Jack Kerouac: More je môj brat

"Dnes už nie je na mori veľmi bezpečne, čo?" rozmýšľal nahlas pán Everhart.
"Nie celkom," pripustil Wesley.
"No čo, Bill sa skôr či neskôr musí dostať do nebezpečenstva, či už v armáde, vo vojenskom námorníctve alebo v obchodnom. Všetkých mladých to čaká," povedal smutne. "V minulej vojne som chcel narukovať, ale nevzali ma - žena a deti. Lenže toto je iná vojna, idú do nej všetci chlapci."
Sípavo sa naklonil a odložil fajku na okno. Wesley si všimol, že je celkom tučný, ruky mal však mocné, plné žilnatej sily, prsty hrčavé a velikánske.
"Nezmôžeme nič," pokračoval pán Everhart. "My obyčajní ľudia sme stádo, ktoré vidieť, ale nepočuť. Necháme pracháčov, nech začnú vojny, bojujeme v nich a ešte to milujeme." Upadol do nevraživého mlčania.
"Ale mám taký pocit," pokračoval s tým svojím našpúleným úsmevom, "že Billy ide pre zábavu. Billyho nikto neoblafne... Asi si hovorí, že plavba po mori mu prospeje. Aj jedna cesta. Vyfarbia sa mu líca..."

.....

Wesley si vyzliekol sako a prehodil si ho cez plece, Bill si stiahol klobúk na oči. Striedali sa v sedení na kufri a ten druhý sa vždy opieral o útes a lenivo vystrkoval palec. Do kopca sa plahočili veľké nákladiaky, ktoré za sebou zanechávali roztancované, chvejivé benzínové výpary.
"Hneď po vôni slanej vody," zatiahol ospanlivo Wesley so steblom trávy v ústach, "beriem vôňu diaľnice." Ticho perami vypľul slinu. "Benzín, pneumatiky, decht a krovie," dodal Bill lenivo. "Whitmanova pieseň o šírych cestách, moderná verzia." Slnili sa, chvíľu bez slova, v náhlom tichu. Poniže prehadzoval nákladiak rýchlosť na dvojku.
"Sleduj hentoho," povedal Wesley. "Ber kufor a poď za mnou."
Keď sa nákladiak priblížil, už na jednotke, Wesley zamával na šoféra a robil sa, že beží popri namáhajúcom sa monštre. Šofér s pestrofarebnou šatkou okolo krku odkýval. Wesley vytrhol z Billových rúk kufor a skríkol: "Padaj!" Rozbehol sa k nákladiaku a vyskočil na stúpačku, strčil kufor do kabíny a pre Billa držal otvorené dvere, balansujúc na jednej nohe. Bill si prichytil klobúk a rozbehol sa za nákladiakom. Wesley mu podal ruku a Bill sa vtisol do kabíny.
"Huhú!" zvolal Bill a strhol si klobúk. "Doug Fairbanks ako vyšitý!" Wesley sa vyšvihol k nemu a zabuchol dvere.
"To vám roztopí sadlo!" zahučal šofér. "Kurevská horúčava!" Jeho smiech hrmel takmer ako hukot motora.

.....

Bill sa vyhupol z kóje a prešiel k umývadlu, aby sa napil vody. Potom sa zohol, strčil hlavu do okienka a zadíval sa dozadu pozdĺž steny baraku. Prístav bol stále tichý a temný, iba v diaľke svietil strapec svetiel, ktoré osvetľovali nočnej zmene suchý dok. Po tmavej tvári zálivu bežali jedno za druhým pokojne dve svetielka, modré a červené, tiché pukotanie motorového remorkéra. Zo smeru, kde ležal zatemnený Boston, prichádzal hlboký, ťahavý dych ruchu.
"Doboha!" povedal si Bill, "takto som sa necítil už dlho. Ak sa mám dať do boja za tento nový svet, kde to môže byť lepšie ako na obchodnej lodi naloženej nákladom pre boj? A ak si mám urobiť plány na nový život, kde sa vymýšľajú lepšie ako na mori - na dovolenke zo života, keď sa vrátim hnedý, drsný a duchovne vybavený na všetky jeho prekliate, ľstivé úskoky!" Ticho chodil po kajute.
"A keď sa vrátim," rozmýšľal, "budem mať oči otvorené... Ak sa v tejto vojne deje niečo pokrytecké, zavetrím to, dokelu, a pustím sa s tým do boja! Kedysi dávno som mal myšlienky - mal som iskru. Uvidíme, čo sa stane. Som pripravený na všetko... Kriste dobrý, už strašne dávno som takto nebláznil, viem, ale je to psina, je to nové a, šľak to traf, je to osviežujúce."

.....

Keď pozrel hore na komín Westminsteru, ten zahrmel tretí raz - "Búúúúúúm!" - a stíchol, kým zvuk letel ponad bostonské strechy.
Westminster uprostred prístavu zastal. Potom lodná skrutka zabafala znova, dolu zarachotil motor hriadeľa, keď nastavovali kormidlo a Westminster pomaly, ťarbavo obrátil provu k Atlantiku. Hriadeľ ešte raz hlboko zaškrípal - a pomaly, hladko sa pohli k mínovej sieti v ústí prístavu, lodná skrutka bublala v pravidelnom gargantuovskom rytme.
Bill sa náhlil dopredu a pozrel dolu na provu, na jej ostrý strmý hrot, rozdeľujúci s nenútenou silou vodu prístavu. Westminster sa kĺzal ďalej, rýchlejšie a rýchlejšie. Popri nich sa lenivo zvíjali chaluhy.
Bill sa s prižmúrenými očami zadíval na more. Ďaleko v sivom opare zbadal dlhú štíhlu siluetu... Torpédoborec! Jasné! Vyrážajú! Aký hlupák by bol, keby o to všetko prišiel...
Rýchlo sa blížili k mínovej sieti. Otvorili v nej priechod. Keď ním Westminster prechádzal, námorníci na mínových člnoch im ľahostajne kývali. Bill nemohol odtrhnúť oči od plávajúcich mín, obrovských čiernych gulí s hrotmi, natiahnutých od brehu po breh v neuveriteľne ničivej línii skazy...
Dôstojne popri nich prekĺzli dva majáky, posledné predsunuté hliadky spoločnosti. Bill sa zadíval dozadu na vzďaľujúcu sa siluetu Bostonu, na spiaci Boston, ktorý nevie, že sa začína veľké dobrodružstvo, na Boston, chrliaci podchvíľou mračná továrenského dymu, na zaryto sa tváriace sivé budovy v júlovom svitaní.