Tajne som dúfala, že mi to ten komunistický teror uľahčí. Že sa mi bude ľahšie odchádzať. Večné hnačky, neuveriteľný smog v Káthmandu, všade maoisti s kosákmi a kladivami, špinavá voda vo vodovode, hovná na každom kroku, odporne vlhký vzduch z monzúnov, všade musím vláčiť so sebou dáždnik, karí mi už lezie hore krkom, aj tie tibetské knedlíky momo, žobráci, čo vás ťahajú za rukáv...robím, čo môžem, aby som si Nepál na čas zhnusila, aby sa mi ľahšie odchádzalo. A vôbec to nefunguje. Ani keď sa od kŕčov v bruchu plazím po zemi, ani vtedy to nefunguje. Ani keď umieram na týfus, ani keď mi behajú šváby po kuchyni a potkan v kúpeľni, jednoducho to nefunguje. A nie je to len mojimi deťmi. Dnes ich mám sedem doma. Každý týždeň v piatok beriem skupinku detí z nášho domova k sebe domov na prespatie. Napchávame sa sladkosťami, robíme si diskotéku (na nepálske ľudovky, lebo nič iné sa im nepáči) varíme si špagety a dlho do noci kecáme na matracoch v obývačke, ktoré slúžia ako provizórna posteľ pre decká. Dneska sme kúpili bicykel, a tak už máme aj pár cestných lišajov. Deti vo svojich najlepších šatách, ktoré im poslali v balíku ich slovenskí sponzori, považujú tento deň za ultraslávnostný. A ja tiež. A srdce mi už začína pukať, keď myslím na zajtrajší let na Slovensko. Ok, toto nefunguje, poďme na to z druhej strany. Na čo sa môžem tešiť? Moja rodina. Moja úžasná mama, múdra sestra a zlatý tato, ktorý, čím je starší, tým je dalajlámovskejší, moji ďalší polovlastní a nevlastní súrodenci a rodičia, vďaka ktorým mám nadváhu batožiny (príliš veľa darčekov, a to len pre najbližšiu rodinu...ale čo keď mám najbližšej rodiny toľko veľa?). Teším sa na svoju kapelu, čakajú nás letné festivaly, a vymakaný BUM = bratislavský undergroundový majáles – určite umriem od trémy po takom dlhom čase. Celá bratislavská rocková zberba pod aj za pódiom a ja na ňom...pomóc. Teším sa na cestovanie po Slovensku v rámci Európskeho roka proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, ktorého som ambasádorkou. Teším sa na rómske osady a prípadnú rómsku superstár. Teším sa na Tatry a kofolu.Teším sa na pride homosexuálov a lesbičiek a držím im palce. Teším sa na drevenicu na Orave a žinčicu na salaši. A čuduj sa svete, po siedmich mesiacoch v mojom nepálskom priestrannom dome sa teším aj na svoju malú útulnú garáž zariadenú po nepálsky, v ktorej bude v lete dusno ako v Ázii. Aj keď viem, že moje milované námestie v centre Káthmandu, s jeho desiatkami maličkých drevených chrámov, a starovekú atmosféru tejto nevšednej metropoly mi Bratislava nenahradí. A Tatry mi tiež nenahradia Himaláje, tie tony ľadu, ktorý svojím tichom volá hore. Asi je načase prestať nahrádzať.Je načase splatiť dlhy, štátne, vydieračské, rodičovské aj kamarátske, je načase prestať sa hrať s detičkami a behať po kopcoch, je načase zarábať prachy a skloniť hlavu až ku kolenám. A tak musím zajtra zaletovať dom (odchádzam na leto, nie na zimu) a cestou v lietadle sa premeniť opäť na Slovenku. Nepál vám toho síce veľa dá, ale zoberie vám niečo, istú časť ega či priebojnosti a motivácie, ktorá je v našom západnom svete nevyhnutná. A na rozdieľ od úľavy, ktorú západný človek v Nepále zažije, taký nepálsky človek to má na Slovensku omnoho ťažšie. Ale veď rásť treba rôznymi smermi. A po celý život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.