Ako na také oneskorenie došlo? Prečo autorov debut More je môj brat vychádza ako posledný? A prečo ako prvý na svete nevychádza v Amerike a v origináli, ale v Bratislave a v slovenskom preklade? Čiastočnou odpoveďou na prvé dve otázky je samotný Jack Kerouac: jeho legenda, jeho skutočný život a jeho postoj k vlastnej tvorbe. Odpoveď na tretiu otázku je geniálne jednoduchá - Artforum jednoducho požiadalo o práva na slovenské vydanie a bez problémov ich dostalo.
.život, tvorba, cesta
"Pravidelne jem, dobre spím. Pijem dosť piva. Čítam knihy a zúčastňujem sa na nespočetných kultúrnych podujatiach. A poznám zopár žien..." Týmito slovami charakterizuje samého seba Everhart, jeden z dvoch hlavných hrdinov románu More je môj brat. Ako to bolo u Kerouaca od začiatku až do konca, jeho hrdinovia sú vždy viac či menej autobiografickí. Aj Everhart, lektor literatúry na Kolumbijskej univerzite, je svojmu autorovi podobný.
Jack sa narodil v roku 1922 v meste Lowell v štáte Massachusetts do nie celkom funkčnej rodiny, kde sa hovorilo kanadskou francúzštinou. Otec bol alkoholik, matka, ktorej Jack posielal zo svojej slávnej cesty pohľadnice, bola veriaca katolíčka. V ich synovi sa gény a zrejme aj vplyvy obidvoch rodičov dokonale premiešali. Po absolvovaní strednej školy v Bostone sa presunul do New Yorku a začal celkom úspešne študovať na Kolumbijskej univerzite. Zaujímala ho literatúra, džez a (americký) futbal, v ktorom dosiahol pozoruhodné majstrovstvo. Ktovie, či by sme neprišli o skvelého bítnického autora, keby si počas jedného zápasu nezlomil nohu, a tým pádom ukončil športovú kariéru.
S predstavou literárneho vedca a usadeného spisovateľa sa Jack Kerouac nedokázal stotožniť. Za vzor si zobral Marka Twaina a Hermanna Mellvila, teda autorov, ktorí tvorili uprostred života a žili uprostred písania. Kerouac k tomu ešte pridal takmer nábožnú túžbu ísť za podstatným a pohŕdať povrchným a meštiackym. Vydal sa preto na cestu.
Najprv sa - v roku 1942 - nechal najať na obchodnú loď, smerujúcu do Grónska. Po návrate na suchú zem sa zapojil do života divokej newyorskej bohémy, chvíľu žil s rodičmi, napísal svoju prvú ozajstnú, teda skutočne vydanú knihu Malomesto a veľkomesto a v roku 1951 sa s kamarátom Nealom Cassadym vydal na cestu naprieč Amerikou.
Neskôr napísal ďalšie romány a novely, zoznámil sa s Allenom Ginsbergom, Williamom Burroughsom a Gregorym Corsom, stal sa hiezdou beat generation, snažil sa vniknúť do tajov buddhizmu, pil oveľa viac alkoholu, než je zdravé, zápasil s neistotami, depresiami a s chatrným zdravím. Stal sa slávnym, ale neužíval si to s veľkou radosťou. Dňa 21. októbra 1969 zomrel. Deň predtým sa sťažoval na prudké bolesti, ktoré boli dôsledkom vnútorného krvácania spôsobeného cirhózou pečene.
Jack Kerouac žil a písal naraz. Bol plachý človek a o kvalite svojich textov ustavične pochyboval. Už za jeho života vznikla - nie bez jeho pričinenia - "kerouacovská legenda" o tom, aký to bol bezstarostný bohém, ignorujúci záležitosti tohto sveta. Skutočný Jack Kerouac bol však zároveň človek, ktorý sa chcel vo svojom živote aj diele dotýkať podstaty. Chcel byť úspešným spisovateľom, no zároveň sa nechcel spreneveriť samému sebe, svojmu hľadaniu. Chcel žiť svoj život v zrkadle večnosti. Ako autor bol chaotický a často nesústredený, svoje rukopisy ustavične menil, dopĺňal a editoval.
Svoj denník z plavby do Grónska, ktorému dal neskôr názov Námorník na obchodnej lodi a nakoniec ho nazval More je môj brat možno nepovažoval za majsterštyk hodný vydania a možno naň jednoducho zabudol. Ukryl ho do debny s ostatnými nepublikovanými rukopismi. Po jeho smrti tú truhlicu zdedila jeho tretia - a posledná - manželka Stella Sampas Kerouac. Tá rozhodla, že rukopisy z nej možno publikovať až po jej smrti. Stella zomrela v roku 1990, pričom predtým kerouacovský archív zverila svojim piatim súrodencom a najmladšieho z nich, Johna, ustanovila za správcu literárnej pozostalosti. Vzápätí sa strhol byzantský zápas o to, kto je skutočným držiteľom práv a na čo všetko ho oprávňujú. Našťastie sa zápas o bítnikove rukopisy v nasledujúcich rokoch upokojil. V anglickom origináli tak mohol vyjsť rukopisný zvitok Na ceste a dva romány: A hrochy sa uvarili v nádržiach... a Zobuď sa. A potom sa objavil román úplne prvý: More je môj brat.
.kerouac a more
Približne v čase, keď bol na Slovensku prezidentom Jozef Tiso, keď Slovenská armáda bojovala proti Červenej armáde pri Rostove na Done, keď Ľudovít Kukorelli vytvoril partizánsku skupinu Čapajev a Franz Karmasin vydal výzvu na totálne vojnové nasadenie nemeckej menšiny na Slovensku, sa v New Yorku ocitol dvojnásobne na suchu námorník menom Wesley Martin. Vrátil sa na breh a všetky peniaze prevažne minul na alkohol. Na ulici zbalil dievča a na následnom žúre v jej byte sa zoznámil s literárnym vedcom Everhartom. Ten mal už dosť akademického života a nekonečných úvah o Shakespearovi, a preto sa na druhý deň vydal spolu s Wesleym autostopom do Bostonu, kde sa nechali najať na obchodnú loď Westminster a na nej vyplávali do Grónska.
To je stručný "dej" novely More je môj brat. Úvodzovky sú namieste, pretože skutočný príbeh sa odohráva v rozhovoroch a úvahách, v stretnutiach s bizarnými ľuďmi, vo výstižných pozorovaniach New Yorku a Bostonu v roku 1942. Vojna je ďaleko, ale cítiť ju. Mladí muži uvažujú o fašizme, ktorý nenávidia, o kapitalizme, ktorým opovrhujú a o socializme, ktorý považujú za nesmierne lákavý. Popritom pijú veľa piva a whisky.
Všetko, čo neskôr Kerouac vo svojich slávnych románoch dovedie do dokonalosti, je v jeho stratenej a nájdenej prvotine prítomné tak, ako je prítomný veľký strom v nenápadnom prútiku, ktorý práve vyrašil zo zeme. Hlboké myšlienky sú zalievané dúškami alkoholu, literatúra je na nerozoznanie od života, hrdinovia vnímajú svoj pobyt na tomto svete ako cestu. To, čo sa o desať rokov stane jedným z najdôležitejších románov dvadsiateho storočia, je tu ešte len naznačené. Cesta Wesleyho a Everharta zatiaľ vedie na more, preč od spoločnosti. Cesta Sala a Deana, teda Jacka Kerouaca a Neala Cassadyho, viedla medzi ľudí. Pri ceste na more ešte cítiť romantiku prírody a oceánu, v románe Na ceste už vidíme krásu veľkomiest, lacných motelov a zadymených džezových klubov.
Román Na ceste sme čítali po tom, ako sa stal americkým bestsellerom, novelu More je môj brat čítame ako prví na celom svete. Je to bizarné a neuveriteľné ako samotný Jack Kerouac.
.život, tvorba, cesta
"Pravidelne jem, dobre spím. Pijem dosť piva. Čítam knihy a zúčastňujem sa na nespočetných kultúrnych podujatiach. A poznám zopár žien..." Týmito slovami charakterizuje samého seba Everhart, jeden z dvoch hlavných hrdinov románu More je môj brat. Ako to bolo u Kerouaca od začiatku až do konca, jeho hrdinovia sú vždy viac či menej autobiografickí. Aj Everhart, lektor literatúry na Kolumbijskej univerzite, je svojmu autorovi podobný.
Jack sa narodil v roku 1922 v meste Lowell v štáte Massachusetts do nie celkom funkčnej rodiny, kde sa hovorilo kanadskou francúzštinou. Otec bol alkoholik, matka, ktorej Jack posielal zo svojej slávnej cesty pohľadnice, bola veriaca katolíčka. V ich synovi sa gény a zrejme aj vplyvy obidvoch rodičov dokonale premiešali. Po absolvovaní strednej školy v Bostone sa presunul do New Yorku a začal celkom úspešne študovať na Kolumbijskej univerzite. Zaujímala ho literatúra, džez a (americký) futbal, v ktorom dosiahol pozoruhodné majstrovstvo. Ktovie, či by sme neprišli o skvelého bítnického autora, keby si počas jedného zápasu nezlomil nohu, a tým pádom ukončil športovú kariéru.
S predstavou literárneho vedca a usadeného spisovateľa sa Jack Kerouac nedokázal stotožniť. Za vzor si zobral Marka Twaina a Hermanna Mellvila, teda autorov, ktorí tvorili uprostred života a žili uprostred písania. Kerouac k tomu ešte pridal takmer nábožnú túžbu ísť za podstatným a pohŕdať povrchným a meštiackym. Vydal sa preto na cestu.
Najprv sa - v roku 1942 - nechal najať na obchodnú loď, smerujúcu do Grónska. Po návrate na suchú zem sa zapojil do života divokej newyorskej bohémy, chvíľu žil s rodičmi, napísal svoju prvú ozajstnú, teda skutočne vydanú knihu Malomesto a veľkomesto a v roku 1951 sa s kamarátom Nealom Cassadym vydal na cestu naprieč Amerikou.
Neskôr napísal ďalšie romány a novely, zoznámil sa s Allenom Ginsbergom, Williamom Burroughsom a Gregorym Corsom, stal sa hiezdou beat generation, snažil sa vniknúť do tajov buddhizmu, pil oveľa viac alkoholu, než je zdravé, zápasil s neistotami, depresiami a s chatrným zdravím. Stal sa slávnym, ale neužíval si to s veľkou radosťou. Dňa 21. októbra 1969 zomrel. Deň predtým sa sťažoval na prudké bolesti, ktoré boli dôsledkom vnútorného krvácania spôsobeného cirhózou pečene.
Jack Kerouac žil a písal naraz. Bol plachý človek a o kvalite svojich textov ustavične pochyboval. Už za jeho života vznikla - nie bez jeho pričinenia - "kerouacovská legenda" o tom, aký to bol bezstarostný bohém, ignorujúci záležitosti tohto sveta. Skutočný Jack Kerouac bol však zároveň človek, ktorý sa chcel vo svojom živote aj diele dotýkať podstaty. Chcel byť úspešným spisovateľom, no zároveň sa nechcel spreneveriť samému sebe, svojmu hľadaniu. Chcel žiť svoj život v zrkadle večnosti. Ako autor bol chaotický a často nesústredený, svoje rukopisy ustavične menil, dopĺňal a editoval.
Svoj denník z plavby do Grónska, ktorému dal neskôr názov Námorník na obchodnej lodi a nakoniec ho nazval More je môj brat možno nepovažoval za majsterštyk hodný vydania a možno naň jednoducho zabudol. Ukryl ho do debny s ostatnými nepublikovanými rukopismi. Po jeho smrti tú truhlicu zdedila jeho tretia - a posledná - manželka Stella Sampas Kerouac. Tá rozhodla, že rukopisy z nej možno publikovať až po jej smrti. Stella zomrela v roku 1990, pričom predtým kerouacovský archív zverila svojim piatim súrodencom a najmladšieho z nich, Johna, ustanovila za správcu literárnej pozostalosti. Vzápätí sa strhol byzantský zápas o to, kto je skutočným držiteľom práv a na čo všetko ho oprávňujú. Našťastie sa zápas o bítnikove rukopisy v nasledujúcich rokoch upokojil. V anglickom origináli tak mohol vyjsť rukopisný zvitok Na ceste a dva romány: A hrochy sa uvarili v nádržiach... a Zobuď sa. A potom sa objavil román úplne prvý: More je môj brat.
.kerouac a more
Približne v čase, keď bol na Slovensku prezidentom Jozef Tiso, keď Slovenská armáda bojovala proti Červenej armáde pri Rostove na Done, keď Ľudovít Kukorelli vytvoril partizánsku skupinu Čapajev a Franz Karmasin vydal výzvu na totálne vojnové nasadenie nemeckej menšiny na Slovensku, sa v New Yorku ocitol dvojnásobne na suchu námorník menom Wesley Martin. Vrátil sa na breh a všetky peniaze prevažne minul na alkohol. Na ulici zbalil dievča a na následnom žúre v jej byte sa zoznámil s literárnym vedcom Everhartom. Ten mal už dosť akademického života a nekonečných úvah o Shakespearovi, a preto sa na druhý deň vydal spolu s Wesleym autostopom do Bostonu, kde sa nechali najať na obchodnú loď Westminster a na nej vyplávali do Grónska.
To je stručný "dej" novely More je môj brat. Úvodzovky sú namieste, pretože skutočný príbeh sa odohráva v rozhovoroch a úvahách, v stretnutiach s bizarnými ľuďmi, vo výstižných pozorovaniach New Yorku a Bostonu v roku 1942. Vojna je ďaleko, ale cítiť ju. Mladí muži uvažujú o fašizme, ktorý nenávidia, o kapitalizme, ktorým opovrhujú a o socializme, ktorý považujú za nesmierne lákavý. Popritom pijú veľa piva a whisky.
Všetko, čo neskôr Kerouac vo svojich slávnych románoch dovedie do dokonalosti, je v jeho stratenej a nájdenej prvotine prítomné tak, ako je prítomný veľký strom v nenápadnom prútiku, ktorý práve vyrašil zo zeme. Hlboké myšlienky sú zalievané dúškami alkoholu, literatúra je na nerozoznanie od života, hrdinovia vnímajú svoj pobyt na tomto svete ako cestu. To, čo sa o desať rokov stane jedným z najdôležitejších románov dvadsiateho storočia, je tu ešte len naznačené. Cesta Wesleyho a Everharta zatiaľ vedie na more, preč od spoločnosti. Cesta Sala a Deana, teda Jacka Kerouaca a Neala Cassadyho, viedla medzi ľudí. Pri ceste na more ešte cítiť romantiku prírody a oceánu, v románe Na ceste už vidíme krásu veľkomiest, lacných motelov a zadymených džezových klubov.
Román Na ceste sme čítali po tom, ako sa stal americkým bestsellerom, novelu More je môj brat čítame ako prví na celom svete. Je to bizarné a neuveriteľné ako samotný Jack Kerouac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.