Za to nemohla ona, ale jej syn Martin, ktorý so mnou hral v skupine a vychutnával si možnosť niečo mi takto poodkazovať. V chémii i fyzike platia isté zákonitosti, donedávna sa podobnými riadilo i správanie zoskupení obdivujúcich tesil, ktoré si vravia politické strany. Rýchlo si preberieme delenie. Na tom nie je zaujímavé takmer nič okrem straty pamäti väčšiny bývalých členov predchádzajúsej strany, pozoruhodné bývajú obvinenia ich niekdajších kolegov z toho či onoho čiže obvinenia seba samého, malo by to fungovať ako odpudzovadlo, ale zaberá to opačne. Podobne zaujímavé je, ako sa za stabilných vyhlasujú často tí, ktorí niečo predtým rozbili, najviditeľnejší je Robert Fico, ktorý doslova roztrieskal jeho milovanú komunistickú modernu nazvanú SDĽ, teraz nastal zázračný prerod a rozpad strán – čiže vlastne aj svoje politické zrodenie považuje za negatívny jav. Oveľa zaujímavejšie je spájanie. Keď čítam otázky, s kým by šli tí a tí do vlády, zdá sa mi, že odpoveď je jednoduchá. Veď kresťania by nemali chcieť vládnuť s komunistami, či nacionalistami. Taká SNS by mala chcieť vládnuť len s nejakým slovenským Jobbikom, vyznávajú predsa podobné nehodnoty. Všetci sa vykrúcajú, jasné slová sa nedočítate. HZDS či SNS by nemal byť problém vylúčiť pre nikoho, veľmi podobne tých, ktorí zo spojenia sociálna demokracia robia nadávku. To, čo vzniká na komunálnej úrovni, je už čistá „haluz“, reči o hodnotách a programoch strácajú akýkoľvek význam. Veď dobre, aj v Nemecku si Angela podala ruky s niekdajšími hlavnými rivalmi, raz bude aj v Amerike možno koalícia demokratov s republikánmi. Snažím sa, ale pochopiť to nedokážem. Namiesto prirodzených vymedzení čítame o politike ako o umení možného. To umenie možného som kedysi považoval za nemožné, teraz ho považujem už len za nemožné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.