Titova kariéra mapuje dve kľúčové politické udalosti 20. storočia - druhú svetovú vojnu a studenú vojnu. Ako šéf juhoslovanských komunistov sa postavil na čelo partizánskeho odporu proti fašistickej okupácii a vybudoval najmocnejšiu partizánsku armádu v Európe. Tej sa (s materiálnou podporou Britov a Američanov) podarilo oslobodiť väčšinu Juhoslávie a po vojne tak, už za menšieho nadšenia Západu, získať v krajine moc. Tito budoval komunizmus podľa sovietskeho vzoru, tvrdo potláčal svojich politických protivníkov a zaviedol centrálne plánovanie. Zároveň však stál na čele početnej a veľkej krajiny, ktorá nebola oslobodená Červenou armádou a v kritickej chvíli v roku 1948 sa odmietol podriadiť Stalinovmu despotizmu, ktorý namiesto spojencov vyžadoval absolútnu poslušnosť. Moskvou ovládaná Komunistická internacionála vtedy vyhlásila svojho najznámejšieho komunistického hrdinu za špióna imperializmu a za "krvavého psa", a tak ho označovala aj československá tlač. Stalin chystal na Tita atentát a začiatkom 50. rokov dokonca ozbrojený útok na celú Juhosláviu, od ktorého nakoniec Moskvu odradila americká rozhodnosť proti útoku severokórejských komunistov na južnú Kóreu. Ostatné vyriešila Stalinova smrť v roku 1953, po ktorej sa vzťahy Belehradu a Moskvy zlepšili, no nebola to podriadenosť Sovietskemu zväzu ako v prípade Maďarska či Československa.
Tito tak svojho sovietskeho súdruha v zdraví prežil a bol vodcom Juhoslávie až do svojej smrti v roku 1980. Juhoslávia sa pod jeho vedením vydala cestou "liberálneho socializmu", a jej občania si v porovnaní s obyvateľmi sovietskej zóny užívali viac slobody a prosperity. Aj v medzinárodných otázkach zostala Juhoslávia nezávislá a snažila sa lavírovať medzi Východom a Západom. Titova autorita a jeho postavenie v krajine boli nespochybniteľné, a v tom čase hlasy volajúce po rozdelení krajiny a samostatnosti jednotlivých republík a oblastí boli okrajové (a ich nositelia často sedeli vo väzení).
Titovo obdobie na čele Juhoslávie však nemožno oddeliť od toho, čo nasledovalo po jeho smrti. Už v roku 1987 sa do juhoslovanského vedenia dostal Slobodan Miloševič, a po páde komunizmu vo východnej Európe sprevádzali rozpad Juhoslávie nacionalistické výbuchy a tisícky mŕtvych. Najhoršou z tých vojen bola vojna v Bosne, ktorá si vyžiadala takmer stotisíc mŕtvych a bola najhorším vojenským konfliktom v Európe od roku 1945. Juhoslávia prišla o svoje jedinečné postavenie miesta, ktoré turisti z východnej Európy obdivovali a ktorého obyvateľom potichu závideli. S výnimkou malého Slovinska všetky ostatné následnícke krajiny lavírovali medzi autoritatívnymi a neefektívnymi vládami, trpeli nesmiernou korupciou a stratili desaťročia času. Nie je aj toto všetko dedičstvo, ktoré po sebe zanechal Josip Tito?
Titova autorita spolu s centrálnou mocou komunistickej strany dokázala Juhosláviu udržať pokope predovšetkým v čase studenej vojny. Keď sa dva z tých faktorov stratili - Titova autorita a pozícia Juhoslávie ako niekoho, kto môže hrať svoju hru medzi Východom a Západom - ukázalo sa, že udržanie krajiny aj samotnej moci komunistov je otázne. Federatívny systém a princíp rotujúceho predsedníctva ústredných orgánov iba podporil rast nacionalizmu, ktorý bol v tom čase badateľný aj v rozpadajúcom sa Sovietskom zväze a v ďalších častiach strednej a východnej Európy. Tito bol jedinečným mužom jedinečnej doby a to, čo po ňom ostalo, už samotnú dobu prežiť nedokázalo.
Tito tak svojho sovietskeho súdruha v zdraví prežil a bol vodcom Juhoslávie až do svojej smrti v roku 1980. Juhoslávia sa pod jeho vedením vydala cestou "liberálneho socializmu", a jej občania si v porovnaní s obyvateľmi sovietskej zóny užívali viac slobody a prosperity. Aj v medzinárodných otázkach zostala Juhoslávia nezávislá a snažila sa lavírovať medzi Východom a Západom. Titova autorita a jeho postavenie v krajine boli nespochybniteľné, a v tom čase hlasy volajúce po rozdelení krajiny a samostatnosti jednotlivých republík a oblastí boli okrajové (a ich nositelia často sedeli vo väzení).
Titovo obdobie na čele Juhoslávie však nemožno oddeliť od toho, čo nasledovalo po jeho smrti. Už v roku 1987 sa do juhoslovanského vedenia dostal Slobodan Miloševič, a po páde komunizmu vo východnej Európe sprevádzali rozpad Juhoslávie nacionalistické výbuchy a tisícky mŕtvych. Najhoršou z tých vojen bola vojna v Bosne, ktorá si vyžiadala takmer stotisíc mŕtvych a bola najhorším vojenským konfliktom v Európe od roku 1945. Juhoslávia prišla o svoje jedinečné postavenie miesta, ktoré turisti z východnej Európy obdivovali a ktorého obyvateľom potichu závideli. S výnimkou malého Slovinska všetky ostatné následnícke krajiny lavírovali medzi autoritatívnymi a neefektívnymi vládami, trpeli nesmiernou korupciou a stratili desaťročia času. Nie je aj toto všetko dedičstvo, ktoré po sebe zanechal Josip Tito?
Titova autorita spolu s centrálnou mocou komunistickej strany dokázala Juhosláviu udržať pokope predovšetkým v čase studenej vojny. Keď sa dva z tých faktorov stratili - Titova autorita a pozícia Juhoslávie ako niekoho, kto môže hrať svoju hru medzi Východom a Západom - ukázalo sa, že udržanie krajiny aj samotnej moci komunistov je otázne. Federatívny systém a princíp rotujúceho predsedníctva ústredných orgánov iba podporil rast nacionalizmu, ktorý bol v tom čase badateľný aj v rozpadajúcom sa Sovietskom zväze a v ďalších častiach strednej a východnej Európy. Tito bol jedinečným mužom jedinečnej doby a to, čo po ňom ostalo, už samotnú dobu prežiť nedokázalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.