Galéria plná otáznikov

Výstava je uvedená stenou s citátmi autora, umiestnenými v štýlových žltých elipsách – tak trochu ako komiksových bublinách, a tak trochu lietajúcich tanieroch: „Tzv. svet sa neuveriteľne skomplikoval. Netrúfam si už o ničom nič tvrdiť a neviem odpovede na nič... Neverím ničomu, čo sa snaží ma presvedčiť o svojej absolútnej pravdivosti. Zaujímam sa o podstatu a jadro vecí a javov, ale neviem, čo vlastne podstata a jadro je.“ Slová, ktoré znejú ako manifest moderného človeka. Otáznik je osou, okolo ktorej sa všetko točí. Voči každému tvrdeniu jeho protiklad, voči každej téze antitéza. „Mne nevadí neznámo”, tvrdí o sebe Koller. „Špecializoval som sa na pochybovanie o všetkom, na spytovanie sa, na otázky.”

Grandiózna výstava v SNG je okrem iného i vreckovou encyklopédiou moderného umenia. Realistické kresby, schematizované, priestoru zbavené či pop-artovo žiarivé maľby. Smeti, zdrapy a útržky pretavené na odpadové, hotové či nájdené umenie, domaľované kusy látky, záznamy z happeningov, objekty a inštalácie. Fotografie. Obrazy vytvorené slovami, symbolmi, znakmi, štruktúrami, vesmírom či prázdnotou. Hypnotizujúci kaleidoskop, pestrý karneval, ktorý je katalogizovaný do druhov, poddruhov a čeľadí. Triedenie, ktoré vás povedie, iba ak máte myseľ a trpezlivosť vedca a výskumníka. Ináč asi nebudete chcieť pátrať po tom, aký je rozdiel napríklad medzi pojmovým obrazom a ideogramom. Nič to. Pevné body, okolo ktorých sa točí Kollerov svet, si totiž môžete odvodiť nielen od techník, ale aj od tém. 

Tou prvou témou je život ako šport. Tenis, futbal, ping-pong. Hra, v ktorej nie je dobrý a zlý. Dve strany a jediným pevný bodom je sieť. Pevným bodom, ktorému sa treba vyhnúť. Ak v ňom uviazneš, prehráš. Šport ako aktivita, ktorá nám dovolí nemyslieť a tak zabudnúť na smrť. Toto nie je relativizmus. Toto je prijatie údelu večného hľadania, údelu ustavičného spytovania sa a nekončiacich sa pochybností. Nie div, že práve otáznik sa stal Kollerovou slnečnicou, Guernicou, Tahiťankou, Monou Lisou.

Druhým veľkým motívom je U.F.O. K tej téme by sa možno patrilo odcitovať kúsok z textu Petry Hanákovej v katalógu k výstave: „Podobne ako Däniken je Koller záhadológ a niektoré jeho práce by sa dali použiť ako ilustrácie či svojrázne aplikácie Dänikena. Zaujímavé, jedinečné a originálne je, že Koller celú tú agendu vťahuje do sféry umenia. To znamená do sféry, ktorá má iný režim, inú skúsenostnú legitimitu ako „racionálny” svet vonku.” Vo vzťahu ku Kollerovmu zápalu pre  veci mimozemské by stálo za to pripomenúť, že šesťdesiate roky boli predchnuté nadšením pre dobíjanie vesmíru, ktoré vyprchalo po ukončení mesačného programu. Bolo to, asi nie iba zhodou okolností, najsilnejšie obdobie vo vedeckej fantastike, doba, keď človek mal vízie a veril vede a rozumu. O to ťažšie môže byť pochopiť ufológa dnes, v čase, keď sci-fi vystriedala fantastika a vízie a vedu vytlačilo snívanie a kúzelné paličky. 

Verím tomu, že človek sa nemôže stať dänikenovcom, pokiaľ nie je zároveň silným romantikom.  Romantizmus Kollera potvrdzuje i tretia téma, ktorou je Július Koller a jeho vzťah s Kvetou Fulierovou.  Kresby z časti označenej J+K (Július + Kveta) patria nesporne k najsilnejším momentom výstavy. Nežnosť ukrytá za nekašírovaný a chvíľami až krutý realizmus. Kveta, môj vesmír z roku 1967 nie je ničím iným ako čistou milostnou básňou.

Najlepšie Kollerove práce sú apolitické v tom zmysle, že problémy, ktoré riešia, sú problémami moderného sveta bez ohľadu na konkrétny režim. Koller sa však politike nevyhýbal. Jeho jasne protikomunistický postoj je trvalou súčasťou jeho programu už od šesťdesiatych rokov. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa jeho práca sfarbila červeno-modro-bielou farbou trikolóry, nasledovala otázka Načo Nato a práca so symbolmi, stierajúca rozdiely medzi nimi a nivelizujúca ich význam. 

Výstava sa začína na druhom poschodí a je radená chronologicky. Všetky hlavné Kollerove motívy sa zjavujú už v prácach z druhej polovice šesťdesiatych rokov. Jeho koncepčný prístup niekedy vyústil do odnoží, o ktorých sa veru nedá hovoriť ako o slepých ramenách. Téma vedeckej fantastiky je výrazná už v maľbách z prvej polovice šesťdesiatych rokov. Práce, ktoré by mohli byť ilustráciami v sci–fi knihách, sú zároveň plné humoru a odstupu, ako mechanický mazlíček Domáci priateľ z roku 1964 a Kybernetická holubica mieru z roku 1964. Tenisový kurt je prvýkrát zachytený na Kombinovanom obraze s tenisovou loptou z roku 1963. 

Koller bol okrem iného i krajinkár. Poeticky krehké krajinky z útržkov kartónu, cyklus Ready made z roku 1966. Krajinky, tvorené nápismi v rade pojmových obrazov a ideogramov – neprehliadnite úchvatné More z rokov 1963 – 1964 – vyvracajú Kollerovo tvrdenie o tom, že nikdy nedosiahol „artistnosť“ (neviem ako vy, ale ja si pod tým slovom predstavujem dychberúci pohľad na povrazolezca balancujúceho v zamračenom veternom dni na tenkom lane natiahnutom medzi dvoma mrakodrapmi a áno, presne také úchvatné, krehké a na milimeter od skazy sú Kollerove ideogramy). Tatry  a šport vo farebnej, trochu schematickej a veľmi zábavnej sérii Tatranský pop, ale hlavne Galéria ganku z roku 1981, notoricky známa scenéria zo sedla Váhy kúsok pod vrcholom Rysov, krásna krajinka aj bez ufologických kontextov. 

Samostatnú kapitolu tvorí v Kollerovej tvorbe fotografia. Tá neslúži iba na zachytenie a zdokumentovanie akcie, teda vlastne kultúrnej situácie. Nie akcia, ale fotografia je cieľom. Inscenovaná fotografia. Typickým príkladom je cyklus Príznačné kultúrne situácie z roku 1988. Aktéri, naaranžovaní do póz, umŕtvenie okamihu už pred jeho nasnímaním, pointa, tvorená názvom snímky. Za hranicou medzi záznamom a inscenovanou fotografiou sú i fotografie z Cvičení, ktoré Koller realizoval s Péterom Rónaiom v roku 1992. A určite neobíďte jedinečnú sériu autoportrétov, datujúcich sa od roku 1960 až po rok 2003, ktorú nájdete na prvom poschodí.

Koller, ktorý tak dobre chápal a opísal neuchopiteľnosť moderného sveta, sa nikdy nevzdal práce na jeho zachytení, utriedení a archivovaní. A popritom cesta od zodranej, na bielo natretej tenisovej rakety po raketu, ktorá má v strede namiesto výpletu vesmír. A ak sa namiesto tejto úsečky pokúsime nájsť jeden bod, ktorý je stredom všetkého, mohla by to byť práca s veľkoformátovými látkami.  Antiobrazy a textextily, a určite nie v poslednom rade latextily. Modrá látka s vzorom, tvoreným bielymi bodkami a na nej otáznik, ktorý vznikol premaľovaním niekoľkých bielych bodov na prvý pohľad nenápadnými ufonautickými elipsami. A vesmír vytvorený drobnými fŕkancami bielej farby na dvoch vrstvách modrej sieťoviny, vesmír ako stred, okolo ktorého sa to všetko točí. 

Výstava Júliusa Kollera Vedecko-fantastická retrospektíva je, nedá sa vyhnúť tomu slovu, veľkolepá. Nájdite si na ňu dostatok času a síl. Možno zazriete veľa vecí, ktoré už poznáte, asi však objavíte i niečo nové a určite zažijete vzťahy a kontexty dovtedy nezažité. A ten pocit, vidieť to všetko pokope, a ešte k tomu v galérii, ktorá sa práve takými výstavami stáva národnou, je zážitkom, o ktorý by bola škoda prísť. K výstave bol vydaný i katalóg, teda vlastne rozsiahla a výborne realizovaná kniha, ktorá ani pri cene 45 eur nie je pridrahá. Kurátormi výstavy sú Petra Hanáková a Aurel Hrabušický, inštalovaná je v Esterházyho paláci a potrvá do 20. júna  2010.