Transparentný fond

Do budovy na Gresslingovej ulici, kde sídli najmä rešpektovaná vzdelávacia inštitúcia BISLA, prichádzam v utorok 11. mája pár minút po druhej poobede s nepríjemným pocitom, že idem neskoro. Cítim sa lepšie, keď pred vchodom stretávam člena Rady Audiovizuálneho fondu (AVF), právnika Tomáša Kamenca – viem, že neprídem posledný.

V miestnosti pred zasadačkou postáva asi dvadsať filmárov. Hoci ich poznám ako veselých a žoviálnych ľudí, nálada nemá ďaleko od tej, ktorú z času na čas zažívame vo vestibule krematória – podávame si ruky, konverzačne prehodíme „Ako sa máš?” Ako nezainteresovaný návštevník sa trápne pokúšam o odľahčenie dusnej atmosféry. K situačnému humoru ma priam ponúkajú kopy projektov v rohu miestnosti – predpokladám, že viaceré z nich podali aj neveselí filmári. Keď vojdem do miestnosti, kde už za stolom sedia členovia Rady a zaujmem miesto na stoličke pri stene, určené pre „verejnosť”, dôjde mi, že moje pokusy o humor boli šibeničné. „Nemali by byť v miestnosti so žiadosťami,” hovorí predseda Rady Patrik Pašš jej prítomným členom. Keďže rokovania Rady sú podľa zákona verejné, nebezpečná blízkosť tvorcov a projektov je vyriešená pozvaním do zasadačky. Verejnosť (ako kolegov filmárov doplnených o dvoch novinárov nazývajú členovia Rady) sa ešte ani neusadila, keď vysvitne, že Rada nie je uznášaniaschopná, pretože sú prítomní len štyria z deviatich členov. Začiatok rokovania sa preto o hodinu odročí.

Odchádzame s filmármi do kaviarne a to je vhodná príležitosť  na rekapituláciu základných informácií. AVF vznikol 1. januára 2009 ako verejnoprávna inštitúcia, financovaná zo štátneho rozpočtu a zákonom určených príspevkov televízií, kín a súkromných firiem, ktoré s filmami súvisia. O tom, že vznik Fondu bol správnym krokom, dnes pochybuje málokto. Film funguje jednoducho: Fond vyzve oprávnené subjekty (filmárov, producentov) na zasielanie žiadostí o finančný príspevok, tie sa zhromaždia a rozdelia do odborných komisií, ktoré ich preskúmajú a navrhnú, či a v akej miere by mal AVF jednotlivým žiadostiam vyhovieť. Výsledky práce komisií následne schvaľuje, prípadne modifikuje Rada AVF. Po jej schválení vznikne medzi úspešným žiadateľom a AVF zmluva a po jej podpísaní a splnení právnych náležitostí dostane žiadateľ schválenú sumu peňazí. Nejde pritom o malé peniaze. V prvej výzve bolo medzi 88 úspešných projektov rozdelených 1 266 300 eur. 

Hneď prvá výzva ukázala niekoľko slabých miest v rozhodovacom procese AVF: filmárom napríklad chýba zverejnenie protokolu z rokovania komisií a bodového hodnotenia jednotlivých projektov. Hlavný problém nezávislých filmových tvorcov je však morálny: predseda Rady Patrik Pašš a podpredsedníčka Rady Petra Kolevská boli totiž zároveň žiadateľmi, mimoriadne úspešnými žiadateľmi o finančný pírspevok. Paššova produkčná firma Trigon si podala 7 žiadostí – všetky úspešné – a získala tak 126 000 eur, Kolevskej firma Artreal získala 36 500 eur. Zákon porušený nebol: konflikt záujmov je zakázaný iba členom odborných komisií. Z morálneho hľadiska je to však prinajmenšom diskutabilné. Filmári preto sformulovali výzvu, ktorej kardinálnou požiadavkou je, aby Patrik Pašš „zvážil svoje zotrvanie vo funkcii predsedu Rady AVF.” Výzvu doteraz podpísalo 73 filmárov, medzi inými autori a producenti oceňovaných dokumentov Osadné, Hranica, Ako sa varia dejiny, Babička, či Cesta Magdalény Robinsonovej Marko Škop, Mário Homolka, Peter Kerekes,  Zuzana Piussi či Marek Šulík. 

O tretej sa vraciame do zasadačky. Obsadíme všetky stoličky určené pre verejnosť, jedna slečna si sadne na zem, autor týchto riadkov a jeden z filmárov ostanú stáť pri dverách. „Zasadania Rady sú podľa zákona verejné do naplnenia kapacity miestnosti,” hovorí na úvod rokovania predseda Rady. „Mali by sme preto najprv posúdiť, či kapacita nebola prekročená,” pokračuje, dívajúc sa na tých, ktorí stoja. „Ale veď tu nie je až tak husto,” skonštatuje člen Rady, režisér Miloslav Luther, a tým je to vyriešené. „Verejnosť” predseda ešte napomenie, že nesmú rušiť rokovanie. „Ide teda aj o mobily,” vysvetľuje. Spomeniem si na to vždy, keď v nasledujúcich minútach niektorému z členov Rady zazvoní mobil. 

Počas samotného rokovania sa najprv riešia technické záležitosti, následne Rada pristupuje k bodu Rôzne, kde je zaradená aj výzva nezávislých filmárov. Hoci tam ich zástupcovia sedia, ani jeden z členov Rady nenavrhne, aby so svojou výzvou Radu stručne oboznámili. A tak sa hovorí o „kreovaní pracovnej skupiny”, o „zbieraní podnetov”, o tom, že pracovná skupina by sa mala stretnúť so zástupcami „celej odbornej verejnosti,” teda aj s tvorcami animovaných a hraných filmov. V jednej chvíli to Patrik Pašš označí slovom „brainstorming.” Celé to vyzerá, ako keby išlo o nejakú tvorivú debatu, a nie v prvom rade o to, či je jeho zotrvanie vo funkcii, resp. jeho dvojúloha v role žiadateľa a schvaľovateľa vlastných žiadostí, morálne v poriadku. Ani jeden z prítomných členov Rady, teda ani renomovaný režisér Luther, ani rešpektovaný právnik Kamenec sa na obranu (v miestnosti prítomných) filmárov neozvú.

Keď sa Rada dohodne, že za jej stranu bude v pracovnej skupine sedem ľudí, poverí Miloslava Luthera úlohou „gestora” a dá mu úlohu do konca mája zorganizovať stretnutie pracovnej skupiny. „Ďalší bod nášho rokovania je podľa zákona neverejný,” hovorí predseda Pašš a poprosí „verejnosť”, aby opustila zasadačku. Verejnosť odchádza. Zatvárajú sa dvere zasadačky. Rada AVF začína rokovať o finančných dotáciách pre jednotlivé žiadosti.

.fond a smutné divadlo

Filmári mlčky vychádzajú z budovy. Očakávali, že Rada zaujme stanovisko k ich výzve, no namiesto toho ich Rada – napriek tomu, že viacerí jej členovia sa s týmito filmármi osobne poznajú – odignorovala. Správali sa k nim skutočne ako k náhodným zvedvcom z „verejnosti”, ktorí si z nejakého nepochopiteľného dôvodu prišli pozrieť rokovanie rady jednej verejnoprávnej inštitúcie.

„Zažili sme jedno smutné divadlo,” hovorí cestou do blízkej pizzerie dokumentarista Mário Homolka. „Čakali sme, ako sa postavia k prvému bodu našej výzvy, ktorým je morálne zlyhanie predsedu a podpredsedníčky Rady. Všetci členovia Rady vedeli, že to visí vo vzduchu. Vedeli, že predovšetkým preto tam sme. Ale oni buď robili všetko preto, aby sa to ani nespomenulo, alebo jednoducho nemali silu nahlas povedať, o čo tu ide.” Zuzana Piussi a Marek Šulík nemajú ďaleko od skandovania pod oknami AVF. Všetci sú sklamaní. 

Tak ako je to? Považujú členovia Rady za normálne a morálne, keď je žiadateľom a schvaľovateľom tá istá osoba? Na druhý deň túto otázku kladiem trom členom Rady. Predseda Patrik Pašš sa najprv ospravedlní, že nemá veľa času, no potom rozpráva asi 30 minút. Najprv mi vysvetľuje, že jeho cieľom je „zabezpečiť, aby tu audiovizuálna tvorba žila, mala vzťahy so zahraničím a ukázala, že Slovensko na filmovej mape sveta existuje.” Potom hovorí, že osoby, ktoré tú otázku kladú, nemajú preňho „morálny kredit”. Keď sa ho pýtam, koho zo 73 signatárov výzvy má na mysli, vraví, že „o menách sa nemieni baviť.” Morálku však považuje za dôležitú a meria ju tým, „čo kto v audiovizuálnom priestore za sebou zanechal. Ja v tom priestore žijem od roku 1965. Tento priestor mi dal manželku, deti, vzdelanie, radosť z peknej práce a šťastie z dosiahnutých výsledkov,” hovorí a keď ho počúvam, uvedomujem si, aký obratný je to komunikátor.  Dáva mi veľa rečníckych otázok, používa výrazy ako „ekológia ducha” (o ktorú mu ide), alebo „metóda konštruktívneho pozitivizmu” (ktorou by sa mala riadiť diskusia o vylepšeniach práce Fondu). Sugestívne mi vysvetľuje, že peniaze, ktoré od AVF dostal, idú na tzv. development filmov, a preto nepôjdu jemu ako producentovi, ale režisérom a scenáristom. „Producent je len poštár.”  Hoci ani po polhodine nedostávam priamu odpoveď, usudzujem, že Patrik Pašš je úprimne presvedčený, že k morálnemu zlyhaniu nedošlo a nedochádza: “Ja, ktorý som roky na vzniku AVF pracoval, nemám právo ho teraz užívať? Nie je ro diskriminácia?” 

Tomáš Kamenec vidí problém v tom, že „slovenské prostredie je malé.” Hovorí, že „v ideálnom prípade by bolo lepšie, keby predseda Rady nemal možnosť žiadať o príspevky.” Zákon to však umožňuje a „oni sa uchádzali o členstvo v Rade s vedomím, že budú AVF žiadať o príspevky.” Miloslav Luther hovorí, že  „je to oveľa zložitejšie” a dodáva, že na túto otázku preto nebude odpovedať. „Musel by som s vami najprv predebatovať, čo máte na mysli pod pojmom morálka.”

Je to skutočne bizarný spor: žiadateľ o finančné prostriedky vo verejnoprávnej inštitúcii a predseda Rady, ktorá udelenie prostriedkov schvaľuje, je tá istá osoba. No tá istá osoba je zároveň aj renomovaný filmový strihač, producent a vysokoškolský pedagóg. Mnohým filmovým tvorcom preto dáva – často dobrú a zaujímavú – prácu. Na druhej strane je celá jedna generácia mimoriadne úspešných filmových tvorcov. Tí jeho zásluhy oceňujú, len im prekáža to, čo je divné aj nezainteresovanému pozorovateľovi, totiž že si Patrik Pašš a podpredsedníčka Rady Petra Kolevská sami sebe schvaľujú finančné dotácie.

„Často hovorím, že Slovensko je mimoriadne transparentná krajina,” hovorí mi Ľubomír Smatana, reportér Českého rozhlasu na Slovenku, keď mu našu malú audiovizuálnu drámu prerozprávam. „Keď tu k podobným veciam dochádza, hlavní aktéri sa ani veľmi neskrývajú.”

Po pozornom načúvaní obidvom stranám sporu si dovoľujem skonštatovať: vznik Audiovizuálneho fondu je krokom správnym smerom a zásluhy Patrika Pašša sú v tomto smere nepopierateľné. Fakt, že zákon nepovažuje zjednotenie žiadateľa a schvaľovateľa do jednej osoby za konflikt záujmov, je chybou. To že predseda a podpredsedníčka Rady si hneď prvom kole „transparentne” požiadali o signifikantné sumy peňazí< je morálny problém. To, že sa našlo 73 filmárov, ktorí s týmto stavom verejne vyjadrili svoj nesúhlas – a pravdepodobne tak finančne ohrozili vlastné projekty – je dobrou správou.