V článku k sexuálnej afére vo Vatikáne sa čitatelia NYT dozvedeli, že už v roku 1998, po dlhých rokoch snahy, dvaja bývalí príslušníci kultu Legionári Kristovi osobne doručili do Vatikánu list, jasne opisujúci zvrhlé a protizákonné aktivity šéfa kultu Maciela (sex, drogy, korupcia...). Podľa svedectva otca Athého v rozhovore s biskupom Talaverom kardinál Ratzinger odmietol prípad riešiť, pretože Maciel "bol blízkym priateľom vtedajšieho pápeža, urobil pre cirkev veľa dobrého a nebolo by to príliš múdre". Obetiam bol doručený odkaz, že je lepšie, ak zopár nevinných obetí trpí, než keby mali milióny stratiť vieru.
O osem rokov neskôr sa to už vďaka internetu tajiť nedalo. Ratzinger poslal Maciela meditovať nad svojimi hriechmi a bleskovo, o ďalšie štyri roky, sa dokonca začal zaoberať legionármi, ktorí sú podľa čerstvého vatikánskeho vyhlásenia v poriadku (majú veľa členov a peňazí), až na zvrhlého vodcu, o ktorého zločinoch vlastne nikto nevedel. Detaily sú pritom už niekoľko desaťročí dostupné v hláseniach do Vatikánu, knihách, článkoch a filmoch takmer výlučne katolíckych žurnalistov, kňazov a biskupov, ktorí odmietli mlčať. Nemám tu priestor na uvádzanie detailov ako z obrazov Hieronyma Boscha či Passoliniho Sodomy. A prípad Maciel je len jeden z mnohých.
V organizácii, ktorá má v záhlaví vieru, nádej, lásku a podobné skvelé veci, sa donedávna pomerne mlčky a beztrestne trpeli odporné zločiny. Obete týchto zločinov boli umlčované, zastrašované, vydierané, podplácané a v mnohých prípadoch sa s nimi cirkev namiesto súcitu a lásky neváhala súdiť.
Vyzerá to ako dve úplne odlišné cirkvi: klub starých kamošov so špičkou vo vatikánskych palácoch, ktorá, dôkladne zametajúc stopy kvôli "dobrému menu" neváhala prijímať úplatky ani od Maciela, a na opačnom konci chudobní a otrhaní kňazi a mníšky trebárs v južnom Sudáne, Kongu či Rwande, starajúci sa o tých najúbohejších. Treba len dúfať, že katolícka cirkev je väčšia a hodnotnejšia ako Vatikán.
A čo .týždeň? Čo vraví na tisíce oveľa horšie postihnutých Hedvíg Malinových?
Nie jeden, ale štyri články za sebou obhajujúce Josepha Ratzingera. Keby sa taká aféra objavila v súvislosti so stranou či verejnou osobnosťou na Slovensku, nasledoval by nekompromisný postoj a apel na okamžitú rezignáciu a potrestanie zainteresovaných.
Ide však o pápežov a o vieru, a tak nastupuje to, čo sociálny psychológ Leon Festinger nazýva kognitívnou disonanciou. Keď viera prichádza do konfliktu s realitou, máme tendenciu vymýšľať si odôvodnenia, ktoré tvarujú skutočnosť tak, aby zodpovedala viere. Či už ide o vieru v politikov, investičné fondy alebo presvedčenie, že vatikánsky škandál je dielom nepriateľov cirkvi.
Škoda. Svetová obrazová úprava je fajná vec, ale dobrý časopis nerobí.
O osem rokov neskôr sa to už vďaka internetu tajiť nedalo. Ratzinger poslal Maciela meditovať nad svojimi hriechmi a bleskovo, o ďalšie štyri roky, sa dokonca začal zaoberať legionármi, ktorí sú podľa čerstvého vatikánskeho vyhlásenia v poriadku (majú veľa členov a peňazí), až na zvrhlého vodcu, o ktorého zločinoch vlastne nikto nevedel. Detaily sú pritom už niekoľko desaťročí dostupné v hláseniach do Vatikánu, knihách, článkoch a filmoch takmer výlučne katolíckych žurnalistov, kňazov a biskupov, ktorí odmietli mlčať. Nemám tu priestor na uvádzanie detailov ako z obrazov Hieronyma Boscha či Passoliniho Sodomy. A prípad Maciel je len jeden z mnohých.
V organizácii, ktorá má v záhlaví vieru, nádej, lásku a podobné skvelé veci, sa donedávna pomerne mlčky a beztrestne trpeli odporné zločiny. Obete týchto zločinov boli umlčované, zastrašované, vydierané, podplácané a v mnohých prípadoch sa s nimi cirkev namiesto súcitu a lásky neváhala súdiť.
Vyzerá to ako dve úplne odlišné cirkvi: klub starých kamošov so špičkou vo vatikánskych palácoch, ktorá, dôkladne zametajúc stopy kvôli "dobrému menu" neváhala prijímať úplatky ani od Maciela, a na opačnom konci chudobní a otrhaní kňazi a mníšky trebárs v južnom Sudáne, Kongu či Rwande, starajúci sa o tých najúbohejších. Treba len dúfať, že katolícka cirkev je väčšia a hodnotnejšia ako Vatikán.
A čo .týždeň? Čo vraví na tisíce oveľa horšie postihnutých Hedvíg Malinových?
Nie jeden, ale štyri články za sebou obhajujúce Josepha Ratzingera. Keby sa taká aféra objavila v súvislosti so stranou či verejnou osobnosťou na Slovensku, nasledoval by nekompromisný postoj a apel na okamžitú rezignáciu a potrestanie zainteresovaných.
Ide však o pápežov a o vieru, a tak nastupuje to, čo sociálny psychológ Leon Festinger nazýva kognitívnou disonanciou. Keď viera prichádza do konfliktu s realitou, máme tendenciu vymýšľať si odôvodnenia, ktoré tvarujú skutočnosť tak, aby zodpovedala viere. Či už ide o vieru v politikov, investičné fondy alebo presvedčenie, že vatikánsky škandál je dielom nepriateľov cirkvi.
Škoda. Svetová obrazová úprava je fajná vec, ale dobrý časopis nerobí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.