Okrem absolventov a učiteľov sme pozvali aj niekoľko študentov ŠUP-ky. Broňa bola medzi nimi. Úplne na konci relácie zahrala na violončele, ktoré si sama vyrobila. Violončelo bolo krásne a Broňa na ňom krásne hrala. Broňa potom študovala animovaný film, často sme sa stretávali v kaviarni Next Apache, kde robila čašníčku. Raz, asi pred dvoma-tromi rokmi som ju stretol na zastávke trolejbusu na Palisádach. „Ako sa máš?” opýtal som sa. „Teraz alebo celkovo?” odpovedala Broňa. „Aj, aj,” povedal som ja. „Teraz dobre, celkovo na p...u,” povedala. Zasmial som sa na tom, prehodili sme pár slov a išiel som ďalej. Netušil som, že Broni práve umieral brat. Filip ochorel v roku 2004 a o štyri roky neskôr zomrel. Nebol som sám, kto nič netušil, lebo Broňa o tom veľa nerozprávala. Broňa vlastne celkovo veľa nerozprávala. Po Filipovej smrti sa svojím smútkom prekresľovala. Vznikol z toho komiks, kniha kresieb s minimom slov, no s množstvom krásy a obrovskou silou. Ja a môj brat je s malým odstupom nakreslený denník o láske sestry k bratovi. Nesentimentálny, hlboký a krásny. Niektoré obrázky možno vidieť v galérii SODA, celý príbeh je v knihe. To najsilnejšie je v živote.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.