Pred štyrmi rokmi som napísal, že na rozdiel od všetkých predchádzajúcich budú voľby 2006 nudné. Že v nich už nepôjde o život ani o to, či bude Slovensko súčasťou Západu, a dokonca už ani o to, či tu pretrvá socializmus, alebo rozumne usporiadaný trh. To všetko som považoval za spory minulosti. Dokonca som si vtedy myslel, že strany bývalej vlády potrebujú pobyt v opozícii, pretože stučneli, spohodlneli a najmä skorupčneli. Volil som ich znovu, pretože tí dnešní sú doživotne nevoliteľní, a verejne som odporučil voľbu pravice, ale považoval som za zdravé, aby prišlo na štyri roky k jej výmene, aj za cenu, že tu bude vládnuť Fico.
Veľa rozumných ľudí mi to malo za zlé. Vraveli mi, že Ficova vláda všetko zničí, že tu bude horšie ako za Mečiara, pretože to bude menej nápadné, ale o to dôslednejšie, že načaté reformy by potrebovali dokončenie, nie zrušenie, a že ak toto všetko nevidím, zlyhal som ako novinár aj ako človek.
Štyri roky Ficovej vlády práve prešli. A ja sa sám seba pýtam, či som vtedy neurobil chybu. Či predsa len nešlo aj tieto štyri roky o život, o miesto Slovenska na lepšej strane sveta a o možnú recidívu socializmu.
Samozrejme, že išlo. Vždy ide, pretože nič na tomto svete nie je raz a navždy dosiahnuté a potom už isté. Sloboda nie je dar, ale ovocie nekončiacej sa snahy o ňu. Nálet tejto vlády na slobodný trh, poškodenie zdravotníctva, budúcich dôchodkov, megarozkrádanie, zadlženie našich pravnukov, ublíženie Hedvige, akýsi Harabin a jeho súdy, štvanie proti Maďarom, vojna s tlačenými médiami, zhanobenie STV a strašlivý primitivizmus verejného života posledných štyroch rokov mi odpovedá, že som sa možno mýlil. Že som hrozbu z Fica podcenil.
Na druhej strane, ostala rovná daň, hoci spotvorená, prerozdeľuje sa tu stále ešte menej HDP ako vo väčšine Európy, ani druhý pilier nie je celkom zrušený, a dokonca ešte aj v zdravotníctve ostali niektoré nápady Rudolfa Zajaca zachované. Nebol druhý Remiáš, sme stále v NATO aj EÚ, slobodne cestujeme, čítame aj píšeme. To všetko by, naopak, mohlo znamenať, že až tak veľmi som sa nepomýlil.
Takže zlyhal som či nie? Nie som si istý.
Ale jedno som určite precenil - schopnosť pravice poučiť sa. Pobyt v opozícii jej nepomohol, naopak, po štyroch rokoch sú na tom reformné strany ešte horšie, než pred nimi.
SDKÚ vymenilo lídra, ale Iveta Radičová, jej slovník a preto aj jej bilbordy nie sú dobrou trefou. Nuda. KDH má nového predsedu, ale starý problém s energiou a jasnosťou. Odchod Palka s Mikloškom urobil z KDH ešte nezaujímavejšiu stranu než za Hrušovského. Nuda. A SMK bez Bugára? Nuda. 4 roky s Ficom priniesli ešte dve nové opozičné strany - Most a SaS. Naozaj veľmi málo na to, čím krajina prešla a čo jej práve hrozí.
Štyri roky s Ficom Slovensko poškodili, ale ako-tak ich ustálo. Ustojí ďalšie štyri? Štvavý bilbord SNS a postoj Fica k Orbánovi naznačujú, aké by to boli roky. A neskutočne rastúci dlh bez akejkoľvek predstavy o systémovom riešení už nielen naznačuje. Ten už hovorí celkom jasne, že tu hrozí Grécko.
Toto naozaj nebudú bezvýznamné voľby. A práve preto je katastrofou tá opozícia. Namiesto jasnej reči kalkul, namiesto jasných reforiem nové "sociálne" sľuby, a preto namiesto dojmu robustnosti a sily nekonečná nuda.
Roky v opozícii pravici nepomohli. Pomýlil som sa.
Veľa rozumných ľudí mi to malo za zlé. Vraveli mi, že Ficova vláda všetko zničí, že tu bude horšie ako za Mečiara, pretože to bude menej nápadné, ale o to dôslednejšie, že načaté reformy by potrebovali dokončenie, nie zrušenie, a že ak toto všetko nevidím, zlyhal som ako novinár aj ako človek.
Štyri roky Ficovej vlády práve prešli. A ja sa sám seba pýtam, či som vtedy neurobil chybu. Či predsa len nešlo aj tieto štyri roky o život, o miesto Slovenska na lepšej strane sveta a o možnú recidívu socializmu.
Samozrejme, že išlo. Vždy ide, pretože nič na tomto svete nie je raz a navždy dosiahnuté a potom už isté. Sloboda nie je dar, ale ovocie nekončiacej sa snahy o ňu. Nálet tejto vlády na slobodný trh, poškodenie zdravotníctva, budúcich dôchodkov, megarozkrádanie, zadlženie našich pravnukov, ublíženie Hedvige, akýsi Harabin a jeho súdy, štvanie proti Maďarom, vojna s tlačenými médiami, zhanobenie STV a strašlivý primitivizmus verejného života posledných štyroch rokov mi odpovedá, že som sa možno mýlil. Že som hrozbu z Fica podcenil.
Na druhej strane, ostala rovná daň, hoci spotvorená, prerozdeľuje sa tu stále ešte menej HDP ako vo väčšine Európy, ani druhý pilier nie je celkom zrušený, a dokonca ešte aj v zdravotníctve ostali niektoré nápady Rudolfa Zajaca zachované. Nebol druhý Remiáš, sme stále v NATO aj EÚ, slobodne cestujeme, čítame aj píšeme. To všetko by, naopak, mohlo znamenať, že až tak veľmi som sa nepomýlil.
Takže zlyhal som či nie? Nie som si istý.
Ale jedno som určite precenil - schopnosť pravice poučiť sa. Pobyt v opozícii jej nepomohol, naopak, po štyroch rokoch sú na tom reformné strany ešte horšie, než pred nimi.
SDKÚ vymenilo lídra, ale Iveta Radičová, jej slovník a preto aj jej bilbordy nie sú dobrou trefou. Nuda. KDH má nového predsedu, ale starý problém s energiou a jasnosťou. Odchod Palka s Mikloškom urobil z KDH ešte nezaujímavejšiu stranu než za Hrušovského. Nuda. A SMK bez Bugára? Nuda. 4 roky s Ficom priniesli ešte dve nové opozičné strany - Most a SaS. Naozaj veľmi málo na to, čím krajina prešla a čo jej práve hrozí.
Štyri roky s Ficom Slovensko poškodili, ale ako-tak ich ustálo. Ustojí ďalšie štyri? Štvavý bilbord SNS a postoj Fica k Orbánovi naznačujú, aké by to boli roky. A neskutočne rastúci dlh bez akejkoľvek predstavy o systémovom riešení už nielen naznačuje. Ten už hovorí celkom jasne, že tu hrozí Grécko.
Toto naozaj nebudú bezvýznamné voľby. A práve preto je katastrofou tá opozícia. Namiesto jasnej reči kalkul, namiesto jasných reforiem nové "sociálne" sľuby, a preto namiesto dojmu robustnosti a sily nekonečná nuda.
Roky v opozícii pravici nepomohli. Pomýlil som sa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.