Rozhodol faktor Čada

Oceliari z východu využili druhý z troch mečbalov a obhájili hokejový majstrovský titul, čo sa im podarilo len druhý raz v klubovej histórii. V sezóne, ktorej začiatok poznačila poriadna majstrovská „opica“. Tú si odniesol tréner Anton Tomko, vtedy čerstvý držiteľ Zlatého puku pre najlepšieho trénera sezóny 2008/9. A po ňom prišla na rad aj trojica klubových opôr Juraj Faith, Juraj Kledrowetz a Jaroslav Kmiť. 

Tí však neodišli z výkonnostných dôvodov. Kapitán so svojimi asistentmi zobral na seba organizáciu posedenia, ktoré nasledovalo práve po zápase dlhodobej časti s osudovým súperom z Bratislavy. Košice v ňom viedli, 3:0 a aj tak ho prehrali 3:5. V takých chvíľach sa mužstvo zvykne uzavrieť pred svetom, a 25 chlapov si z očí do očí všetko vyrozpráva. Na slovník sa nehľadí, jadrné výrazivo je dokonca žiadaný tovar, dôležitý je účel. 

Lenže toto posedenie sa Košičanom vymklo z rúk, alkohol tiekol v množstve väčšom ako malom, veľa sa dokonca hovorilo aj o dámskej spoločnosti a s ňou súvisiacou nepatričnou výzdobou vianočného stromčeka. Američania sú na podobné záležitosti nesmierne citliví a azda netreba pripomínať, kde sídli ústredie spoločnosti US Steel, generálneho partnera košického klubu.

Slovan počas celej sezóny nepoznal zaváhanie, kráčal základnou časťou istým krokom totálneho suveréna. Ale v playoff sa za úspechom ide ľahšie tímu, ktorý má za sebou svoju krížovú cestu. V minulosti aj také trénerské veličiny ako Július Šupler, Miloš Říha či Ernest Bokroš čelili sérii prehier a hrozbe odvolania. Ale zvládli to a na konci sezóny oslavovali titul. 

Antonín Stavjaňa rozhodne nie je zlý kouč a ťažko ho možno viniť zo vzniknutej situácie. Viete si predstaviť, ako predstupuje pred svojich hráčov a oznamuje im, trebárs niekedy okolo 40. kola, že takto to ďalej nejde? Stále sa len vyhráva, chce to aspoň štyri prehry po sebe, aby si slovanisti vyskúšali ťaživý moment nutnosti víťazstva. 

Nie, vnútorná sila sa nedá nasimulovať. Slovan má hráčov, ktorí ju už neraz prejavili, ale v kľúčovom období sezóny ju zo seba vydolovať nedokázali. Či to bolo pridlhou, jedenásť dní trvajúcou pauzou pred finále, alebo niečím iným, ušli im prvé dva domáce zápasy, a to rozhodlo. Za celú sezónu doma dvakrát po sebe neprehrali. 

Košičania pred poslednou sériou ročníka oddychovali tiež dosť dlho, presne týždeň, ale finále otvorili azda najlepším hokejom, aký v tomto roku predvádzali. Korčuliarsky, kombinačne, strelecky boli o triedu vyššie ako belasí, ale totálne ich predstihli najmä v prístupe a charaktere. 

Najvýraznejšou hráčskou postavou boja o titul bol jednoznačne Július Hudáček. Obdivuhodný chalanisko. Spišiak, ktorého v Košiciach už berú za svojho. Zdravé sebavedomie má o čo oprieť, kde nájdete brankára s ročníkom narodenia 1988, ktorý už vychytal dva tituly? 

Keď otvorí ústa pred nastavenými mikrofónmi, nedočkáte sa naučených fráz „ideme od zápasu k zápasu“ či „každý zápas sa začína za stavu 0:0“ a podobne. Neváhal si v dobrom rýpnuť aj do prezidenta Ivana Gašparoviča, ktorý sa netají kladným vzťahom k bratislavskému klubu, v ktorom dlhé roky funkcionárčil. 

Ak pôjde Hudáčkov vývoj nerušene ďalej, do roka prerastie úroveň domácej najvyššej súťaže. Veľký talent, chytajúci v opačnom garde, ktorý si z ničoho nerobí ťažkú hlavu. Ani z inkasovaného gólu, ktorý dokáže rozhádzať mnohých jeho skúsenejších kolegov. Potrebuje ešte zlepšiť prácu hokejkou, no zárukou ďalšieho rastu je jeho nesmierna súťaživosť. Najlepšie to bolo vidno vo finále play-off pri prehre jeho tímu 1:4. Do konca chýbalo pár minút, o zápase bolo rozhodnuté, ale on chytal tak, akoby bolo skóre vyrovnané, žiadna strata koncentrácie či náznak rezignácie.

Oba kluby hrali domáce duely v diametrálne odlišnom prostredí. Všetka česť, čo sa spravilo so staručkým ružinovským štadiónom, ale finále si žiada niečo viac ako provizórium. Drevené lavice, neoddeliteľné sektory, vyskakujúca bránka (už má dokonca vlastnú skupinu na facebooku).  

V prvom zápase sa k tomu pridalo absurdné rozhodnutie usporiadateľov umiestniť fanúšikov hostí do tesnej blízkosti domáceho kotla a oheň bol na streche. Takmer doslova, niekto z domácich hodil svetlicu kúsok za Košičanov. Našťastie, predpotopné lavičky sa nechytili, ale kúdoly dymu znepríjemnili zvyšok stretnutia každému na štadióne. Ešte aj diváci doma na záberoch kamier márne hľadali puk. Od druhého zápasu už fanúšikov hostí, našťastie, presunuli tam, kde mali svoje pôvodné miesto Nitrania počas semifinále – na opačný koniec štadióna. 

Pritvrdilo sa počas piateho duelu. Chabo nápaditú veršovačku „Hudáček – chudáček“ košický gólman komentoval s úsmevom: „Asi mali na mysli mladšieho brata“ (Libor Hudáček strávil svoju premiérovú sezónu v belasom)  Transparent útočiaci na charakterové vlastnosti jeho priateľky nechal radšej bez reakcie. 

Úplne v poriadku to nebolo ani v Steel Arene, našťastie až na úplnom konci celej série. Prednosť pred oslavou svojich hrdinov neraz dostala známa veršovačka „ŠK Slovan, sk...vená Bratislava.“  Nepochopiteľné nielen kvôli terminologickej nepresnosti – ŠK Slovan je futbalový klub, hokejovému patrí skratka HC.

„Pred rokom išlo o vytúžený košický titul po desiatich rokoch. Tentoraz je to však nemenej hodnotné, veď sme museli preskákať rozličné ťažké momenty a zisk titulu bol o to sladší, že sa zrodil na domácom ľade,“ porovnal Bratislavčan v košickom drese Stanislav Gron vlaňajšok so súčasnosťou. 

Pridal sa aj dlhoročný smoliar Peter Húževka, ktorý pendloval medzi Trenčínom a Žilinou akurát pomedzi majstrovské sezóny: „Ja osobne som už jedno finále proti tomuto klubu prehral, tentoraz to, našťastie, dopadlo oveľa lepšie. V Košiciach som dva roky a oba som ukončil ziskom titulu. Pre mňa je to neuveriteľné!“ 

Obhajcovia titulu si oslavu poriadne užili priamo na ľade, až sa dopustili neplánovanej demontáže majstrovskej trofeje. Na jej vrchole tróni postava hokejistu, teda zvyčajne áno, ale keď trofej primrzla k ľadu, kovový hráč ostal v ruke kapitána Petra Bartoša. Aby toho nebolo dosť, pritom sa mu podarilo odtrhnúť visačku s menoslovom šampiónov spred dvoch rokov. Úradovala symbolika – vtedajším majstrom sa stal Slovan, ktorý vo finále práve zdolal Košice. 

„Bolo to moje tretie finále proti Slovanu. Raz som mu podľahol so Zvolenom, potom s Košicami. Do tretice som sa už chcel radovať ja,“ rozhovoril sa po finále košický kapitán, ktorý sa postaral o málo vídaný rituál, osvedčený už z vlaňajška proti Skalici. Slabšie povahy nech radšej nečítajú, že v ňom hrali úlohu použité plienky najmladšieho syna Adamka.

Tri tituly po sebe, to je v slovenskej extralige vec nevídaná. Slovan mal tú šancu v minulej sezóne, ale nezvládol siedme semifinále proti Pálffyho Skalici. Dokážu to Košice? Ak chcú vstúpiť do histórie, nesmú sa spoliehať na to, že im vyjde rovnaký husársky kúsok ako v tomto ročníku, keď sa občas pohybovali dokonca pod priečkami zaručujúcimi účasť v playoff. 

Čada by mal byť zárukou, že sa zlý vstup do sezóny opakovať nebude. Paradoxne, až vo svojej tretej sezóne na lavičke košického klubu bude viesť letnú prípravu a od začiatku spolupôsobiť pri výbere hráčov do kádra. A trojka je vraj šťastné číslo.