Euro prežilo infarkt

Predminulý víkend, keď sa o tom balíčku rozhodlo, bol najdôležitejším rozhodnutím fungovania Európskej menovej únie (EMÚ). Bolo to dôležitejšie rozhodnutie ako prijatie Lisabonskej zmluvy, týka sa totiž nielen eurozóny, ale celej EÚ. 

Formalizovalo sa pravidlo, že dlh jednej krajiny je dlhom všetkých. Ešte pred pár dňami nikto nepripúšťal, že také pravidlo existuje. Nie je to dokonca ani v Lisabonskej zmluve, naopak, je tam článok, ktorý hovorí presný opak. Za jeden víkend sa ukázalo, že Európa sa bude správať inak. Začal sa teda významný prerod.

Najskôr tu bol iba problém Grécka, ktorý predstavitelia EÚ podcenili. Hovorili, že si nevedia predstaviť, že by v v krajine eurozóny zasahoval Medzinárodný menový fond (MMF), že by mohla nejaká krajina EMÚ zbankrotovať. To boli výroky ešte v januári tohto roku. Problém sa stupňoval. Rástol objem pomoci, bol prizvaný aj MMF, neskôr nestačila ani pomoc vo výške 110 miliárd eur a skončilo sa to takýmto obrovským balíkom peňazí. 

To, čo sa schválilo na summite, je iba cukor pre trhy, aby sa upokojili. Chýba ešte schváliť bič, riešenie problému. Hlavný problém je, že politici míňajú viac, ako dokážu získať z ekonomiky, a to sa zatiaľ nijako nerieši. Sedemstopäťdesiat miliárd eur je takmer nelimitovaná suma peňazí, ale problém s nezodpovedným správaním politikov zostáva. 

Situácia sa výrazne zhoršuje. To, čo pred pár mesiacmi vyzeralo ako problém Grécka, je dnes problém celej menovej únie. To, čo sa schválilo, môže časom viesť k takým vnútorným konfliktom, že to môže znamenať rozpad menovej únie alebo EÚ. 

Nedokážem si predstaviť, že by bolo napríklad Španielsko vylúčené z EMÚ bez toho, aby to ohrozilo fungovanie celej EÚ. Osobne si však nemyslím, že sa EÚ kvôli tomuto rozpadne. Dôležité je, ako bude vyzerať fiškálna centralizácia, čo sa vymyslí, aby sa dodržiaval pakt stability a politici začali šetriť. Doteraz to riešil trh, on vytvoril tlak na vládu v Grécku alebo Španielsku. Posledný summit ten tlak odstránil a otázka je, čím ho budeme suplovať. 

Bude to veľký problém. Doteraz bol tým zlým policajtom MMF, teraz ním má byť EÚ. Vzhľadom na všetky vnútorné vzťahy, staré aj nové konflikty a lobistické tlaky, to bude omnoho ťažšie.

Mám obavu, či veľký záväzok, aký na seba krajiny EMÚ vzali, nebol predčasný. Myslím si, že EÚ totiž  nie je vstave, aby si Francúzi nechali svoj rozpočet kontrolovať Nemcami alebo aby Španieli urobili taký rozpočet, aký im bude nadiktovaný z externého prostredia. Myslím si, že postup mal byť opačný, najskôr dohoda na rozpočtových pravidlách a až potom ručenie za dlhy. 

Skôr málo pravdepodobný. Neviem si predstaviť, čo by mala byť tá hrozba. Zastavenie eurofondov nie je pre západné krajiny, ktoré sú skôr čistými platcami Únie, sankcia. Má to byť vylúčenie z menovej únie? Ale ako? Ako vylúčite Grécko, aby tam nepadol celý menový systém a nemuseli sme ich zachraňovať? Má to byť vylúčenie z EÚ? Možno by sa to dalo pri Grécku, ale vylúčiť Španielsko by bolo nepredstaviteľné. 

 Tých 750 miliárd je veľa peňazí, ale ak sa problém nevyrieši, obávam sa, že je to iba oddialenie problému. Kúpili sme si čas, ale celá Únia sa môže dostať do problémov, aké má dnes Grécko. Dlh malého Grécka môže prebrať Francúzsko a Nemecko. Ale ani oni nemajú neobmedzenú kapacitu a aj oni majú deficity a musia si sami požičiavať peniaze. Na svetových kapitálových trhoch je nedostatok likvidity, pretože USA, Británia či Japonsko majú obrovské deficity a peniaze sa presunuli tam. Na malé krajiny ako Grécko, Portugalsko alebo Dubaj tak nezostávajú peniaze. Tieto marginálne krajiny sú potom akoby kanárikom v bani, na nich najskôr vidno, aká je situácia na svetovom trhu. 

Rozhodnutie znie tak, že vznikne špeciálny fond a krajina, ktorá sa dostane do problémov, môže požiadať o čerpanie pôžičky z tohto fondu. Podieľame sa teda na ručení za všetky krajiny menovej únie. 

Podobný je vznik problémov a vina eura. Vďaka euru sa tie krajiny s nižšou ekonomickou výkonnosťou dostali k veľmi lacnému financovaniu. Euro vytvorilo dáždnik, politici tvrdili, že krajiny eurozóny sú homogénny blok, Európska centrálna banka (ECB) mala politiku nízkych úrokov a súčasne akceptovala dlhopisy týchto problémových krajín akoby to boli dlhopisy Nemecka, ako zálohu na pôžičky komerčným bankám. Vďaka tomu si krajiny požičiavali za nižší úrok, ako zodpovedalo ich stavu, to znamená, že tam tieklo viac kapitálu ako malo a vznikli napríklad bubliny v nehnuteľnostiach. Zatiaľ čo Nemecko malo také úroky, aké si zaslúžilo, Írsko alebo Španielsko ich malo nižšie, preto v Nemecku bublina s nehnuteľnosťami nie je a v Španielsku je. Keby boli Gréci platili úroky, aké zodpovedali ich riziku, nedošlo by to až tak ďaleko a bublina s platmi vo verejnom sektore by spľasla oveľa skôr. 

 Myslím si, že keby Slovensko vstúpilo do menovej únie pred desiatimi rokmi a mali by sme nízke úroky, mali by sme rovnakú bublinu ako v Írsku. Za dôležitejšie ako geografickú polohu považujem históriu, napríklad tradíciu viacerých bankrotov v Grécku a fakt, keď sa zaostalejšia ekonomika dostane k nízkym úrokom. Rolu zohráva, samozrejme, aj mentalita, Íri videli, že majú problém a boli náchylnejší pristúpiť k väčším škrtom. Rozdiely sú dané aj tým, že Írsko bolo ešte nedávno chudobné, preto je flexibilnejšie. Preto som optimista aj v prípade Slovenska. 

Môže to znamenať vysoké náklady. 

Ak dôjde k realizácii toho riešenia, tak by to bolo určite lacnejšie. 

Nie, bol som proti.

Nemám z toho príliš radosť. Videl som dve riziká, po prvé rozpor medzi jednou monetárnou a radom fiškálnych politík a po druhé, že pakt stability je iba politický záväzok, ktorý reálne nefunguje. Upozorňoval som, že keď to porušujú najväčšie krajiny, že to nemôže vydržať.  Hovoril som argumenty, ktoré používal napríklad Milton Friedman, ktorý dával euru 15 rokov. Keď sa niečo tvári ako jeden štát, a nie je to jeden štát, je to problém. Na Slovensku to však za problém považovalo veľmi málo ľudí.

Súvisí to podľa mňa s tým, aká je alternatíva, ako sa správali slovenské vlády v minulosti, aké sme mali problémy v roku 1998, a tým dávam kredit aj druhej strane. Možno vedeli o niektorých nedostatkoch eura, ale považovali ho za záchranu pred nami samými. Osobne si však myslím, že aj keby sme boli mimo eura, vonkajší tlak by bol taký silný, že naša centrálna banka by sa musela správať v istých mantineloch. Existoval však scenár, že by bolo aj euro pre nás záchranou.

Stačilo, aby bola zhoda, že dlhy krajín zostanú ich dlhmi, že zachraňujeme euro, ale nie krajiny, ktoré sa dostanú do problémov. Vtedy by euro zostalo silnou menou a pre Slovensko by bolo lepšie ako koruna. 

Som zástanca klasického modelu. Keď krajina nemá na to, aby  splácala svoj dlh, osloví sa MMF a dohodne sa riadená forma bankrotu. Nastaví sa reálny splátkový kalendár, dôjde k strate veriteľov, ktorí však tiež majú podiel na tom, čo sa stalo. V januári sa premeškala príležitosť nechať Grécko zbankrotovať. 

Náš vstup do systému fixných kurzov, predsiene eura, bol pomerne prekvapivý. Na Slovensku vládla euroeufória, takže sme na tie dvere ani neklopali, ale pri prvej príležitosti  sme ich vykopli. Politici, ktorí o tom rozhodli, za to nesú zodpovednosť, rolu v tom nepochybne zohrala prestíž a snaha zachrániť nás pred sebou samými. Bol tu však aj záujem podnikateľov a pre nich to bola výhoda. 

Doteraz sa správala zodpovednejšie ako americká. V ECB pretrvával duch nemeckej centrálnej banky, ktorá bola veľmi opatrná, čo sa týka inflácie. V ECB nebolo dôležité, čo robia akciové trhy alebo ako sa vyvíja nezamestnanosť, ako je tomu v USA. Ale to sa začína meniť. Hovorí sa, že duch Bundesbanky v ECB zomrel a to je zlá správa pre euro. 

ECB urobila dôležitý krok a vyslala signál, že sa bude správať viac ako americký Fed a začne s nákupom dlhopisov krajín EMÚ. Znamená to, že bude tlačiť nové peniaze, aby nakupovala vládne dlhopisy eurozóny, a to zvyšuje riziko inflácie. Američania však budú mať navrch, pretože dolár je stále rezervná mena číslo jeden. Celkovo je trpezlivosť trhov voči tomu, čo robia Američania, väčšia ako voči ECB.

Zatiaľ sa zdá, že najväčším víťazom je zlato, ktoré fungovalo tisícky rokov ako platidlo. Hovorí sa, že zlato je zlé svedomie centrálnych bankárov a dnes dosahuje historické rekordy.

 To nikto nevie. Možno to tak vydrží ešte desaťročie, možno sa politici začnú správať racionálne, začnú škrtiť verejné výdavky. To sa udialo napríklad na začiatku 80. rokov v USA. Mali tam vysokú 14-percentnú infláciu, keď centrálny bankár Paul Volcker radikálne zvýšil úrokové sadzby, a zastavil tak prepad nedôvery k papierovým peniazom. 

U nás sa veľa diskutuje o Grékoch, o tom, aké majú dôchodky, platy, akí sú nezodpovední. Ale uchádza nám podstata problému. To, čo sa stalo v Bruseli druhý májový víkend, to je naozaj prelom. O tom sa musíme baviť. Ako bude vyzerať fiškálna centralizácia a do akej miery chceme nechať ostatné krajiny EÚ rozhodovať o fiškálnej politike na Slovensku. Euro dostalo infarkt. Prežilo ho, ale je otázne, či nedostane ďalší.

To, aby sme do projektu, ktorý sa napokon nepodarí, nenaliali priveľa peňazí.

To, čo sa teraz deje v eurozóne, je naozaj dôležité a ovplyvní to naše životy, ale miera nášho vplyvu na to, čo sa bude v tej veci diať, je na úrovni jedného percenta, ktorým máme podiel v ECB. Neviem si predstaviť, že práve Slovensko by zastavilo nejaké riešenie. Ale aj doma máme vážne problémy, v ktorých sa dá urobiť veľa.

Veľké deficity. Tento rok sa rysuje deficit vyšší ako minulý rok. Minulý rok ekonomika klesla o 5,3 percenta, tohto roku má rásť o 2,8 percenta. Niečo tu nefunguje. 

Áno, ale čím dlhšie bude vznikať a čím bude väčší, tým väčšie budú naše dane. Či už vo forme reálne vyšších daní, alebo inflácie, iná cesta neexistuje. To je najdôležitejší bod týchto volieb. 

Príčin je viacero. Jedna príčina je rastúca nezamestnanosť, ďalšia príčina sú fiškálne stimuly ako šrotovné, a ďalšia dôchodky a spôsob fungovania sociálneho systému. Chýba mi napríklad diskusia, čo s prvým dôchodkovým pilierom.

(Úsmev.) To je presne príklad morálneho hazardu v ktorom sme. Otázka môže znieť: Prečo na Slovensku nezrušiť dane? Prečo neurobiť obrovský deficit, a potom požiadať o pomoc? To sú otázky, na ktoré čakám odpoveď. 

Je nemiestne hovoriť o solidarite. Môžeme hovoriť o tom, že chceme zachrániť finančný systém eurozóny, lebo ak nepomôžeme Grécku, tak padne. Solidarita je nelegitímny argument.  

To nie je solidarita, keď donútite chudobnejších, aby na daniach zaplatili dôchodky bohatším ľuďom. Solidarita je, keď pošlete peniaze na Haiti alebo do Indie. To, čo sa schválilo ako pomoc Grécku, tých 110 miliárd eur, to je 11-tisíc eur na jedného Gréka. My ideme niekomu zaplatiť život nad pomery – lebo to inak nemôžeme nazvať – ktorý aj vďaka nášmu príspevku bude trvať o rok, dva dlhšie. Ale skôr či neskôr sa to skončí.

Už keď som robil v komerčnej firme, som písal články a robil na nejakých projektoch, ale robil som to vo voľnom čase. Potom prišla možnosť robiť to na plný úväzok, keď Martin Štefunko zohnal ľudí, ochotných na rok také niečo financovať. A ja som bol zrazu postavený pred otázku, či to skúsim. 

Predtým sme o čosi takom uvažovali, ale problémom boli peniaze. A keď pred štyrmi rokmi prišla ponuka, tak som si  sám pred sebou nevedel nájsť legitímnu výhovorku, prečo to neskúsiť.

Nechceli sme zakladať akademický think-tank. Chceli sme oponovať tomu, čo hovoria politici, a smerovať to na širšiu verejnosť. Ale už sa posúvame ďalej, chceme poskytnúť priestor aj na výskum a zamerať sa na vzdelávanie. Chodíme do škôl, diskutujeme so študentmi, napríklad o cene štátu. Hovoríme im, že keď chceme od štátu, aby niečo robil, tak musíme povedať aj to, kde na to vezme peniaze. Mnohí študenti sa s tým, žiaľ, počas svojho štúdia nestretnú. 

Nie. (Úsmev.) Think-tank by mal v prvom rade produkovať argumenty a témy. Ja budem rád, keď to, čo hovoríme, budú politici preberať a aplikovať. 

Na nič. A to je strašne príjemné. Keď ten ponor vyjde tak, ako má, tak je akousi meditáciou v pohybe. Existuje taký pojem „zmyslová deprivácia“, a to v tej hĺbke je. Nič nevidíte, nepočujete, necítite, nič vás nevyruší. Viac-menej padáte dole a  zmyslová deprivácia vám pomôže byť sám so sebou, stiahnuť sa do seba. 

Samozrejme, je to spojené aj so športovým výkonom a keď všetko dobre vyjde, tak je to veľmi príjemný pocit, že ste sa niekam posunuli. Vždy treba byť na hranici svojich možností. 

V súčasnosti je v procese schvaľovania rekord 124 metrov.

Môj posledný rekord bol 103 metrov. Ale mojou primárnou motiváciou nie je pretekať, u mňa je to skôr spojené s takou duchovnejšou stránkou veci.