Režisér Návratu, víťazného filmu na festivale v Benátkach, prišiel do Karlových Varov s novým príbehom vypovedajúcim o neschopnosti nájsť cestu k sebe samému a blízkemu človeku.
Manželstvo Alexa a Very prežíva hlbokú krízu. Odídu spolu so svojimi dvoma malými deťmi na vidiek, dúfajúc, že sa im podarí znovu sa zblížiť. Namiesto toho sa však odcudzenie medzi manželmi prehlbuje. Vera sa totiž Alexovi prizná, že čaká nemanželské dieťa. Zlomený Alex sa uchýli k zúfalému činu, ktorý navždy zmení rodinu i jeho samého.
Jeden z najväčších talentov súčasného ruského filmu Andrej Zvjagincev debutoval v roku 2003 snímkou Návrat. Minimalisticky ladený príbeh o stretnutí dvoch bratov so svojím údajným otcom rozvíjal režisér pomocou jemných náznakov. Mnohé kľúčové otázky príbehu nechal zámerne nedopovedané. Pomalé, hypnotické tempo, spolu s nádherne komponovanými, silne symbolickými obrazmi dotvorili mimoriadne pôsobivé filmové dielo.
Vo filme Vyhostenie nadväzuje Zvjagincev v mnohých ohľadoch na svoj debut. Opäť si vyberá rodinnú tému, tentoraz inšpirovanú prózou Williama Saroyana Smiešna záležitosť, pričom znovu volí minimalistické spracovanie. I tu mnohé veci len naznačí a neukončí, čím sa mu darí budovať a stupňovať napätie. Nedopovedané sekvencie vyzývajú diváka na ich doplnenie, čím umocňujú intenzitu jeho zážitku. Vyhostenie odhalí vďaka stručným, ale mimoriadne presným dialógom o čosi viac ako tajomný Návrat. Kľúčové otázky však zostanú otvorené.
Zvjagincevovo vizuálne cítenie, ktoré mu na plátno pomohol preniesť kameraman Michail Kričman, je skutočne podmanivé. Režisér nás, podobne ako v prípade Návratu, nechá vpíjať nádherne komponované obrazy, získava si nás výberom neobvyklých záberov, dovoľuje nám kochať sa pohľadom na magicky krásne prírodné scenérie. Nič z toho nie je samoúčelné. Zvjagincev totiž patrí k menšine súčasných režisérov schopných rozprávať obrazmi. S obrazmi narába ako s farbami, ktorými prenáša svoju víziu na plátno. Vďaka nim pôsobí prehlbujúce sa odcudzenie medzi Alexom a Verou neobvykle intenzívnym a bolestivo skľučujúcim dojmom. Univerzálnosť obrazov a ich metaforický presah zároveň vytvárajú z Vyhostenia silnú výpoveď o najhlbších stránkach ľudskej duše.
I bez mnohých slov dokáže Zvjagincev vytvoriť komplexné charaktery, prežívajúce skutočné vnútorné drámy. Umiestnenie postavy v zábere, správne nasvietenie scény alebo kontrast po sebe nasledujúcich záberov nám približujú rozorvané vnútro filmových osobností omnoho výstižnejšie ako záplava slov. V rozvíjaní mimoriadne prepracovaných postáv pomáhajú Zvjagincevovi typologicky presne obsadení herci Konstantin Lavronenko a Maria Bonnevie. Obaja vdýchli svojim postavám neobyčajnú charizmu i jedinečnú osobnosť.
Vyhostenie sa vďaka krásnym obrazom a výrazne symbolickej rovine rozprávania dokáže svojich divákov dotknúť celkom unikátnym spôsobom. Intenzívnym. Hlbokým. Krásnym.
.lh
Manželstvo Alexa a Very prežíva hlbokú krízu. Odídu spolu so svojimi dvoma malými deťmi na vidiek, dúfajúc, že sa im podarí znovu sa zblížiť. Namiesto toho sa však odcudzenie medzi manželmi prehlbuje. Vera sa totiž Alexovi prizná, že čaká nemanželské dieťa. Zlomený Alex sa uchýli k zúfalému činu, ktorý navždy zmení rodinu i jeho samého.
Jeden z najväčších talentov súčasného ruského filmu Andrej Zvjagincev debutoval v roku 2003 snímkou Návrat. Minimalisticky ladený príbeh o stretnutí dvoch bratov so svojím údajným otcom rozvíjal režisér pomocou jemných náznakov. Mnohé kľúčové otázky príbehu nechal zámerne nedopovedané. Pomalé, hypnotické tempo, spolu s nádherne komponovanými, silne symbolickými obrazmi dotvorili mimoriadne pôsobivé filmové dielo.
Vo filme Vyhostenie nadväzuje Zvjagincev v mnohých ohľadoch na svoj debut. Opäť si vyberá rodinnú tému, tentoraz inšpirovanú prózou Williama Saroyana Smiešna záležitosť, pričom znovu volí minimalistické spracovanie. I tu mnohé veci len naznačí a neukončí, čím sa mu darí budovať a stupňovať napätie. Nedopovedané sekvencie vyzývajú diváka na ich doplnenie, čím umocňujú intenzitu jeho zážitku. Vyhostenie odhalí vďaka stručným, ale mimoriadne presným dialógom o čosi viac ako tajomný Návrat. Kľúčové otázky však zostanú otvorené.
Zvjagincevovo vizuálne cítenie, ktoré mu na plátno pomohol preniesť kameraman Michail Kričman, je skutočne podmanivé. Režisér nás, podobne ako v prípade Návratu, nechá vpíjať nádherne komponované obrazy, získava si nás výberom neobvyklých záberov, dovoľuje nám kochať sa pohľadom na magicky krásne prírodné scenérie. Nič z toho nie je samoúčelné. Zvjagincev totiž patrí k menšine súčasných režisérov schopných rozprávať obrazmi. S obrazmi narába ako s farbami, ktorými prenáša svoju víziu na plátno. Vďaka nim pôsobí prehlbujúce sa odcudzenie medzi Alexom a Verou neobvykle intenzívnym a bolestivo skľučujúcim dojmom. Univerzálnosť obrazov a ich metaforický presah zároveň vytvárajú z Vyhostenia silnú výpoveď o najhlbších stránkach ľudskej duše.
I bez mnohých slov dokáže Zvjagincev vytvoriť komplexné charaktery, prežívajúce skutočné vnútorné drámy. Umiestnenie postavy v zábere, správne nasvietenie scény alebo kontrast po sebe nasledujúcich záberov nám približujú rozorvané vnútro filmových osobností omnoho výstižnejšie ako záplava slov. V rozvíjaní mimoriadne prepracovaných postáv pomáhajú Zvjagincevovi typologicky presne obsadení herci Konstantin Lavronenko a Maria Bonnevie. Obaja vdýchli svojim postavám neobyčajnú charizmu i jedinečnú osobnosť.
Vyhostenie sa vďaka krásnym obrazom a výrazne symbolickej rovine rozprávania dokáže svojich divákov dotknúť celkom unikátnym spôsobom. Intenzívnym. Hlbokým. Krásnym.
.lh
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.