Má to len malý háčik, ba čo háčik, velikánsky hák, na ktorom sme upečení. Vstupom do eurozóny sme sa zaviazali aj na pomoc nakazeným štátom eurozóny. Takže všetci tí, čo sa nám a palkovcom posmievali ako exotom, keď sme sa postavili proti prijatiu eura a Lisabonskej zmluvy, by si mali dnes klásť otázku, či nemali rozmýšľať včera, pri vstupe do eurozóny. Vtedy sa totiž rozhodovalo o tom, či budeme platiť grécke dlhy. Lebo Európska únia neznamená len možnosť bezuzdne mrhať európske peniaze, ale i solidaritu. A eurozóna je aj záväzok platiť za grécku nezodpovednosť. Česi si môžu povedať, že nezaplatia, ale my sme si už vybrali. Alebo si za nás vybrali iní. To by si mali uvedomiť aj tí, čo boli včera za eurozónu, dnes sú v opozícii a zajtra by chceli byť vo vláde.
Nehovorím to škodoradostne, ale so smútkom v duši, lebo v tom vidím pokračovanie slovenského historického stereotypu. Vždy sa nám náramne páčili výhody, ale od nevýhod dávamne ruky preč. Tak sa priam dejinne klaniame všetkým pánom, viedenským, budapeštianskym, pražským, berlínskym, bratislavským, moskovským, bruselským, aby sme im potom doma, najlepšie pod perinou, napľuli smelo do tváre.
Je nehanebné, ak pri takom ťažkom rozhodnutí obchádza predseda vlády slovenský parlament. Ešte nehanebnejšie však je, keď práve tento kocúr v čižmách, ktorý vedie Slovensko míľovými krokmi na grécku cestu, vykrikuje, že Grékom neverí a že pôžičku odsúhlasí až vtedy, keď si o tretinu skrátia platy, znížia dôchodky... Nevšimol som si, že by sa práve on chystal krátiť o tretinu platy a znižovať dôchodky, ba ani to, že by to mal vo volebnom programe. Naopak, štedro v ňom rozdáva, ale v tom nie je výnimkou.
Všimol som si však niečo iné. Zo slovenského politického slovníka v rámci celopolitickej pandémie celkom zmizlo slovo reforma. Fico svojou zúrivou protireformnou rétorikou dosiahol, čo chcel. Dnes sa už ani bývalí reformátori nehlásia k tomu najlepšiemu, čo priniesli ich vlády, počnúc daňovou reformou, ktorej úspech už nemôžu poprieť ani najväčší nežičlivci až po tú zdravotnú, o ktorú sa podnes obtrie aj ten najväčší zadubenec, snívajúci sen o dostavaných Rázsochách.
Reformy majú u nás zlú povesť, lebo ľudia v nich vidia len menej peňazí. Zabúdajú však na to, že reformy znamenajú najmä to, čo je nevyhnutné a bude ešte nevyhnutnejšie - lepšiu, efektívnejšiu a výkonnejšiu ekonomiku. Ale ani to nestačí, reformy druhej generácie znamenajú oveľa viac. Reformy vzdelávania, súdnictva, verejnej správy, sociálno-zdravotnej ochrany znamenajú novú architektúru dobre spravovanej spoločnosti.
Ak sa hovorí, že dnes niet veľkej témy, nie je to pravda. Existuje: je ňou slobodná, zodpovedná, spravodlivá, vzdelaná spoločnosť, ústretová voči mladým, ponúkajúca šancu dospelým a úctu starým.
Reformy druhej generácie presahujú jedno volebné obdobie, a preto môžu prebehnúť len ako výsledok celospoločenského konsenzu. Dnes sme od neho vzdialenejší ako kedykoľvek predtým. Ak sa však nechceme stať definitívnymi kandidátmi gréckej cesty, sú reformy druhej generácie osudovo nevyhnutné. V opačnom prípade ostane Slovensko perifériou a skládkou strednej Európy.
Nehovorím to škodoradostne, ale so smútkom v duši, lebo v tom vidím pokračovanie slovenského historického stereotypu. Vždy sa nám náramne páčili výhody, ale od nevýhod dávamne ruky preč. Tak sa priam dejinne klaniame všetkým pánom, viedenským, budapeštianskym, pražským, berlínskym, bratislavským, moskovským, bruselským, aby sme im potom doma, najlepšie pod perinou, napľuli smelo do tváre.
Je nehanebné, ak pri takom ťažkom rozhodnutí obchádza predseda vlády slovenský parlament. Ešte nehanebnejšie však je, keď práve tento kocúr v čižmách, ktorý vedie Slovensko míľovými krokmi na grécku cestu, vykrikuje, že Grékom neverí a že pôžičku odsúhlasí až vtedy, keď si o tretinu skrátia platy, znížia dôchodky... Nevšimol som si, že by sa práve on chystal krátiť o tretinu platy a znižovať dôchodky, ba ani to, že by to mal vo volebnom programe. Naopak, štedro v ňom rozdáva, ale v tom nie je výnimkou.
Všimol som si však niečo iné. Zo slovenského politického slovníka v rámci celopolitickej pandémie celkom zmizlo slovo reforma. Fico svojou zúrivou protireformnou rétorikou dosiahol, čo chcel. Dnes sa už ani bývalí reformátori nehlásia k tomu najlepšiemu, čo priniesli ich vlády, počnúc daňovou reformou, ktorej úspech už nemôžu poprieť ani najväčší nežičlivci až po tú zdravotnú, o ktorú sa podnes obtrie aj ten najväčší zadubenec, snívajúci sen o dostavaných Rázsochách.
Reformy majú u nás zlú povesť, lebo ľudia v nich vidia len menej peňazí. Zabúdajú však na to, že reformy znamenajú najmä to, čo je nevyhnutné a bude ešte nevyhnutnejšie - lepšiu, efektívnejšiu a výkonnejšiu ekonomiku. Ale ani to nestačí, reformy druhej generácie znamenajú oveľa viac. Reformy vzdelávania, súdnictva, verejnej správy, sociálno-zdravotnej ochrany znamenajú novú architektúru dobre spravovanej spoločnosti.
Ak sa hovorí, že dnes niet veľkej témy, nie je to pravda. Existuje: je ňou slobodná, zodpovedná, spravodlivá, vzdelaná spoločnosť, ústretová voči mladým, ponúkajúca šancu dospelým a úctu starým.
Reformy druhej generácie presahujú jedno volebné obdobie, a preto môžu prebehnúť len ako výsledok celospoločenského konsenzu. Dnes sme od neho vzdialenejší ako kedykoľvek predtým. Ak sa však nechceme stať definitívnymi kandidátmi gréckej cesty, sú reformy druhej generácie osudovo nevyhnutné. V opačnom prípade ostane Slovensko perifériou a skládkou strednej Európy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.