KNIHA Petra Hůlová: Strážci občanského dobra Host, 2010
"Hřát se u socialistického topení, chodit v socialistickejch teplácích a pít komunistický pivo, na to je užilo. A přitom spřádat kontrarevoluční plány proti svejm nebohejm spoluobčanům." Už dávno je jasné, že Petra Hůlová (1979) je oveľa viac než len pozoruhodný mladý literárny talent. Paměť mojí babičce (2002, všetky jej knihy vychádzajú vo vydavateľstve Torst), Přes matný sklo (2004), Umělohmotný třípokoj (2006), Stanice tajga (2008), a teraz Strážci občanského dobra. Každé dva roky jedna kniha. Ale každá z iného prostredia, každá ináč napísaná. Spoločný majú len neknižne živý jazyk a divoký (a preto vzrušujúci) rozprávačský štýl. Povedať o aktuálnom románe, že "opisuje koniec normalizácie a začiatok demokracie v českom socialistickom meste," je len veľmi hrubé naznačenie smeru. V skutočnosti ide o šialený prúd slov hlavnej hrdinky, ktorá je sprostá, zákerná, komunizmu oddaná. Ešte ako dieťa sa s rodičmi presťahuje do umelo vytvoreného panelákového mesta Krakov. Žijú tam socializmom poznačené rodiny a nebezpeční, socializmus si nevážiaci "nosálové", ktorí pchajú nos tam, kde netreba. Kniha má apokalyptickú atmosféru na hranici medzi totálnym realizmom a jemne vyšinutou fantáziou, v dôsledku čoho čitateľa striedavo napĺňa hrôza, odpor a masochistická túžba čítať ďalej. Tá víťazí, lebo Petra Hůlová je výborná spisovateľka, ktorá vidí svet podobne ako my, v ktorých kosák s kladivom vzbudzuje podobný odpor ako svastika.
.jk
KNIHA Xindl X a Monika Šimkovičová: Bruno v hlavě Galén, 2010
Tak veľmi som dúfala, že táto kniha bude rovnako výnimočná a svieža ako hudobné texty, ktoré píše a spieva Xindl X, vlastným menom Ondřej Ládek, na albume Návod ke čtení manuálu! Alebo aspoň taká dobrá ako český sitcom Comeback, pri ktorého zrode scenáristicky stál. Ale už čudesné autorské spojenie so slovenskou výtvarníčkou a finalistkou Poviedky dávalo tušiť, že to bude skôr samoúčelný experiment. Údajne obaja zistili, že píšu dve časti toho istého príbehu, a tak to spojili. Hlavnej hrdinke, výtvarníčke Monike, zistia cystu na mozgu. Volá sa Bruno a je neuveriteľne utáraná. Vlastne celý príbeh rozpráva v druhej osobe vedúc dialóg s Monikou. Ona rozpráva po slovensky, Bruno, napodiv, po česky. Českému čitateľovi znie možno slovenčina exoticky, slovenský čitateľ sa pri každej slovenskej vete zasekne. Monika s Brunom v hlave sa čudesne charakterovo mení, len nie je celkom jasné, či to treba pripísať na rováš cyste, alebo značne sa rozchádzajúcim autorským zámerom. Aj ostatné postavy totiž prechádzajú zvláštnymi zmenami charakterov. Miestami je to priam ukážková červená knižnica, miestami to v knihe stemnie a zdrsnie. Pokope to však veľmi nedrží. Veľká škoda, že z tohto nápadu nevznikli radšej dve samostatné poviedky na rovnakú tému. Možno by ani tá Xindlova nebola oveľa lepšia ako táto zlátanina, rozhodne by však boli obe aspoň žánrovo čistejšie.
.elena Akácsová
KNIHA Ľubomír Smatana: Jánošíci s těžkou hlavou, 65. Pole, 2010
Ľubomír Smatana je zvláštny prípad. Český novinár narodený v Snine, to znamená Čech so slovenčinou bez prízvuku. Pôsobí skôr nenápadne, má však pritom iskru v oku a najmä cestuje rád mimo Bratislavy. Spravodajcom Českého rozhlasu je už celé štyri roky a za ten čas si všimol aj to, čo jeho slovenským kolegom unikalo. Napríklad keď upozornil, že nie je normálne, ak novinári tlieskajú Ivete Radičovej po prehratých prezidentských voľbách. V jeho knihe o Slovensku sa toho český čitateľ dozvie veľa. Pozná najlepšiu bratislavskú piváreň, vie, koľko Slovákov zarába viac ako 20-tisíc korún, českému čitateľovi ochotne priblíži postavičku menom Rafael Rafaj, ale aj názory Jána Čarnogurského na rozdiel medzi slovenským a českým disentom. Jednotlivé kapitoly sú písané formou reportáží vhodne doplnených štatistikou. Slovenského čitateľa napríklad prekvapí pomer slovenských a českých obetí v Tatrách či informácia, ako a odkiaľ pozná Otto von Habsburg Košice. Samozrejme, dosť sa dočítame aj o povinných kapitolách slovenského folklóru, od rómskych osád cez maďarský juh až po Tatry. Nechýba reportáž o spolužití s manažérmi KIA, Hedvige Malinovej či večne sa hnevajúcom premiérovi. Knižke azda možno vytknúť iba zbytočné použitie nadávky či nadbytočnosť niektorých kapitol. Ale to je len názor slovenského čitateľa, a dôležitejší budú tí českí, pre ktorých je kniha určená. Smatana je dobrý autor, Slovensko má rád a nebojí sa byť kritický.
.jd
"Hřát se u socialistického topení, chodit v socialistickejch teplácích a pít komunistický pivo, na to je užilo. A přitom spřádat kontrarevoluční plány proti svejm nebohejm spoluobčanům." Už dávno je jasné, že Petra Hůlová (1979) je oveľa viac než len pozoruhodný mladý literárny talent. Paměť mojí babičce (2002, všetky jej knihy vychádzajú vo vydavateľstve Torst), Přes matný sklo (2004), Umělohmotný třípokoj (2006), Stanice tajga (2008), a teraz Strážci občanského dobra. Každé dva roky jedna kniha. Ale každá z iného prostredia, každá ináč napísaná. Spoločný majú len neknižne živý jazyk a divoký (a preto vzrušujúci) rozprávačský štýl. Povedať o aktuálnom románe, že "opisuje koniec normalizácie a začiatok demokracie v českom socialistickom meste," je len veľmi hrubé naznačenie smeru. V skutočnosti ide o šialený prúd slov hlavnej hrdinky, ktorá je sprostá, zákerná, komunizmu oddaná. Ešte ako dieťa sa s rodičmi presťahuje do umelo vytvoreného panelákového mesta Krakov. Žijú tam socializmom poznačené rodiny a nebezpeční, socializmus si nevážiaci "nosálové", ktorí pchajú nos tam, kde netreba. Kniha má apokalyptickú atmosféru na hranici medzi totálnym realizmom a jemne vyšinutou fantáziou, v dôsledku čoho čitateľa striedavo napĺňa hrôza, odpor a masochistická túžba čítať ďalej. Tá víťazí, lebo Petra Hůlová je výborná spisovateľka, ktorá vidí svet podobne ako my, v ktorých kosák s kladivom vzbudzuje podobný odpor ako svastika.
.jk
KNIHA Xindl X a Monika Šimkovičová: Bruno v hlavě Galén, 2010
Tak veľmi som dúfala, že táto kniha bude rovnako výnimočná a svieža ako hudobné texty, ktoré píše a spieva Xindl X, vlastným menom Ondřej Ládek, na albume Návod ke čtení manuálu! Alebo aspoň taká dobrá ako český sitcom Comeback, pri ktorého zrode scenáristicky stál. Ale už čudesné autorské spojenie so slovenskou výtvarníčkou a finalistkou Poviedky dávalo tušiť, že to bude skôr samoúčelný experiment. Údajne obaja zistili, že píšu dve časti toho istého príbehu, a tak to spojili. Hlavnej hrdinke, výtvarníčke Monike, zistia cystu na mozgu. Volá sa Bruno a je neuveriteľne utáraná. Vlastne celý príbeh rozpráva v druhej osobe vedúc dialóg s Monikou. Ona rozpráva po slovensky, Bruno, napodiv, po česky. Českému čitateľovi znie možno slovenčina exoticky, slovenský čitateľ sa pri každej slovenskej vete zasekne. Monika s Brunom v hlave sa čudesne charakterovo mení, len nie je celkom jasné, či to treba pripísať na rováš cyste, alebo značne sa rozchádzajúcim autorským zámerom. Aj ostatné postavy totiž prechádzajú zvláštnymi zmenami charakterov. Miestami je to priam ukážková červená knižnica, miestami to v knihe stemnie a zdrsnie. Pokope to však veľmi nedrží. Veľká škoda, že z tohto nápadu nevznikli radšej dve samostatné poviedky na rovnakú tému. Možno by ani tá Xindlova nebola oveľa lepšia ako táto zlátanina, rozhodne by však boli obe aspoň žánrovo čistejšie.
.elena Akácsová
KNIHA Ľubomír Smatana: Jánošíci s těžkou hlavou, 65. Pole, 2010
Ľubomír Smatana je zvláštny prípad. Český novinár narodený v Snine, to znamená Čech so slovenčinou bez prízvuku. Pôsobí skôr nenápadne, má však pritom iskru v oku a najmä cestuje rád mimo Bratislavy. Spravodajcom Českého rozhlasu je už celé štyri roky a za ten čas si všimol aj to, čo jeho slovenským kolegom unikalo. Napríklad keď upozornil, že nie je normálne, ak novinári tlieskajú Ivete Radičovej po prehratých prezidentských voľbách. V jeho knihe o Slovensku sa toho český čitateľ dozvie veľa. Pozná najlepšiu bratislavskú piváreň, vie, koľko Slovákov zarába viac ako 20-tisíc korún, českému čitateľovi ochotne priblíži postavičku menom Rafael Rafaj, ale aj názory Jána Čarnogurského na rozdiel medzi slovenským a českým disentom. Jednotlivé kapitoly sú písané formou reportáží vhodne doplnených štatistikou. Slovenského čitateľa napríklad prekvapí pomer slovenských a českých obetí v Tatrách či informácia, ako a odkiaľ pozná Otto von Habsburg Košice. Samozrejme, dosť sa dočítame aj o povinných kapitolách slovenského folklóru, od rómskych osád cez maďarský juh až po Tatry. Nechýba reportáž o spolužití s manažérmi KIA, Hedvige Malinovej či večne sa hnevajúcom premiérovi. Knižke azda možno vytknúť iba zbytočné použitie nadávky či nadbytočnosť niektorých kapitol. Ale to je len názor slovenského čitateľa, a dôležitejší budú tí českí, pre ktorých je kniha určená. Smatana je dobrý autor, Slovensko má rád a nebojí sa byť kritický.
.jd
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.