Prečo nie?

Keby som vtedy neodpovedal vyhýbavo, ale priamo, tak by som musel priznať, že registrované partnerstvo za základné právo nepovažujem. Dnes som si tým už nie taký istý. Hoci vnútorne s tým mám ešte stále nejaký problém, zoficiálenie vzťahu dvoch mužov či dvoch žien si viem racionálne (korektne?) zdôvodniť.
Čo si však počať s pochodom, ktorého organizátori si, okrem iného, kladú za cieľ ešte niečo viac ako registrované partnerstvo? Paradoxne, s tým problém nemám.
Slobodu zhromažďovania a slobodu vyjadrovania zaručuje slovenská Ústava. Hoci pochodujúcu pospolitosť či intelektuálne sa tváriacich neokomunistov nemám ani trochu rád, nemôžem im, kým ma reálne neohrozujú, upierať právo vyjadriť svoj názor. Rovnako ako mi oni nemôžu uprieť právo povedať o nich, že sú nebezpeční.
Nevychádzam z údivu, keď počujem, ako niekto hovorí, že by sme mali konečne vylúčiť cirkev od politického života. Podobne ma prekvapuje, keď niekto odmieta pochod homosexuálov bratislavskými ulicami. Jedna i druhá strana tým vlastne hovorí: v poriadku, tolerujeme vám, že ste veriaci/homosexuáli, ale neukazujte sa s tým na verejnosti, modlite sa/súložte si v kostoloch/doma, len aby sme tým neutrpeli nejakú ujmu! Ale to, aby boli aj jedni, aj druhí vlastne neviditeľní, sme tu už predsa za komunizmu mali.
Nikdy som žiadny pride pochod nevidel. Skúšam si predstaviť, že to pre niekoho môže byť iritujúce, smiešne, poburujúce. Ale rovnako iritujúco, smiešne či poburujúco môžu na iných  pôsobiť každoročné pochody za život. Samozrejme, tak ako nikoho nemožno násilím donútiť, aby bol vlastencom, nikoho nemožno nútiť, aby zmenil svoj názor na registrované partnerstvá či potraty. Ale rešpektovať by sme sa mohli.