Keď niekto na Slovensku prerastie svoje okolie, väčšinou na to doplatí. Závisť a neprajnosť sa o to zaručene postarajú. Akoby si Slovensko dobrovoľne vyberalo priemer, závetrie, nudu živočíšneho prežívania. Akoby sa tu nesmelo snívať, bojovať, presahovať vlastné možnosti.
Je pravda, že na rozdiel od iných prostredí je toto naše slovenské omnoho viac provinčné, a aj viac zákerné. Menej sa tu cení jednotlivec, viac kolektív, menej obsah, viac forma, menej dobrá idea, viac zbožštená hmota. Ale nie je to fatálne. Aj tu, v provincii provincie, sa dá zmeniť seba, a potom aj krajinu. A potom, v istej miere, dokonca aj svet. Napadlo mi to, keď som tento mesiac sledoval osamelého chlapca z Ružinova, ktorý prekonal svoje možnosti a prevrátil tým slávnu NHL hore nohami.
Samozrejme, hokej je šport, nejde v ňom o život. Ale v istom zmysle v ňom ide o to isté ako v politike, podnikaní či umení. Na začiatku je neznámy jednotlivec, nová firma či prázdne plátno, ale to, čo bude na konci, nie je predurčené osudom, naopak, býva to na ňom vyvzdorované. Príbeh Jaroslava Haláka, brankára Montrealu Canadiens, je najnovší dôkaz.
Na začiatku to bol osamelý, často odmietaný chalan z bratislavského sídliska, ktorý občas nevedel, čo so sebou. Slovenské okolie však rýchlo prerástol, takže sa už ako mladučký odhodlal skúsiť šťastie v najlepšej lige sveta. Začal na farme, veľmi dobre, zaslúžil si pár zápasov v NHL. Ale potom dlho nič, potom nanajvýš post trojky, a ešte túto sezónu, aj napriek dobrým výkonom, len post dvojky za domácou hviezdou. Dokonca aj kanadské noviny nahlas tvrdili, že je lepší ako Carey Price, ale má smolu, že nie je domáci. Hovorilo sa o jeho prestupe, špekulovalo sa, že ak roky pravidelne nehrával, nakoniec skončí ako nenaplnený talent.
Ale on sa nesťažoval na osud ani na to, že je z malého Slovenska a ani na neprajnosť okolia. Zaťal sa, nevzdal to, vydržal. A stal sa „zázrak“. On, chlapec z Ružinova, vyradil v prvom kole play-off Washington Capitals, najlepší tím základnej časti NHL s Ovečkinom na čele, a v druhom kole ďalšieho favorita celej súťaže Pittsburgh Penguins s hviezdnym Crosbym. A to, že tie dva tímy vyradil práve Halák, a nie jeho Montreal, nie je hyperbola, ale holý fakt, pretože to nehovorí on, ale všetci naokolo. Ovečkin, ktorý Haláka najskôr zosmiešňoval tvrdením, že sa mu v zápasoch trasú ruky, aj gólostroj Crosby, ktorý mu nevedel dať gól, a hlavne celý do hokeja zbláznený Montreal. Halákove výkony sú zrazu porovnávané s najlepšími brankármi histórie, klobúk hlboko dolu dal Patrick Roy, a už dnes sa uvažuje, že Haláka vyhlásia za najlepšieho hráča celého play-off. A on? Tvrdí, že v bráne je na to, aby chytal strely súpera. Nič viac.
Na Slovensku vládne pocit, že nič sa nedá. Nedá sa robiť skutočná veda, nedá sa vybudovať kvalitná univerzita, nedajú sa tu robiť dobré filmy, nedá sa zastaviť ten primitív, nedajú sa zvrátiť voľby. Halákov prípad hovorí opak – dá sa všetko, aj zázrak vyradenia supertímov sveta, ak sa jediný človek zatne a nevzdá to.
Áno, takí ľudia sú tu vždy osamelí. Cyklista Sagan, lyžiarka Zuzuľová, izolovaní vedci, ako Luboš Tomáška a Jozef Nosek, vysmievaní politici ako Jano Langoš či Fero Mikloško, tréner Weiss, advokát Kvasnica, vyšetrovateľ Spišiak, a ďalšie a ďalšie ostrovčeky v mori pasivity a oportunizmu.
Ale aké krásne sú to ostrovčeky a ako v tom našom mŕtvom mori vynikajú.
Jaroslav Halák nie je zázrak. On je návod.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.