Kardinál bez purpuru

Stretne kardinál Špidlík Jána Pavla II. a hovorí mu... Takto by sa mohla začínať cirkevná obdoba kedysi populárnych vtipov o stretnutí ruského a amerického prezidenta. Sám Špidlík rád opakoval epizódku o tom, ako mu pri jednej príležitosti chcel zosnulý pápež udeliť požehnanie. Na to mu kardinál oponoval, že si nemôže kľaknúť, lebo má problémy s nohami. „Tiež nemôžem kľačať,“ odpovedal pápež, na čo Špidlík odvetil: „Svätý otče, aké šťastie, že naše problémy sa začínajú od nôh, a nie od hlavy.“

Žartoval aj v poslednom veľkom rozhovore, ktorý v decembri minulého roku, pri príležitosti 90. narodenín, poskytol vatikánskemu denníku L´Osservatore Romano. „Ubehli len tri štvrtiny môjho života,“ povedal redaktorovi Giampaolovi Matteimu a zacitoval úryvok zo starozákonnej knihy Genesis, kde Boh hovorí: „Môj Duch neostane dlho v ľuďoch (pre ich poblúdenie), lebo sú len telo. Ich dní bude iba stodvadsať rokov.“

K humoru kardinála Špidlíka sa vracajú všetci jeho žiaci, kolegovia a priatelia. „Anekdoty bol schopný sypať z rukáva. Nikdy som ho však nepočul opakovať sa,“ uviedol pre .týždeň vedúci českej redakcie Vatikánskeho rozhlasu Milan Gláser. „Boli to často anekdoty, ktoré si vyžadovali veľké znalosti z teológie a latinčiny, aby sa človek mohol zasmiať.“ Špidlíkovmu humoru sa nevyhol ani pápež Benedikt XVI. počas pohrebnej omše slúženej v Bazilike sv. Petra v Ríme: „Bola zreteľná podobnosť medzi naším zosnulým kardinálom a ctihodným Jánom Pavlom II.: obaja boli vtipní a dokázali žartovať napriek tomu, že mali neľahkú a z určitého hľadiska podobnú mladosť.“

Menej známy bol Špidlíkov vzťah k spevu. „Spieval neustále a vo všetkých jazykoch,“ uviedol pre agentúru Zenit jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, slovinský kňaz Marko Rupnik. „Keďže hovoril 15 alebo 16 jazykmi, vedel aj spievať vo všetkých európskych jazykoch. Potom sa zrazu zatváril vážne a otvoril hlbokú spirituálno-teologickú debatu.“  Vtipy a anekdoty kardinála Špidlíka neboli samoúčelné. V spomínanom rozhovore pre L´Osservatore Romano sformuloval aj vlastnú teóriu humoru: „Žartovanie je v autentickej kresťanskej skúsenosti užitočné nielen preto, aby sme ostali bdelí. Vtip je seriózna záležitosť. Racionalizmus a technicizmus absolutizujú každé parciálne tvrdenie. Humor ho relativizuje.“ Pritom v živote mu často do smiechu nebolo. 

Narodil sa v roku 1919 v moravskej obci Boskovice. Keď nacisti zatvorili české vysoké školy vrátane Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, kde študoval, vstúpil do jezuitskej rehole. Po vojne odchádza študovať teológiu do holandského Maastrichtu, kde ho vysvätili za kňaza. Keď komunisti ovládli Československo a bolo jasné, že sa nebude môcť vrátiť do rodnej krajiny, odišiel do Ríma, kde bol poverený pracovať vo Vatikánskom rozhlase. Preslávil sa najmä svojimi nedeľnými kázňami. „Špidlíkove homílie boli najpočúvanejšími reláciami nášho vysielania a najčítanejšími článkami našej internetovej stránky,“ hovorí Milan Gláser. Sám si bol pritom vedomý, že kazateľstvo dnes prechádza krízou. „Kňazi predpokladajú, že ľudia katechizmus poznajú a že je potrebné ich len povzbudiť na jeho dodržiavanie. Toto ide ľuďom na nervy. Ľudia dnes o náboženstve dokopy nič nevedia a sú veľmi vďační, aj neveriaci, keď im slušne a pokojne vysvetlíme, čo cirkev o istej otázke hovorí,“ uviedol Špidlík pre Vatikánsky rozhlas.

Pôsobenie vo Vatikánskom rozhlase však bolo len jednou časťou Špidlíkovho života. V roku 1955 obhájil doktorskú prácu na Pápežskom orientálnom inštitúte v Ríme, čím sa začala jeho kariéra jedného z najväčších odborníkov na východnú spiritualitu. „Ako profesorovi mi zverili katedru spirituality – duchovnej náuky. Môj predchodca ma povzbudzoval, aby som sa špecializoval na Arménov. Ja som však namietal, že by som sa rád venoval otázke slovanskej, v duchu našej cyrilo-metodskej tradície. Od toho ma mnohí odhovárali. Vraj Slovania prišli do kresťanskej Európy ako poslední a nič nové nepriniesli. Ja som sa však nedal odradiť. Dnes môžem povedať, že som západnú Európu zoznámil so slovanskou duchovnosťou,“ povedal Špidlík v rozhovore, ktorý v tomto týždenníku vyšiel začiatkom minulého roka. Mrzelo ho len to, že o slovanských ideách, ktoré obdivovali na univerzitách v USA aj Afrike, kde prednášal, majú Česi len chabé znalosti. Jeho knihu Ruská idea si na smrteľnej posteli čítal aj bývalý francúzsky prezident Francois Mitterand.

Východná spiritualita ho nutne priviedla k otázke ekumenických vzťahov s pravoslávnou cirkvou. V tejto oblasti bol prirodzenou autoritou. Súčasný ekumenický patriarcha Konštantínopolu Bartolomej I. bola jeho žiakom, bývalý moskovský patriarcha Pimen I. zasa jeho priateľom. Pre podporu náboženského dialógu medzi Východom a Západom založil v Ríme Centrum Aletti, ktorého pobočka funguje aj v Olomouci.

Kardinál Špidlík sa osobne poznal so všetkými pápežmi od Pia XII. po Benedikta XVI. Prirodzene mal najbližšie k slovanskému pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorý ho v roku 2003 menoval za kardinála bez toho, aby zastával funkciu biskupa. Ešte predtým, v roku 1995, viedol prestížne pôstne duchovné cvičenia pre členov rímskej kúrie. Bezprostredne potom ho požiadali o teologický a umelecký dohľad nad famóznou výzdobou kaplnky Redemptoris Mater, ktorá sa nachádza v pápežskom paláci. Jeho vzťah s Jánom Pavlom II. by sa možno dal prirovnať k priateľstvu medzi ďalším legendárnym českým kardinálom Josefom Beranom a pápežom Pavlom VI.

Istý kňaz, ktorý pripravuje kázne pre nemecké vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, sa posťažoval kardinálovi Špidlíkovi, že už po troch rokoch stratil námety na svoje príhovory. „Ono to ide, ale je potrebné občas si aj niečo prečítať,“ odvetil kardinál. Ako dodáva Milan Gláser, je to rada užitočná nielen pre kňazov.