.v roku 2006 nová vláda Roberta Fica požiadala Slovenskú akadémiu vied (SAV), aby vypracovala stratégiu smerovania Slovenska do roku 2030. Už vtedy boli namieste pochybnosti, či je to ten najlepší spôsob, ako minúť 900-tisíc eur (27 miliónov korún). Ale netreba za tým hneď hľadať plánovaciu mániu bývalého komunistu Fica. Dokumenty tohto typu vznikajú aj v iných vyspelých demokraciách. Podobné zadanie dala kedysi aj Dzurindova vláda Inštitútu pre verejné otázky.
Vyvstali teda dve otázky: 1. Majú slovenskí vedci nato, aby vyprodukovali niečo zaujímavé a podnetné, čo si získa aký-taký rešpekt politikov, intelektuálov a médií? 2. Budú vedci pod patronátom SAV schopní zachovať si nezávislosť od vlády, ktorá si ich prácu objednala a zaplatila?
.trojica
Najskôr k druhej otázke. Jej zodpovedanie nám vláda aj sama SAV veľmi uľahčili.
Premiér síce ubezpečil, že so všetkými závermi vedcov nemusí súhlasiť, pretože si želá kvalitný vedecký materiál, ale zároveň z neho vyšlo: "Európsky priestor má byť priestor sociálneho trhového hospodárstva s veľkým dôrazom na plnú zamestnanosť, na sociálny rozvoj, ochranu životného prostredia. Čiže žiadal som, aby tieto ciele boli podstatne viacej preklenuté do to tohto materiálu." A treba dodať: čo premiér žiadal, to dostal. Ale bolo by neférové tvrdiť, že musel prostredníctvom svojich ľudí nejako zvlášť tlačiť na kľúčových tvorcov materiálu. Pozitívna chémia medzi naším ľavicovým premiérom a autormi bola už, takpovediac, naprogramovaná.
Hlavným gestorom celého projektu sa stal totiž Ekonomický ústav SAV, ktorému šéfuje profesor Milan Šikula. A ten mocensky ovládajú ekonómovia nad 65 rokov.
Denník SME pred nejakým časom citoval zo Šikulovho spisu ŠtB. Dnes 68-ročný Šikula bol do roku 1989 angažovaným komunistom, a ako agent tajnej služby informoval o "nepriateľskej činnosti" svojich kolegov. Pre ŠtB písal dlhé správy, stretával sa v konšpiračnom byte a považovali ho za "preverený prameň". Tajných už ako vtedajší pracovník Ekonomického ústavu SAV informoval o "silnej oportunistickej skupine", ktorá pôsobila na ústave v roku 1968.
Podľa kuloárov bol však hybnou pákou Stratégie Peter Staněk. Tento ekonóm, ktorý pôsobil v minulosti ako poradca premiéra Vladimíra Mečiara a dnes radí Robertovi Ficovi, je v našej ekonomickej obci legendou. O Staněkovi sa dá s istotou povedať, že patrí medzi najpopulárnejších učiteľov na bratislavskej Ekonomickej univerzite. S obrovskou rýchlosťou a sugestívnosťou chrlí čísla, fakty a súvislosti, a preto nejeden študent po Staněkovej prednáške ľahko prepadne pocitu, že už konečne pochopil, ako funguje a kam speje tento svet. Ako však preukázal mediálny analytik Gabriel Šípoš, pre Staněka je typické, že jeho katastrofické prognózy zväčša príliš nevychádzajú. Po zavedení rovnej dane napríklad predpovedal, že v jej dôsledku môže zaniknúť tretina malých a stredných podnikov (hoci v skutočnosti ich počet značne narástol).
Do kľúčovej trojice nám chýba ešte jeden muž: šéf poradcov premiéra Vladimír Faič síce nevystupuje ako oficiálny spoluautor Stratégie, ale podľa našich zdrojov sa zúčastňoval na najužších poradách gestorov jednotlivých kapitol, kde v mene premiéra aktívne dozeral na správny smer "vedeckého dokumentu".
.čítal to vôbec niekto?
Ale buďme voči hlavným autorom Stratégie milosrdní: v zásade nie je nič poburujúce na tom, že inklinujú, podobne ako vláda, doľava, želajú si, aby sme budovali "sociálne-znalostný model" podľa vzoru Škandinávie, a túžia po tom, aby sociálne rozdiely boli čo najmiernejšie a dane skôr vyššie.
O stave našej vedy však vypovedá odborná a editorská kvalita, v akej dokument predložili. Stačí si ho letmo porovnať s Víziou rozvoja Českej republiky do roku 2015, ktorú v roku 2000 predložili na žiadosť vlády ČSSD českí vedci pod vedením Martina Potůčka. Kým Potůčkova vízia má 160 strán, napísaných vcelku atraktívnym jazykom, SAV so svojimi 550 stranami čitateľa ubije už po prvých stranách. Česká vízia mala aspoň prehľadnú formálnu štruktúru, v ktorej pomenovala vývojové spoločenské trendy a načrtla, aké by mali byť priority Českej republiky.
Šikulova Stratégia je však nestráviteľný šalát bez editorskej koncepcie. Miestami pripomína historickú štúdiu (ako sa vyvíjala verejná správa...), inde ponúka siahodlhý prehľad o danej problematike ako vystrihnutý z vysokoškolských skrípt, zrazu nudou zaspávajúci čitateľ ožije s pocitom, že číta antiglobalizačný prejav Huga Cháveza alebo referát Viery Tomanovej zo snemu Smeru, a o niekoľko strán zas prekvapený čitateľ zistí, že autori sa nachvíľu umúdrili a píšu vcelku vecne o možných scenároch vývoja (ekonomiky, trhu práce, demografie a podobne...).
Ale mizerná nie je len šalátová forma. Zrejme nebolo toho, kto by si tých 550 strán prečítal pozorným okom a odstránil faktické protirečenia medzi kapitolami. Príklad: v šiestej kapitole sa dramaticky píše, že "osobitným problémom na Slovensku sú priepastné rozdiely medzi regiónmi Slovenska", ktoré sa týkajú príjmovej nerovnosti. Pritom o 150 strán ďalej tím regionalistov celkom v protiklade k tomu dokazuje, že téma regionálnych príjmových rozdielov sa na Slovensku mystifikuje, pretože tie rozdiely nie sú medzi jednotlivými regiónmi vôbec take vysoké...
.pozor, nerovnosť!
Práve príjmová nerovnosť je podľa hlavných tvorcov Stratégie a vízie vôbec najväčším problémom, ktorému čelí ľudstvo vrátane Slovákov. Hrozivú mieru nerovnosti vidia až tak naliehavo, že ju fabulujú aj tam, kde neexistuje. V Dlhodobej vízii (ktorá vznikla ako predstupeň Stratégie) píšu, že kvalitu života na Slovensku "determinuje vysoká úroveň príjmovej nerovnosti" a ďalej, že sme "spoločnosťou s vysokou mierou príjmových nerovností". Ako sa môžu pod také tézy suverénne podpísať ľudia, ktorí si hovoria vedci?
Skutočnosť je presne opačná: v medzinárodných porovnaniach, či už v rámci Európy, alebo sveta, vychádza Slovensko ako relatívne príjmovo rovnostárska krajina, v ktorej medzi hornými a dolnými 10 či 20 percentami nie je vysoká, ale pomerne nízka príjmová nerovnosť. V tomto ukazovateli máme určite bližšie k vybájenému "sociálne-znalostnému" severskému modelu než k "neoliberálne-znalostnému" modelu USA, pred ktorým nás tvorcovia Stratégie usilovne varujú.
Autori si síce želajú preniesť na Slovensko Škandináviu s veľkou mierou prerozdeľovania, ale robia to mechanicky, akoby sa spoločnosť dala plánovať v laboratóriu. Akademici neriešia, či by sa Slovensko s vysokým prerozdeľovaním náhodou nepodobalo viac korupčnému juhu než transparentnému severu.
Lenže načo sa trápiť takýmito starosťami, keď naši vedci vidia celkom iné hrozby: "Najvyššie príjmové kategórie a veľké firmy sa od spoločnosti odtŕhajú a snažia sa vyvliecť z povinnosti prispievať na financovanie sociálneho štátu. Týmto spôsobom horné vrstvy dávkujú nenávisť stredných vrstiev k vrstvám dolným, čo sociálnu súdržnosť spoločnosti ohrozuje." Veru tak.
.včera ako dnes
Postarší ekonómovia, ktorí formulovali ťažiskové tézy Stratégie, to nemali až take zložité. Stačilo sa preniesť v čase o 30-40 rokov dozadu a, samozrejme, bolo potrebné aj nahradiť niektoré pojmy. Včera bol nekritickým vzorom ZSSR, dnes Škandinávia, včera nás ohrozovali pravicoví oportunisti, dnes neoliberáli (ktorých autori obsedantne spomínajú, pričom si pod nimi zjavne predstavujú libertariánov, ktorých je na Slovensku päť a pol), a RVHP zas bolo potrebné vymeniť za EÚ.
Nekritickosť, s akou autori citujú rôzne dokumenty EÚ, ktorých dikciu preberajú s úplnou samozrejmosťou, miestami vyráža dych. Naši vedci napríklad takisto vychádzajú z toho, že sa voči iným štátom EÚ dopúšťame neprípustného daňového dumpingu. Autorský kolektív dokonca naznačuje, že si želá harmonizáciu sociálneho zabezpečenia, ako aj daňových systémov bez toho, aby zanalyzoval plusy či mínusy takej radikálnej zmeny.
Vedci v súlade s dobovou propagandou popierajú elementárnu skutočnosť, že odovzdávaním kompetencií do EÚ Slovensko stráca zo suverenity. Vedci tvrdia, že nijaká suverenita nie je obmedzená, pretože kompetencie odovzdávame "na základe prejavu slobodnej vôle". Keby teda Slovensko dobrovoľne odovzdalo EÚ trebárs aj všetky kompetencie, podľa našich akademikov by sme boli naďalej úplne suverénnym štátom...
Otázku, na čo sú nám vedci, ktorí len opakujú dobové klišé, aj to najmä z prostredia antiglobalistických aktivistov, si čitateľ musí položiť častejšie.
Niektoré pasáže sa čítajú ako angažovaná správa hnutia Greenpeace ("ľudstvo od polovice 80. rokov prekračuje globálnu kapacitu Zeme", skloňujú sa tu úplne pochybné a nevedecké pojmy ako "ekologická stopa"). Iné len reprodukujú frázy, ktoré na nás zívajú odvšadiaľ: že musíme čo najviac zdrojov investovať do výskumu, vedy a inovácií a musíme budovať čo najviac znalostnú ekonomiku, inak zhynieme. To všetko lemujú desiatky návrhov, čo všetko by mal ešte zabezpečovať štát. Autori nijako neskrývajú sebavedomie, ktoré čerpá z finančnej krízy, spôsobenej "neoliberálnym trhovým fundamentalizmom". Aj preto môžu smelo konštatovať "znovuobjavenie štátu ako pozitívnej hodnoty pre život spoločnosti". Škoda len, že pritom zabudli reagovať na hlavné výzvy, ktoré neminú ani Slovensko.
.na nezaplatenie
Stratégia našich akademikov mohla mať aký-taký zmysel aspoň v jednej veci: keby boli schopní formulovať nevyhnutné, hoci aj nepopulárne návrhy, ktoré môžu, na rozdiel od politikov, vyjadriť nahlas. Napríklad ako konsolidovať verejné financie, ktoré sa už dlhodobo, najmä teraz, v čase krízy, vymkýňajú spod kontroly? Ale nič také na 550 stranách o budúcnosti Slovenska nehľadajte. Ekonómovia síce navrhujú "zásadnú výdavkovú štruktúru verejného rozpočtu", ale vôbec nenaznačujú, čoho by sa to mohlo dotknúť. Alebo zopakujú večnú mantru populistov, že treba lepšie využívať eurofondy. Ak chcete viac odvahy, radšej čítajte predvolebné programy politikov.
Alebo iný príklad: súčasná kríza v eurozóne mala byť námetom na zásadnú analýzu, ako sa máme zachovať, keď sa situácia bude vyvíjať podľa takého či onakého scenára. Čo na to naši prognostici? "Názory na budúcnosť eurozóny sú v turbulentných krízových časoch veľmi heterogénne - od pohľadu na euro ako ‚ochranný dáždnik' až po predpovede rozpadu menovej únie. Čas ukáže, ako sa so svetovou krízou toto zoskupenie so všetkými jeho nedokonalosťami vysporiada..." Aj vy by ste si trúfli na takú prognózu za 900-tisíc eur?
.prečo?
Ale opäť, nebudeme nemilosrdní. Ako už povedal klasik, prognózy sú ťažké, najmä ak sa týkajú budúcnosti.
Ako je však možné, že v menoslove desiatok autorov možno nájsť aj mená naozaj erudovaných vedcov a odborníkov? Niektorí nám pod podmienkou anonymity vysvetlili, prečo sa stali súčasťou Šikulovho najširšieho tímu. Buď sa tomu celkom nemohli vyhnúť, pretože sa na Stratégii podieľala ich inštitúcia. Urobili si svoju čiastkovú analýzu, ktorá sa stratila medzi stovkami strán, a len veľmi pozorný čitateľ môže vycítiť isté napätie medzi ich textom a hlavnou líniou dokumentu. Iným vôbec neprekážala účasť na projekte, pretože mohli celkom slobodne napísať niekoľko strán zo svojho odboru a brali to ako spôsob prezentácie. Naozaj sa to oplatilo?
.štyri pozitíva
Ale dosť bolo deštruktívnej kritiky, svet nie je taký čierny. Na záver je tu zopár pozitívnych vecí, ktoré treba na Stratégii a vízii celkom vážne oceniť:
1. Tie haldy textu obsahujú aj kapitoly, ktoré stoja za prečítanie. Napríklad novinári by si mali povinne prejsť zaujímavú stať o tom, že regionálne rozdiely na Slovensku nie sú zďaleka také veľké, ako zvyknú médiá spoločnosť zbytočne traumatizovať. (Pretože kvalita života jednotlivých regiónov sa má na základe príjmu a spotreby, nie HDP)
2. V Stratégii sa mohli ocitnúť aj horšie veci. Postarší ekonómovia sú síce posadnutí identifikáciou sociálnych a príjmových nerovností, ale našťastie ich vôbec nezaujíma dnes taka módna agenda rovnosti mužov a žien. Tento pojem sa v Stratégii objavuje len vtedy, keď citujú dokumenty EÚ, inak je tá téma autorom, našťastie, úplne ukradnutá.
3. Šikulov tím urobil dosť veľa preto, aby sa na Stratégiu rýchlo zabudlo, pretože ju všetci aj tak chápu ako Ficov projekt. Podpredseda KDH pre ekonomiku Anton Marcinčin pre .týždeň hovorí: "Ak teraz poviem, že Stratégia v nás zanechala veľmi rozpačitý dojem, tak som to povedal ešte veľmi jemne a pekne. Odráža skôr stav ekonomickej vedy na Slovensku, ktorá je úplne odrezaná od praxe. Je tam strašne veľa nápadov na výdavky, ale len jeden odsek, odkiaľ ich vziať." Podobne hovorí aj ekonóm Miroslav Beblavý z SDKÚ: "Viacerí sme si to prešli, ale nijako výraznejšie nás to nezaujalo. Písali to autori, ktorí sú z veľkej časti prepojení s bývalým režimom, ale nemajú rešpekt. Hoci sú aj výnimky. Intelektuálny potenciál za tou stratégiou nie je taký, aby sa tých vyše 500 strán stalo povinným čítaním." A podobne reagujú aj ľudia z prostredia analytikov. Michal Lehuta, ktorý pracuje pre Trend Analysis, priznáva, že on a jeho kolegovia sa Stratégii venovali len okrajovo: "Celkovo sa to číta podobne ako program Smeru - veľa vaty, floskulí, ničnehovoriacich viet, žalostne málo konkrétností. Autori asi aj majú myslenie dostatočne štruktúrované na to, aby niečo pádne vyprodukovali, zostalo však väčšinou len pri najvšeobecnejších frázach ako "budeme rozvíjať A, B, C, aj D".
Nie je vlastne pozitívne, že okrem okrúhlych stolov STV (a teraz aj .týždňa...) nestojí ten nedobrý dokument nikomu za väčšiu pozornosť?
4. A celkom na záver, najväčšia radosť je škodoradosť. Hoci sme v úvode napísali, že česká vízia z roku 2010 bola formálne spracovaná omnoho lepšie, nemusíme ju našim západným bratom vôbec tak závidieť. Analytička Lidových novin Lenka Zlámalová na adresu Potůčkovej Vízie pre .týždeň uviedla: "Boli to také všeobecné táraniny v štýle, že ak nebude pršať, nezmokneme. Česká politika se podľa tej vízie nikdy neriadila. Ani sa o nej neviedla žiadna podstatná debata. Neboli tam žiadne bystré intelektuálne postrehy, ktoré by niekoho dokázali prekvapiť a otvoriť mu oči. Myslím, že práce tohto typu žiadny zmysel nemajú. Nech to robia nezávislé think-tanky plné intelektuálov. Formulácie smerovania spoločnosti sú ich parketou."
Možno vôbec najlepšiu radu vizionárom dal bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt, keď na vrchole svojej politickej slávy povedal: "Kto má vízie, nech ide k lekárovi."
Vyvstali teda dve otázky: 1. Majú slovenskí vedci nato, aby vyprodukovali niečo zaujímavé a podnetné, čo si získa aký-taký rešpekt politikov, intelektuálov a médií? 2. Budú vedci pod patronátom SAV schopní zachovať si nezávislosť od vlády, ktorá si ich prácu objednala a zaplatila?
.trojica
Najskôr k druhej otázke. Jej zodpovedanie nám vláda aj sama SAV veľmi uľahčili.
Premiér síce ubezpečil, že so všetkými závermi vedcov nemusí súhlasiť, pretože si želá kvalitný vedecký materiál, ale zároveň z neho vyšlo: "Európsky priestor má byť priestor sociálneho trhového hospodárstva s veľkým dôrazom na plnú zamestnanosť, na sociálny rozvoj, ochranu životného prostredia. Čiže žiadal som, aby tieto ciele boli podstatne viacej preklenuté do to tohto materiálu." A treba dodať: čo premiér žiadal, to dostal. Ale bolo by neférové tvrdiť, že musel prostredníctvom svojich ľudí nejako zvlášť tlačiť na kľúčových tvorcov materiálu. Pozitívna chémia medzi naším ľavicovým premiérom a autormi bola už, takpovediac, naprogramovaná.
Hlavným gestorom celého projektu sa stal totiž Ekonomický ústav SAV, ktorému šéfuje profesor Milan Šikula. A ten mocensky ovládajú ekonómovia nad 65 rokov.
Denník SME pred nejakým časom citoval zo Šikulovho spisu ŠtB. Dnes 68-ročný Šikula bol do roku 1989 angažovaným komunistom, a ako agent tajnej služby informoval o "nepriateľskej činnosti" svojich kolegov. Pre ŠtB písal dlhé správy, stretával sa v konšpiračnom byte a považovali ho za "preverený prameň". Tajných už ako vtedajší pracovník Ekonomického ústavu SAV informoval o "silnej oportunistickej skupine", ktorá pôsobila na ústave v roku 1968.
Podľa kuloárov bol však hybnou pákou Stratégie Peter Staněk. Tento ekonóm, ktorý pôsobil v minulosti ako poradca premiéra Vladimíra Mečiara a dnes radí Robertovi Ficovi, je v našej ekonomickej obci legendou. O Staněkovi sa dá s istotou povedať, že patrí medzi najpopulárnejších učiteľov na bratislavskej Ekonomickej univerzite. S obrovskou rýchlosťou a sugestívnosťou chrlí čísla, fakty a súvislosti, a preto nejeden študent po Staněkovej prednáške ľahko prepadne pocitu, že už konečne pochopil, ako funguje a kam speje tento svet. Ako však preukázal mediálny analytik Gabriel Šípoš, pre Staněka je typické, že jeho katastrofické prognózy zväčša príliš nevychádzajú. Po zavedení rovnej dane napríklad predpovedal, že v jej dôsledku môže zaniknúť tretina malých a stredných podnikov (hoci v skutočnosti ich počet značne narástol).
Do kľúčovej trojice nám chýba ešte jeden muž: šéf poradcov premiéra Vladimír Faič síce nevystupuje ako oficiálny spoluautor Stratégie, ale podľa našich zdrojov sa zúčastňoval na najužších poradách gestorov jednotlivých kapitol, kde v mene premiéra aktívne dozeral na správny smer "vedeckého dokumentu".
.čítal to vôbec niekto?
Ale buďme voči hlavným autorom Stratégie milosrdní: v zásade nie je nič poburujúce na tom, že inklinujú, podobne ako vláda, doľava, želajú si, aby sme budovali "sociálne-znalostný model" podľa vzoru Škandinávie, a túžia po tom, aby sociálne rozdiely boli čo najmiernejšie a dane skôr vyššie.
O stave našej vedy však vypovedá odborná a editorská kvalita, v akej dokument predložili. Stačí si ho letmo porovnať s Víziou rozvoja Českej republiky do roku 2015, ktorú v roku 2000 predložili na žiadosť vlády ČSSD českí vedci pod vedením Martina Potůčka. Kým Potůčkova vízia má 160 strán, napísaných vcelku atraktívnym jazykom, SAV so svojimi 550 stranami čitateľa ubije už po prvých stranách. Česká vízia mala aspoň prehľadnú formálnu štruktúru, v ktorej pomenovala vývojové spoločenské trendy a načrtla, aké by mali byť priority Českej republiky.
Šikulova Stratégia je však nestráviteľný šalát bez editorskej koncepcie. Miestami pripomína historickú štúdiu (ako sa vyvíjala verejná správa...), inde ponúka siahodlhý prehľad o danej problematike ako vystrihnutý z vysokoškolských skrípt, zrazu nudou zaspávajúci čitateľ ožije s pocitom, že číta antiglobalizačný prejav Huga Cháveza alebo referát Viery Tomanovej zo snemu Smeru, a o niekoľko strán zas prekvapený čitateľ zistí, že autori sa nachvíľu umúdrili a píšu vcelku vecne o možných scenároch vývoja (ekonomiky, trhu práce, demografie a podobne...).
Ale mizerná nie je len šalátová forma. Zrejme nebolo toho, kto by si tých 550 strán prečítal pozorným okom a odstránil faktické protirečenia medzi kapitolami. Príklad: v šiestej kapitole sa dramaticky píše, že "osobitným problémom na Slovensku sú priepastné rozdiely medzi regiónmi Slovenska", ktoré sa týkajú príjmovej nerovnosti. Pritom o 150 strán ďalej tím regionalistov celkom v protiklade k tomu dokazuje, že téma regionálnych príjmových rozdielov sa na Slovensku mystifikuje, pretože tie rozdiely nie sú medzi jednotlivými regiónmi vôbec take vysoké...
.pozor, nerovnosť!
Práve príjmová nerovnosť je podľa hlavných tvorcov Stratégie a vízie vôbec najväčším problémom, ktorému čelí ľudstvo vrátane Slovákov. Hrozivú mieru nerovnosti vidia až tak naliehavo, že ju fabulujú aj tam, kde neexistuje. V Dlhodobej vízii (ktorá vznikla ako predstupeň Stratégie) píšu, že kvalitu života na Slovensku "determinuje vysoká úroveň príjmovej nerovnosti" a ďalej, že sme "spoločnosťou s vysokou mierou príjmových nerovností". Ako sa môžu pod také tézy suverénne podpísať ľudia, ktorí si hovoria vedci?
Skutočnosť je presne opačná: v medzinárodných porovnaniach, či už v rámci Európy, alebo sveta, vychádza Slovensko ako relatívne príjmovo rovnostárska krajina, v ktorej medzi hornými a dolnými 10 či 20 percentami nie je vysoká, ale pomerne nízka príjmová nerovnosť. V tomto ukazovateli máme určite bližšie k vybájenému "sociálne-znalostnému" severskému modelu než k "neoliberálne-znalostnému" modelu USA, pred ktorým nás tvorcovia Stratégie usilovne varujú.
Autori si síce želajú preniesť na Slovensko Škandináviu s veľkou mierou prerozdeľovania, ale robia to mechanicky, akoby sa spoločnosť dala plánovať v laboratóriu. Akademici neriešia, či by sa Slovensko s vysokým prerozdeľovaním náhodou nepodobalo viac korupčnému juhu než transparentnému severu.
Lenže načo sa trápiť takýmito starosťami, keď naši vedci vidia celkom iné hrozby: "Najvyššie príjmové kategórie a veľké firmy sa od spoločnosti odtŕhajú a snažia sa vyvliecť z povinnosti prispievať na financovanie sociálneho štátu. Týmto spôsobom horné vrstvy dávkujú nenávisť stredných vrstiev k vrstvám dolným, čo sociálnu súdržnosť spoločnosti ohrozuje." Veru tak.
.včera ako dnes
Postarší ekonómovia, ktorí formulovali ťažiskové tézy Stratégie, to nemali až take zložité. Stačilo sa preniesť v čase o 30-40 rokov dozadu a, samozrejme, bolo potrebné aj nahradiť niektoré pojmy. Včera bol nekritickým vzorom ZSSR, dnes Škandinávia, včera nás ohrozovali pravicoví oportunisti, dnes neoliberáli (ktorých autori obsedantne spomínajú, pričom si pod nimi zjavne predstavujú libertariánov, ktorých je na Slovensku päť a pol), a RVHP zas bolo potrebné vymeniť za EÚ.
Nekritickosť, s akou autori citujú rôzne dokumenty EÚ, ktorých dikciu preberajú s úplnou samozrejmosťou, miestami vyráža dych. Naši vedci napríklad takisto vychádzajú z toho, že sa voči iným štátom EÚ dopúšťame neprípustného daňového dumpingu. Autorský kolektív dokonca naznačuje, že si želá harmonizáciu sociálneho zabezpečenia, ako aj daňových systémov bez toho, aby zanalyzoval plusy či mínusy takej radikálnej zmeny.
Vedci v súlade s dobovou propagandou popierajú elementárnu skutočnosť, že odovzdávaním kompetencií do EÚ Slovensko stráca zo suverenity. Vedci tvrdia, že nijaká suverenita nie je obmedzená, pretože kompetencie odovzdávame "na základe prejavu slobodnej vôle". Keby teda Slovensko dobrovoľne odovzdalo EÚ trebárs aj všetky kompetencie, podľa našich akademikov by sme boli naďalej úplne suverénnym štátom...
Otázku, na čo sú nám vedci, ktorí len opakujú dobové klišé, aj to najmä z prostredia antiglobalistických aktivistov, si čitateľ musí položiť častejšie.
Niektoré pasáže sa čítajú ako angažovaná správa hnutia Greenpeace ("ľudstvo od polovice 80. rokov prekračuje globálnu kapacitu Zeme", skloňujú sa tu úplne pochybné a nevedecké pojmy ako "ekologická stopa"). Iné len reprodukujú frázy, ktoré na nás zívajú odvšadiaľ: že musíme čo najviac zdrojov investovať do výskumu, vedy a inovácií a musíme budovať čo najviac znalostnú ekonomiku, inak zhynieme. To všetko lemujú desiatky návrhov, čo všetko by mal ešte zabezpečovať štát. Autori nijako neskrývajú sebavedomie, ktoré čerpá z finančnej krízy, spôsobenej "neoliberálnym trhovým fundamentalizmom". Aj preto môžu smelo konštatovať "znovuobjavenie štátu ako pozitívnej hodnoty pre život spoločnosti". Škoda len, že pritom zabudli reagovať na hlavné výzvy, ktoré neminú ani Slovensko.
.na nezaplatenie
Stratégia našich akademikov mohla mať aký-taký zmysel aspoň v jednej veci: keby boli schopní formulovať nevyhnutné, hoci aj nepopulárne návrhy, ktoré môžu, na rozdiel od politikov, vyjadriť nahlas. Napríklad ako konsolidovať verejné financie, ktoré sa už dlhodobo, najmä teraz, v čase krízy, vymkýňajú spod kontroly? Ale nič také na 550 stranách o budúcnosti Slovenska nehľadajte. Ekonómovia síce navrhujú "zásadnú výdavkovú štruktúru verejného rozpočtu", ale vôbec nenaznačujú, čoho by sa to mohlo dotknúť. Alebo zopakujú večnú mantru populistov, že treba lepšie využívať eurofondy. Ak chcete viac odvahy, radšej čítajte predvolebné programy politikov.
Alebo iný príklad: súčasná kríza v eurozóne mala byť námetom na zásadnú analýzu, ako sa máme zachovať, keď sa situácia bude vyvíjať podľa takého či onakého scenára. Čo na to naši prognostici? "Názory na budúcnosť eurozóny sú v turbulentných krízových časoch veľmi heterogénne - od pohľadu na euro ako ‚ochranný dáždnik' až po predpovede rozpadu menovej únie. Čas ukáže, ako sa so svetovou krízou toto zoskupenie so všetkými jeho nedokonalosťami vysporiada..." Aj vy by ste si trúfli na takú prognózu za 900-tisíc eur?
.prečo?
Ale opäť, nebudeme nemilosrdní. Ako už povedal klasik, prognózy sú ťažké, najmä ak sa týkajú budúcnosti.
Ako je však možné, že v menoslove desiatok autorov možno nájsť aj mená naozaj erudovaných vedcov a odborníkov? Niektorí nám pod podmienkou anonymity vysvetlili, prečo sa stali súčasťou Šikulovho najširšieho tímu. Buď sa tomu celkom nemohli vyhnúť, pretože sa na Stratégii podieľala ich inštitúcia. Urobili si svoju čiastkovú analýzu, ktorá sa stratila medzi stovkami strán, a len veľmi pozorný čitateľ môže vycítiť isté napätie medzi ich textom a hlavnou líniou dokumentu. Iným vôbec neprekážala účasť na projekte, pretože mohli celkom slobodne napísať niekoľko strán zo svojho odboru a brali to ako spôsob prezentácie. Naozaj sa to oplatilo?
.štyri pozitíva
Ale dosť bolo deštruktívnej kritiky, svet nie je taký čierny. Na záver je tu zopár pozitívnych vecí, ktoré treba na Stratégii a vízii celkom vážne oceniť:
1. Tie haldy textu obsahujú aj kapitoly, ktoré stoja za prečítanie. Napríklad novinári by si mali povinne prejsť zaujímavú stať o tom, že regionálne rozdiely na Slovensku nie sú zďaleka také veľké, ako zvyknú médiá spoločnosť zbytočne traumatizovať. (Pretože kvalita života jednotlivých regiónov sa má na základe príjmu a spotreby, nie HDP)
2. V Stratégii sa mohli ocitnúť aj horšie veci. Postarší ekonómovia sú síce posadnutí identifikáciou sociálnych a príjmových nerovností, ale našťastie ich vôbec nezaujíma dnes taka módna agenda rovnosti mužov a žien. Tento pojem sa v Stratégii objavuje len vtedy, keď citujú dokumenty EÚ, inak je tá téma autorom, našťastie, úplne ukradnutá.
3. Šikulov tím urobil dosť veľa preto, aby sa na Stratégiu rýchlo zabudlo, pretože ju všetci aj tak chápu ako Ficov projekt. Podpredseda KDH pre ekonomiku Anton Marcinčin pre .týždeň hovorí: "Ak teraz poviem, že Stratégia v nás zanechala veľmi rozpačitý dojem, tak som to povedal ešte veľmi jemne a pekne. Odráža skôr stav ekonomickej vedy na Slovensku, ktorá je úplne odrezaná od praxe. Je tam strašne veľa nápadov na výdavky, ale len jeden odsek, odkiaľ ich vziať." Podobne hovorí aj ekonóm Miroslav Beblavý z SDKÚ: "Viacerí sme si to prešli, ale nijako výraznejšie nás to nezaujalo. Písali to autori, ktorí sú z veľkej časti prepojení s bývalým režimom, ale nemajú rešpekt. Hoci sú aj výnimky. Intelektuálny potenciál za tou stratégiou nie je taký, aby sa tých vyše 500 strán stalo povinným čítaním." A podobne reagujú aj ľudia z prostredia analytikov. Michal Lehuta, ktorý pracuje pre Trend Analysis, priznáva, že on a jeho kolegovia sa Stratégii venovali len okrajovo: "Celkovo sa to číta podobne ako program Smeru - veľa vaty, floskulí, ničnehovoriacich viet, žalostne málo konkrétností. Autori asi aj majú myslenie dostatočne štruktúrované na to, aby niečo pádne vyprodukovali, zostalo však väčšinou len pri najvšeobecnejších frázach ako "budeme rozvíjať A, B, C, aj D".
Nie je vlastne pozitívne, že okrem okrúhlych stolov STV (a teraz aj .týždňa...) nestojí ten nedobrý dokument nikomu za väčšiu pozornosť?
4. A celkom na záver, najväčšia radosť je škodoradosť. Hoci sme v úvode napísali, že česká vízia z roku 2010 bola formálne spracovaná omnoho lepšie, nemusíme ju našim západným bratom vôbec tak závidieť. Analytička Lidových novin Lenka Zlámalová na adresu Potůčkovej Vízie pre .týždeň uviedla: "Boli to také všeobecné táraniny v štýle, že ak nebude pršať, nezmokneme. Česká politika se podľa tej vízie nikdy neriadila. Ani sa o nej neviedla žiadna podstatná debata. Neboli tam žiadne bystré intelektuálne postrehy, ktoré by niekoho dokázali prekvapiť a otvoriť mu oči. Myslím, že práce tohto typu žiadny zmysel nemajú. Nech to robia nezávislé think-tanky plné intelektuálov. Formulácie smerovania spoločnosti sú ich parketou."
Možno vôbec najlepšiu radu vizionárom dal bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt, keď na vrchole svojej politickej slávy povedal: "Kto má vízie, nech ide k lekárovi."
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.