súsošie zložené z dvoch figúr: prvá, väčšia, je prázdny oblek akoby bez tela a slúži ako podstavec, druhá, menšia, jej sedí na pleciach. Vtipné, kafkovsky absurdné, určite nie všetkými, ale oceňované. 

Osobitým fenoménom je David Černý, ktorý svojou tvorbou zámerne šokuje. Či už to bol ružový tank, bábätká na televíznej veži, plastika Kôň, predstavujúca svätého Václava sediaceho na bruchu svojho mŕtveho koňa, alebo Entropa, inštalácia, ktorá visela v budove Európskej rady, vždy vovolá debatu. Iste, kontroverzných sôch a návrhov má viac ako dosť, ale popri debate, „čo je to za blázna“ sa občas dostane aj na otázky miesta umenia v našom svete. U nás podobná debata chýba. 

Tých rozdielov je viac. Daniel Grúň hovorí, že „Bratislava má jednu fantastickú výhodu – nezaťaženosť geniom loci. Bratislava má Nový most, Kamzík, modernistické stavby, je to menšie mesto ako Praha. Ťažko tie dve mestá porovnávať. Veď si dajte vedľa seba Kafku a Čumila.“ Bratislava nemá takú bohatú históriu a na tú, ktorú má, často zabúda. Kunsthistorik pripomína vynikajúceho bratislavského sochára, zakladateľa Viedenskej akadémie Franza Xavera Messerschmidta, ktorého dom zbúrali. Jeho diela sú síce v galérii, ale nikto o ňom nevie, a preto sa na ňom ani nestavia. 

Čo nemáme, vymyslíme. Grúň uvádza príklad svätého Václava na pražskom Václavskom námestí a Svätopluka pred Bratislavským hradom: „Podobnosť je v tom, že obe sú jazdecké sochy. Pri Soche svätého Václava sa konajú demonštrácie, upálil sa pri ňom Jan Palach. Je to symbol, keď sa niečo deje, ľudia sa stretnú tam. Svätý Václav je stredoveká legenda, svätec, ustanoviteľ kráľovstva. My Slováci máme tú smolu, že takú postavu nemáme. Ale kým Václav je legenda, Svätopluk je mytologizácia.“ 

Navyše, podľa Grúňa je na Slovensku stále tendencia tvoriť len niečo trvácne: „Tu je snaha vytvoriť niečo, čo sa zasadí do priestoru a tam to navždy zostane. My sa vraciame do devätnásteho storočia, do predmodernej doby. Vlastne je to pochopiteľné, hľadáme tam sami seba.“   

Michal Moravčík to vidí podobne. Hovorí, že v prípade Svätopluka ide o nacionalizmus 19. storočia. „Spravme dobrú sochu,“ hovorí. „Môže byť aj historická, aj národná, ale nech sa za to nemusíme hanbiť. Keď to bude len taká normalizačne naplácaná hlina, panák s veľkými rukami, v ktorých už nedrží samopal, ale meč, nikto si k tomu nenájde vzťah, bude to len to vykolíkovanie územia.“ 

Svätoplukom sa to však nekončí. S nápadom na sochu prvého československého prezidenta Masaryka prišli staromestskí poslanci. Zastupiteľstvo odsúhlasilo zámer a schválilo aj peniaze na zníženie alebo zbúranie pilóna pred Slovenským národným muzeom, kde má socha stáť. 

Už niekoľko mesiacov sa hovorí o obnove súsošia Márie Terézie. Iniciátorom akcie je Bratislavský okrášľovací spolok. Prácami na súsoší bol poverený výtvarník Štefan Priehyba, ktorý robí hlinený model súsošia na základe podkladov o origináli.

Oslovení kunsthisotrici a sochári sa k podobným zámerom stavajú vlažne, až skepticky. „My sa priveľmi zaoberáme minolosťou, je to až hypertrofia minulosti. To sa však netýka len Slovákov, zasahuje to posttotalitné spoločnosti v Európe, Južnej Afrike i v Južnej Amerike,“ hovorí Grúň. Moravčík zase pripomína, že k Márii Terézii sa nedochoval nijaký reálny model, podľa ktorého by sa dal obnoviť. „Existujú len fotky, nie je to zastrešené nejakou významnou osobnosťou a zrejme sa nedodrží ani pôvodná kvalita.“

V každom prípade, plusom v porovnaní s obdobím spred dvadsiatich rokov je aspoň to, že o tom, komu, kde a ako postaviť pomník sa už nerozhoduje na ústrednom výbore.