Jednak mám v starobinci ešte nejaké plány s mojím voicebandom, jednak, keď ležíš v nemocnici, akoby si predsa len bol o čosi bližšie k smrti a ja, to je vlastne neuveriteľné, by som si ešte rád trochu požil. Vlastne, čím si starší, tým viac by si chcel žiť, aj keď v podstate nemáš nejaké špeciálne dôvody. A čo je najhoršie, čas beží ako splašený. To sa tak hovorí, že keď si starý a nemáš už čo robiť a nikto ťa nepotrebuje, že sa čas zastavil. Prd makový. Čas beží oveľa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Keď som bol malý chlapec a chodil som v lete k starej mame na dedinu, tak tie dva mesiace prázdnin, to bola epocha, to bolo obdobie, éra, naozaj neviem, ako to mám vhodnejšie nazvať, skrátka, tie dva mesiace trvali z dnešného pohľadu asi rok. A potom v septembri zase do školy, a tam to išlo ešte pomalšie. Ťahalo sa to ako sopeľ a nevedeli sme sa dočkať vianočných prázdnin. Ešte šťastie, že bývali občas uhoľné a chrípkové prázdniny, tie sme si užili. V živote som nebol taký zdravý ako cez chrípkové prázdniny, vlastne sme boli zdraví celá trieda, takže dodnes neviem, kvôli komu tie chrípkové prázdniny vlastne boli. Ale bola to paráda, hrávali sme na ulici soritaš, neviem či sa pamätáš na soritaš, to bol vlastne taký futbal, čo mohli hrať aj štyria, niečo ako nohejbal, ale bez siete, hrávali sme to pred naším domom, vtedy to bolo možné, autá sa tam objavili len sem-tam. Často, keď som nemal čo robiť a musel som byť doma za trest, pretože som niečo vyviedol a otec si najprv odpásal remeň, zmlátil ma, potom som musel na balkóne kľačať na polene, a potom som mal tzv. domáce väzenie, tak som sa díval z okna na ulicu a zapisoval som si autá, ktoré tadiaľ prešli. Niekedy, keď bola hustejšia premávka, som si zapísal za hodinu aj štyri. Väčšinou tatrovky. Čas plynul pomaličky, nikam sa neponáhľal, mal, skrátka, dosť času. Keď som mal jedenásť, uvedomil som si, že do školy som začal chodiť pred piatimi rokmi a zdalo sa mi to strašne dávno, ako keby uplynulo storočie a súčasne som bol aj dosť hrdý na to, že som už taký starý, že môžem povedať, že niečo som zažil pred piatimi rokmi. Potom, neviem presne kedy, sa to začalo zrýchľovať a dospelo to až do tohto štádia, keď, ako povedal jeden lekár tu v nemocnici, starší muž, ale ešte robí, povedal, keď som sa mu sťažoval, ako to uteká: "Áno, Vianoce sú čoraz častejšie". Presne to som mal na mysli, ale ja to tak neviem vyjadriť, predsa len, lekári, to je iná kategória, aj keď opatera (stravu som už spomínal) tu nestojí za veľa. Že vraj nemajú ľudí na opateru chorých. V podstate by bolo výhodnejšie, keby nemali toľko chorých. Ale neviem, ako by sa to dalo dosiahnuť. Emil, príď ma navštíviť a ak prídeš, nenos kompóty, ale hajzlpapier a normálny príbor, lebo tu majú len také umelé. Končím s pozdravom, ktorý som počul v jednom starom českom filme - Buď zdráv! Možno aj mne sa to ešte podarí. Tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.