Blížia sa voľby a slovo "práca" sa valí zo všetkých strán, stále mi ju niekto sľubuje a ja pritom neviem, kde mi hlava stojí. Až doteraz som mal pocit, že ľudia dávajú prácu politikom, že ich platia, že by teda oni mali byť vďační, že ju od občanov dostávajú. A hľa, je to naopak. Nechajme to tak, vráťme sa do nočnej hororovej Petržalky. Veziem Petržalčanku Janku domov, mám to po ceste. Niečo mi buchlo do podvozka. V spätnom zrkadle nič nevidím. Len nejaké auto sa za mnou prudko otočilo. Otočím sa aj ja. Reflektory. Pomaly sa blížim k autu, ktoré zastalo pri krajnici, niečo zvláštne visí vo vzduchu. Mladý muž. Skláňa sa. Na zemi leží telo... poľný zajac. Vôbec som ho nevidel, to bolo to buchnutie. Taký pekný zajko. Nemôže sa hýbať, má niečo so zadnými nohami. Čo s ním, pýtame sa navzájom. Telefonáty. Sloboda zvierat - môže prísť až ráno o siedmej, to nejde, dovtedy by toho ušatého chudáka zjedol nejaký pitbul (v Petržalke majú všetci pitbulov). Volám veterinárovi. Prezradím, že ide o poľného zajaca. Nedá sa, divé zvery neošetrujú... Ten chlapík, zamestnanec necitlivého McDonaldsu, volá na inú veterinárnu pohotovosť. Vraví iba o zajkovi. Vezmú nás. Naložíme ho. Prekvapenie mladíka v bielom plášti... napokon pomáha, dáva pacientovi lieky proti bolesti, zajko sa už netrasie, len kuká. Ponuka operácie za stovky eur, ale vraj divé zajace v zajatí nežerú, vraj ten chlpatý neborák nemá šancu. Drsný Petržalčan požiada, či nemajú niekde trávniček, že by si zajko ešte poležal na trávičke. Nemajú. Zaplatíme ošetrenie a nevyhnutný smutný úkon a ideme domov. Pozdravujem týmto mladého pracovníka petržalského McDonaldu, sídliska, kde všetci iba fetujú, vraždia sa a nadávajú na celý svet. Perfektné sídlisko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.