Vývoj sa odvinie od toho, aké poučenia si spoločnosť a politika z kauzy vezmú. Azda najpodstatnejšie vyzerá, že ak istoty a kulisy známeho sveta majú byť zachované, bude treba vytvoriť rastový model, v ktorom úver-pôžička bude opäť len spôsobom preklenutia nedostatku, nie formou života. Hypotekárna kríza vyslala prvé varovanie. A obludnosť gréckeho verejného sektora, ktorá viedla až k jeho neufinancovateľnosti, by nemala zakryť, že "sociálny štát" na dlh narazil na svoj strop nielen pod Akropolou.
To najzásadnejšie, čo treba vidieť, totiž je, že keby v bankrote bolo len to Grécko - a trebárs aj s päťnásobným štátnym dlhom - a celé okolie by malo dlhy na nule či blízko nej, tak záchrana Grécka je "malina". Keby sa v dlhoch netopila celá eurozóna a vôbec Západ ako taký, sanácia jedného bankrotu by nebol problém. To, že priemerný verejný dlh celej eurozóny (EÚ) predstavuje dve tretiny toho gréckeho (s prognózou ďalšieho zvyšovania!), je jasnou správou, že napríklad ani Nemecko, ani nikto iný nemá na to, aby ratoval obyvateľské vklady v bankách či úspory v dôchodkových fondoch, ktoré pôjdu do krachu tiež, ak vypukne "infekcia" hromadnej neschopnosti splácať vlastné záväzky. To visí vo vzduchu. Život na dlh s porušovaním laxných pravidiel (Pakt stability) a predstavou, že ekonomický rast je perpetuum mobile, viedol k tomu, že sa o toľko viac prejedlo než vyrobilo, že vyprcháva dôvera, že sociálny večierok je ešte možné zaplatiť. Grécko (Maďarsko, Lotyšsko) je predskokan, návrat k rovnováhe pomocou znižovania schodkov výraznými škrtmi je cesta, po ktorej sa musí vybrať celá Európa.
Euro nie je vinníkom gréckej drámy. (S dolárom, librou i forintom sa vyrobili tiež horibilné dlhy.) Len spolupáchateľom, ktorý pomohol nafúkať bublinu, zakrývať realitu a odsúvať "bailout" z hlúpych prestížnych dôvodov na čas, keď je podstatne nákladnejší, než by bol okamžite. Bohorovná snaha zachovať ilúziu stability spoločnej meny a vytlačiť z "riešenia" MMF (plus voľby v Porýní-Vestfálsku) akcelerovali grécku krízu, ale aj poznanie, že budúcnosť je nezlučiteľná so súčasnými pravidlami. Slovensko stojí na rázcestí. Ak je euru súdené pokračovať, bude to len v podmienkach užšej rozpočtovo-politickej integrácie. Myšlienka, že táto kampaň je posledná, v ktorej slovenskí politici sľubujú napríklad znižovanie daní (odvodov), už vôbec nie je kacírska. Nielen preto, že Fico-Počiatek (ak sa pri moci udržia) fiškálnej federalizácii EÚ vyslovujú sympatiu (podporu). Grécka lekcia nasvietila neudržateľnú dvojkoľajnosť menovej a rozpočtovej politiky v plnej paráde.
Otázkou je miera a forma centralizácie, kde sa Nemecko a Francúzsko dostali do svojho najväčšieho sporu od založenia EÚ. Silný odpor Merkelovej k "európskej hospodárskej vláde" prezrádza, že nemeckej investícii do európskej integrácie došli zdroje. Energetické, ideové a najmä finančné. To vedno s istotou, že druhý (tretí, najneskôr štvrtý) uchádzač o "bailout" už musí byť odmietnutý, otvára dvere scenáru rozpadu eurozóny (či dokonca EÚ). Nie je ešte najpravdepodobnejší, ale už zďaleka nie nemysliteľný. Zodpovední politici, keby takí na SR ešte žili, by sa už mali pripravovať na deň veľkého tresku, ktorý nemusí nastať, ale ak príde, zamáva s realitou asi tak, ako naposledy 17. november 1989.
To najzásadnejšie, čo treba vidieť, totiž je, že keby v bankrote bolo len to Grécko - a trebárs aj s päťnásobným štátnym dlhom - a celé okolie by malo dlhy na nule či blízko nej, tak záchrana Grécka je "malina". Keby sa v dlhoch netopila celá eurozóna a vôbec Západ ako taký, sanácia jedného bankrotu by nebol problém. To, že priemerný verejný dlh celej eurozóny (EÚ) predstavuje dve tretiny toho gréckeho (s prognózou ďalšieho zvyšovania!), je jasnou správou, že napríklad ani Nemecko, ani nikto iný nemá na to, aby ratoval obyvateľské vklady v bankách či úspory v dôchodkových fondoch, ktoré pôjdu do krachu tiež, ak vypukne "infekcia" hromadnej neschopnosti splácať vlastné záväzky. To visí vo vzduchu. Život na dlh s porušovaním laxných pravidiel (Pakt stability) a predstavou, že ekonomický rast je perpetuum mobile, viedol k tomu, že sa o toľko viac prejedlo než vyrobilo, že vyprcháva dôvera, že sociálny večierok je ešte možné zaplatiť. Grécko (Maďarsko, Lotyšsko) je predskokan, návrat k rovnováhe pomocou znižovania schodkov výraznými škrtmi je cesta, po ktorej sa musí vybrať celá Európa.
Euro nie je vinníkom gréckej drámy. (S dolárom, librou i forintom sa vyrobili tiež horibilné dlhy.) Len spolupáchateľom, ktorý pomohol nafúkať bublinu, zakrývať realitu a odsúvať "bailout" z hlúpych prestížnych dôvodov na čas, keď je podstatne nákladnejší, než by bol okamžite. Bohorovná snaha zachovať ilúziu stability spoločnej meny a vytlačiť z "riešenia" MMF (plus voľby v Porýní-Vestfálsku) akcelerovali grécku krízu, ale aj poznanie, že budúcnosť je nezlučiteľná so súčasnými pravidlami. Slovensko stojí na rázcestí. Ak je euru súdené pokračovať, bude to len v podmienkach užšej rozpočtovo-politickej integrácie. Myšlienka, že táto kampaň je posledná, v ktorej slovenskí politici sľubujú napríklad znižovanie daní (odvodov), už vôbec nie je kacírska. Nielen preto, že Fico-Počiatek (ak sa pri moci udržia) fiškálnej federalizácii EÚ vyslovujú sympatiu (podporu). Grécka lekcia nasvietila neudržateľnú dvojkoľajnosť menovej a rozpočtovej politiky v plnej paráde.
Otázkou je miera a forma centralizácie, kde sa Nemecko a Francúzsko dostali do svojho najväčšieho sporu od založenia EÚ. Silný odpor Merkelovej k "európskej hospodárskej vláde" prezrádza, že nemeckej investícii do európskej integrácie došli zdroje. Energetické, ideové a najmä finančné. To vedno s istotou, že druhý (tretí, najneskôr štvrtý) uchádzač o "bailout" už musí byť odmietnutý, otvára dvere scenáru rozpadu eurozóny (či dokonca EÚ). Nie je ešte najpravdepodobnejší, ale už zďaleka nie nemysliteľný. Zodpovední politici, keby takí na SR ešte žili, by sa už mali pripravovať na deň veľkého tresku, ktorý nemusí nastať, ale ak príde, zamáva s realitou asi tak, ako naposledy 17. november 1989.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.