Zajtra vraj začne v Nepále občianska vojna. Neviem čo mám robiť. Mám ísť nakupovať zásoby? Mám sedieť doma? Alebo to bude len vojna v novinách a všetko bude tak ako vždy? Akurát vyhlásili zákaz vychádzania, a tak neviem, či sa mi vôbec podarí poslať tento článok. Líder nepálskych maoistov vyzval všetkých prívržencov (40 percent národa), aby sa vydali do Káthmandu čo najviac ozbrojení, aspoň palicami a nožmi a nevzdali sa, až kým premiér (leninovec – paradoxne, najväčšia opozícia maoistov) neodstúpi. Všetkých ostatných 23 nepálskych politických strán sa v tomto prípade proti maoistom spojilo a vyzerá to na poriadnu nakladačku. Po uliciach blúdia podomácky ozbrojení dedinčania, ktorí si s vojnou spojili aj prehliadku Káthmandu, a tak chodia aj s touto netradičnou výbavičkou po tradičných pamiatkach, zatiaľ čo čakajú, kedy sa to celé spustí. Vláda poobjednávala zbrane z Indie a všetci sa obávajú, že bojovať sa bude aj týždeň. Kým sa predseda vlády nevzdá. Lenže 60 % národa maoistov nechce. (A pravdepodobne aj viac, pretože o maoistoch vieme, že nútia ľudí podpisovať hneď niekoľko volebných lístkov pod inými menami). A tak čakáme. Na uliciach je ticho pred búrkou. Tisícky vidiečanov posedávajú, pospevujú a krátia si čas ako vedia. Zajtra, na 1. mája, sa to má začať. V turistickej štvrti Thamel je však iný svet. Stánky s typicky nepálskymi suvenírmi sú pootvárané, pouliční husličkári naďalej všetkým vrzúkajú do ucha a v reštauráciach si turisti užívajú hedonistickej pohody. Neďaleko odtiaľ majú svoje malé bezdomovecké sídlo pouličné deti, ktoré fetujú lepidlo. Ak sa snažia žobrať, policajti ich stlčú palicami. Teraz však budú mať od nich pokoj – fízli budú mať na starosti ozbrojených občanov. Moje dve deti z detského domova, kde pomáham, pred mesiacom maoisti uniesli do vojenského kempu na vymývanie mozgov a ešte stále sa nevrátili. Bojujeme o ne vytrvalo, ale v štáte, kde sa práve bojuje na všetkých úrovniach, nikto detskú problematiku neberie vážne. Včera som sa bavila s vplyvným človekom, ktorého rodinný príslušníci sú vo vedení aj maoistickej, aj demokratickej strany. Prisahal mi, že tu v žiadnom prípade nejde o komunizmus a že je to len hra o peniaze a o to, kto ťahá z balíka...že vraj označenie maoisti je čisto populistické a nemá hlbší význam. Neverím tomu, možno mám príliš vrodený odpor ku kosáku a kladivu, ktorými sa to tu teraz hemží. Verím v demokraciu a dobro, nie v ozbrojené povstania sfanatizovaných a nevzdelaných roľníkov vedených reinkarnovaným Hitlerom. A takisto verím tomu, že sa všetko na dobré obráti a že táto krásna a inak úplne mierumilovná krajina (takmer žiadna kriminalita) konečne spozná mier. Pretože, ak sem prestanú chodiť ešte aj turisti, všetci tu pomrieme od hladu. A vždy, keď mi je ľúto, čo sa deje, pomyslím si len, že nech si hádžu kameňmi, koľko chcú, hory nezničia. Budú tam stáť, majestátne a nehybne ako vždy, hanbiť sa za tých škriatkov dolu. A my trekeri sa k nim vždy budeme utiekať, či už pre štátne nepokoje, alebo nepokoj na duši.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.