Revolučné časy

Angela Merkel hrozí koncom Únie, Jean-Claude Juncker rozpoznal medzinárodnú konšpiráciu, ktorá chce zničiť euro, Nicolas Sarkozy zdvíha prst, že Francúzsko môže vystúpiť z menovej únie a švédsky minister financií, o ktorom zväčša nebýva za hranicami Škandinávie reč, nazýva banky bandou vlkov. Čo sa to v Európe deje? 

Nuž, Európa sa transformuje rýchlejšie, než si bruselskí byrokrati kedy vedeli predstaviť. Mimoriadny summit pred 10 dňami bol plný konfliktov, ale všetci vedeli, že jeho výsledky musia oznámiť do druhej v noci, kým sa začne obchodovať na ázijských burzách. 

Zdá sa, že udalosti akoby ani neriadili politici, ale médiá a medzinárodné trhy. Autor stĺpčeka Charlemagne v týždenníku Economist sa na svojom blogu vysmial šéfovi Európskej centrálnej banky Jean-Claude Trichetovi, ktorý za uplynulé týždne  pravidelne popiera, čo sám vyhlasoval a popri tom skritizoval aj nemeckú kancelárku.  V Európe vzniká úplne nová podoba EÚ, centralizovaná ako nikdy doteraz, a Angela Merkel „nedokázala vystúpiť v nemeckej televízii a povedať nemeckým voličom, aké je euro pre ich život a prosperitu neskutočne dôležité a že jeho ochrana môže stáť také množstvo peňazí, že to bude Nemcov bolieť.“ Zmohla sa len, ako píše anglické vydanie nemeckého Spieglu, na patetické varovanie počas odovzdávania ceny Karola Veľkého poľskému premiérovi Tuskovi, že ide o najväčšiu skúšku pre EÚ od pádu komunizmu. Merkel pritom čelí tlaku doma pred voličmi, v koaličnej vláde aj v Bruseli a všetci od nej iba pýtajú peniaze. Odkiaľ ich však brať? Hoci by to pred časom bola odmietla, dnes sa chytá každej slamky a začala hovoriť o zavedení takzvanej Tobinovej dane, ktorou by sa zdanili medzinárodné bankové transfery. Zaprášený nápad francúzskej antiglobalistickej ľavice tak získal nového advokáta. 

Pritom sa nedeje nič, čo minimálne niektorí analytici nepredpokladali. Jeden z dôkazov uvádza Niall Ferguson, britský historik pôsobiaci na Harvarde v článku Koniec eura, ktorý  vyšiel v poslednom Newsweeku: „Tajný dokument Bank of Englad, ktorý bol v obehu v roku 1998, špekuloval o tom, čo by sa asi stalo, keby krajina – hovorilo sa jej Štát 1 – mala omnoho väčšie deficity, ako si môže dovoliť. Výsledkom by bol, varovala banka, kolosálny neporiadok.“ Reč je, samozrejme, o eure a štátu 1 v svojom článku hovorí Ferguson už priamo „Štát G“ a otvorene kreslí aj budúce konflikty a veští skôr či neskôr jej koniec. Úplne inak uvažujú v Estónsku, tradičnom liberálnom premiantovi postsovietskeho priestoru, ktorý práve v tomto čase oznámil ambíciu vstúpiť do eurozóny. Zdá sa, že s vierou to v ateistickom Estónsku nebude až také zlé, ale ktovie. Charlemagne sa snaží zachovať chladnú hlavu a pokojným tónom píše, že niektoré krajiny jednoducho stratia fiškálnu nezávislosť, EÚ sa zmení a bude fungovať akoby podľa piateho článku zmluvy o NATO, útok na jedného člena bude útokom na všetkých. Slovensko zatiaľ pokojne spí a jediná strana, ktorá mala mandát kritizovať Fica a celý projekt eura, pretože s ním nesúhlasila, sa správa ako koaličný partner Smeru. 

Život však pokračuje aj za hranicami eurozóny, pravda, trochu iným tempom. Poľsko, krajina, ktorá sa vďaka 30-percentnej devalvácii vyhla recesii, otvára novú kapitolu vzťahov s Ruskom a Jaroslaw Kaczynski pôsobí na nepoznanie zmierlivo. Poľsko sa zúčastnilo 65. výročia konca druhej svetovej vojny v Moskve po boku troch hlavných protihitlerovských štátov. Poľsko sa teda dočkalo ocenenia, a ako upozornil komentátor denníka Rzeczpospolita, na rozdiel od Československa či Rumunska jeho vojaci pochodovali po Červenom námestí. Zmierlivý tón pokračoval aj na pôde Európskeho parlamentu, kde sa pripravovalo spoločné vyhlásenie EP a ruskej Dumy ku katynskej tragédii a Poliaci ochotne ustúpili od použitia slova genocída. Nuž a napokon, mesiac po smolenskej tragédii dal svoje prvé interview aj Jaroslaw Kaczynski, namiesto médií hovoril s blogermi populárneho servera Salon24.pl. Aj on bol prekvapivo zmierlivý a vyhlásil, že s Tuskouvou vládou chce dosiahnuť nový kompromis, týkajúci sa najdôležitejších otázok štátu. Zdá sa, že národy zažívajú v Európe novú jar. Niektoré síce prídu o blahobyt či nezávislosť, no iné zas objavujú nových spojencov.