.má dnes zmysel stavať nejaké veľké pomníky či sochy?
Na bratislavskom Námestí slobody stával Gottwald, na Račianskom mýte stála socha milicionára. Dnes sú tam prázdne podstavce. Ako keby doba veľkých výpravných pomníkov pominula. Ako keby tí, čo o tom rozhodujú a ľudia, komu sú určené, taký typ pomníkov neprijímali a vlastne ich to vôbec nezaujíma. Pomníky, pamätníky, umelecké sprítomňovanie historických udalostí dnes naozaj veľmi nerezonuje.
.čo hovoríte na chystanú Svätoplukovu sochu pred Bratislavským hradom?
Tu nám naozaj vypadol povestný kostlivec zo skrine. Táto krajina, jej reprezentácia sa dvadsať rokov tvárila, že budovanie pomníkov nepatrí do jej kompetencie. Pritom stačilo nastaviť pravidlá hry alebo o nich aspoň rozmýšľať. Neviem o tom, že by bola vypísaná nejaká súťaž, neviem, či je to správna téma a správne miesto. Svätopluk – prečo nie? Uctiť si svoju históriu je dôležité. Ide o to, ako sa to urobí a kto to urobí.
.autorom návrhu sochy je akademický sochár Ján Kulich.
Mnohí sa pýtajú, kto iný by to robil. Veď okrem Kulicha tu nik nie je. Ale to nie je pravda. Problém je, že nie sú príležitosti. Keby bola súťaž, možno by sa ukázalo, že je tu aj zopár iných. Tým, že tu také výzvy nie sú, sa monumentálna socha vytratila z verejného priestoru. Keby som bola medzi ľuďmi, ktorí o tom rozhodovali, tak určite nevolím sochára, ktorý symbolizuje bývalú moc. Je to arogantné. Ak by som aj prijala argumentáciu, že Kulich výnimočný, prinajmenšom to nie je štátnický prístup. Nezvolím sochára, ktorý bol ilustrátorom vtedajšej ideológie. To predsa nebol len nejaký obyčajný sochár.
.kulich je laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda, národným umelcom, jedným z hlavných normalizátorov slovenskej kultúry a umeleckého školstva. Bol členom oddelenia kultúry ÚV KSS.
Kulich bol počas normalizácie aj rektorom Vysokej školy výtvarných umení. Bol to človek moci, ktorú neraz zneužil. Na druhej strane bol medzi pospolitým ľudom veľmi obľúbený. Bol populárnou postavou, rád chodil na folklórne slávnosti. Dnes sa nosia rodokmene do piateho kolena, vtedy krpce a fujara. Keď ide o korytá, niektorí ľudia sa akosi „prirodzene“ stotožnia s tým, čo sa od nich očakáva. Ale musím tiež povedať, že pri Kulichovej soche Terézie Vansovej vo Zvolenskej Slatine sa vždy rada zastavím. A určite boli dôležité aj jeho počiny v drobnej plastike a medailách. Ale tomu, že je nenahraditeľným géniom, sa dá uveriť len ťažko.
.v blízkosti hradu, pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky, stojí ďalšia Kulichova socha Vítanie.
Hej, tá bola vytvorená už v osemdesiatych rokoch. Ako autor môže Kulich slúžiť ako autor takej tej našej hisotrickej kontinuity. Predtým robil partizánov a milicionárov, teraz robí ukrižovaných a Svätoplukov. Príklad námezdného robotníka, ktorému je jedno akú zakázku realizuje. Vo verejných zakázkach by nám malo záležať na tom, koho ruky a um chceme postaviť na piedestál. Morálna a umelecká kvalita tvorcu je síce vysnívaný ideál, ale myslím, že sa oplatí hľadať. To, že je to Kulich, je arogantný prejav moci. Je to však aj otázka neschopnosti umeleckej obce byť partnerom pri takýchto rozhodovaniach.
.je to len vec najvyšších politikov? A čo samosprávy či občania?
Nie je dosť peňazí ani na sociálne veci, otázky umenia nie sú horúcou témou dňa. Možno ešte Slovenská národná galéria je témou, ale pomník akoby sa z nášho sveta, vnímania, vytrácal. Tu nám to nechýba. Druhá vec je, že tu pomaly nikto nevie, kde sa má začať, keď chce niekomu postaviť sochu. Iné krajiny sa dopracovali k rôznym formám štatútov súťaží. Ale aj tam majú svoje problémy, napríklad, že sa výsledok nemusí páčiť občanom. Napríklad pred viedenskou Albertinou je pomník od Alfréda Hrdličku na pamiatku bombardovania Viedne, ktorý vyvolal niekoľkoročnú verejnú diskusiu. Tvorba pomníkov všade na svete naráža na problémy. Je jednoduchšie, keď pamätník stojí na nejakom súkromnom pozemku. To je prípad mnohých pamätníkov holokaustu.
.zvyknúť sa dá na mnohé zvláštne veci. Zvykneme si aj na Svätopluka?
Podľa mňa je celá tá akcia odsúdená na neúspech. Bude to precedens – politici sa budú báť púšťať sa do nejakých projektov, ktoré by mohli byť aj pozitívne a ľudia budú cynickí a nebudú tomu veriť. Pričom stavať pomníky a sochy nie je zbytočné – robia mesto mestom a krajinu krajinou. Ale toto gesto vyznie ako nešikovný čin tejto garnitúry. .
.zaujímalo to predošlé vlády?
Myslím si, že tiež nie. Vezmime si napríklad Angelu Merkelovú. Často, keď ju sníma kamera, stojí pred nejakým výrazným abstraktným obrazom. U nás je tam v najlepšom prípade „niečo“ od Benku. Veď čo je v parlamente?
.busty Štefánika, Hlinku a Hurbana.
A vlajky. Ale našim politikom to ani nedôjde. Tu je malá hŕstka ľudí, ktorých to zaujíma.
.v druhej polovici deväťdesiatych rokov si nechali „zakladatelia štátu“ urobiť bronzové busty. Je to podľa vás v poriadku?
Prečo nie? Je to bežná prax. Ale tie busty, ako si na to spomínam, vznikli pofidérnym, trápnym spôsobom, akosi mimochodom. Ako keby sa oni sami za to hanbili. Preto ani dnes nevieme, čo sa s tými bustami stalo.
.sochy, pomníky niekedy vyvolávajú silnú emóciu. Čo vyvolá u vás silnú emóciu?
Ja za vydarené dielo považujem súsošie Obete varujú od Jozefa Jankoviča. Pre mňa, keď som bola ešte dieťa, bol dôležitý pamätník v Nemeckej od Kláry Patakyovej. Tá socha nie je bohvieaká, ale pôsobila na mňa veľmi intenzívne. Silný je aj jeden budapeštiansky pamätník židovským obetiam, ktorý stojí na brehu Dunaja. Sú to akoby len tak mimochodom pohodené topánky a nápis, že na tom mieste boli postrieľaní muži ženy a deti. Ešte predtým ich donútili vyzuť si topánky. Ich telá odniesla rieka. V Košiciach je socha maliara Júliusa Jakobyho od Juraja Bartusza. To je vynikajúca socha, je expresívna a zároveňrealistická, nesmierne pôvabná. Socha nemusí byť monumentálna, aby vyvolala pocit, pohnutie duše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.