Načo komu vôbec je?

Skúsme nebrať do úvahy fakt, že československé televízne vysielanie sa začalo v roku 1953 a Bratislava začala na jediný existujúci televízny okruh prispievať v roku 1956. Ak zoberieme za rok vzniku Slovenskej televízie (aj keď pod názvom 2. program) spomínaný rok 1970, dostaneme dve dvadsaťročné obdobia – jedno, v ktorom bola sloboda v tejto inštitúcii automaticky vylúčená a druhé, keď mala aspoň teoretickú šancu uplatniť sa. A to je práve ten problém: Aj keď STV tú šancu dostala, veľkú časť toho druhého dvadsaťročného obdobia prepásla a bola len slúžkou – či už politikov, riaditeľov či podnikateľov, ktorí ju (často pod zámienkou umeleckej tvorby) využívali len ako dojnú kravu. Dnes, po dvadsaťročných skúsenostiach, je preto úplne legitímnou otázkou, či má táto televízia zmysel, či ju máme platiť a načo komu vôbec je? Zdá sa, že diváci, ktorí od STV už niekoľko rokov nepretržite odchádzajú, už odpoveď našli. 

Ako sa STV dostala tam, kde je dnes?

Producent Patrik Pašš do Československej televízie nastúpil ešte v roku 1969. Najskôr pracoval ak asistent strihu, o tri roky už viedol dabingovú strižňu. O inštitúcii, v ktorej pracoval hovorí: „V tom čase, samozrejme, všetky masovokomunikačné prostriedky platili daň za to, že sme žili v nejakom spoločenskom systéme. To sa týkalo najmä spravodajstva a publicistiky, ale v oblasti dokumentárneho filmu, v oblasti hraného filmu, tam bola autonómia.“ Pašš tvrdí, že do tej oblasti sa „uchyľovali výnimočné osobnosti danej doby, pre ktoré sa vytváral istý priestor, kde sa trochu vyznávala sloboda kreativity i sloboda ducha.“

Na čele jednotlivých redakcií boli, samozrejme, nomenklatúrne kádre (riaditeľom televízie v rokoch 1984 – 1990 bol Jaroslav Hlinický, ktorý bol dokonca členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska). Najviac si to odnášalo spravodajstvo. Patrik Pašš spomína: „Fakty sa uvádzať nemohli, stále sa vykresľovali svetlé zajtrajšky – čo sa postavilo, kto koľko nadojil, kto koľko vyrobil, aký je ZSSR fantastický, skrátka, také to ideologické pozlátko. To, čo dnes vysielajú v rámci programu Večer v archíve – to vôbec nie sú najhoršie veci, skôr sú to tie ľudskejšie príspevky. Vtedajšie spravodajstvo bolo o pohybe ľudí moci – kde bol Husák a akú pásku prestrihol.“ 

Pašš však vtedajšiu televíziu nezavrhuje a spomína najmä na výrobu dramatických diel: „Vznikol tam tajný disent, ktorý ani nevedel, že je disentom. Prišli aj s koncepciou bratislavských pondelkov, čo bola svetová klasika, ktorá hovorila o humanitných a etických kritériách ľudskej spoločnosti a venovala ich spoločnosti, ktorá tie veci nefavorizovala. Tie pondelky sa sledovali nielen kvôli tomu, že tam hrali dobrí herci, že to boli dobré dramatizácie, ale aj preto, že ľuďom potvrdzovali hodnoty, ktoré dostávali v rodine.“ 

Trochu iný pohľad na znormalizovanú televíziu má Eugen Korda, ktorý v nej pracoval od roku 1974 ako osvetľovač, a od roku 1987 ako asistent réžie a scenárista: „To bol úľ, v ktorom sa pohybovalo 2 400 ľudí, a všade – aj medzi rekvizitármi – rozhodovali komunisti.“ Rozdelenie na neslobodné spravodajstvo a publicistiku a slobodnejšie umelecké redakcie Korda spochybňuje: „Všetko bolo totálne kontrolované stranou, voľnejšie to bolo tam, kde sa našiel aspoň trochu odvážny dramaturg alebo šéfredaktor – vtedy mohli prejsť aj iné veci, ale aj to mali pod kontrolou komunisti.“ Každá relácia mala totiž pred vysielaním takzvanú kontrolnú projekciu, a keď jej účastníci, napríklad, povedali, že je relácia ideologicky nevhodná, nakoniec nešla do vysielania. 

Miroslav Kollár, ktorý bol v rokoch 2003 – 2007 predsedom Rady STV, upozorňuje aj na iný problém – spomienkový optimizmus: „To, že televízia bola neefektívna, tak, ako bol neefektívny celý hospodársky systém, dnes už nikto nerieši. Bol to systém nastavený na plytvanie. Čiže rozumiem ľuďom, ktorí mali dostatok času i prostriedkov na to, aby robili výpravné inscenácie.“ 

Keď sa povie November a STV, prvá asociácia je Štúdio dialóg z 24. novembra 1989, kde predstavitelia KSS diskutovali s čelnými predstaviteľmi novovzniknutej Verejnosti proti násiliu. Eugen Korda však odmieta všeobecne rozšírený názor, že Slovenská televízia sa do revolučných udalostí zapojila nejako rýchlo. V súvislosti s novembrovými udalosťami spomína na vtedajšieho predsedu Socialistického zväzu mládeže v televízii Pavla Ruska, za ktorým vraj Korda prišiel spolu s režisérom Františkom Palonderom: „Rusko sa však k ničomu nemal. Tak sme išli na VŠMU, kde už štrajkovali a namnožili nám výzvu pre pracovníkov STV, ktorú sme ráno rozdávali pred vchodom do televízie.” 

Korda, ktorý bol prvým zamestnancom televízie, ktorý vystúpil na novembrovej tribúne, spomína na „zväzáckych revolucionárov”, ktorí sa na tribúnu neodvážili, ale poverili ho prečítať vyhlásenie. Keď k nemu pridal ešte vlastné slová, vyhrážali sa mu, že si to odskáče. 

Na čele televízie vtedy ešte stále stál podľa Pašša „jeden z najkvalitnejších riaditeľov”, Jaroslav Hlinický, ktorý „rozumel ľuďom, rozumel technológii, dokázal svojím osobným postojom chrániť ľudí a tvorbu.” Pašš tvrdí, že keď sa začal revolučný proces, na Hlinického vyvíjali tlak, aby o tom televízia informovala. „On, nomenklatúrny káder, vtedy zaujal jednoznačný postoj a povedal, že tie správy pustí do vysielania. Možno sa všetci revolucionári urazia, ale skutočná revolúcia sa začala až po tom, ako to urobil,” hovorí Pašš. 

Korda len lakonicky komentuje: „No, čo už mali robiť? Hlinický, Pažitková, terajší riaditeľ Nižňanský, sa bránili do poslednej chvíle. Hlinický Štúdio dialóg pustil, chcel sa tam predsa udržať. Ale kto ho chváli, chváli komunistov.” 

Samotný Hlinický situáciu opísal pred tromi rokmi v rozhovore pre stránku webjournal.sk takto: „Nebol som slepý a hluchý, nežil som na Marse, aby som hneď nepochopil, čo sa v novembri roku 1989 stalo. Takmer okamžite som ponúkol vtedajšiemu predsedovi vlády Hrivňákovi na stôl svoju demisiu. Ten ju však neprijal. Potom sa stal premiérom Čič, aj za ním som išiel s rovnakým úmyslom... On na to, že musím zostať, kým za mňa nenájdu náhradu. A tak som ostal tam, kde som bol, ťahalo sa to tak až do januára, oficiálne do mája roku 1990.” 

Hlinického nástupcovia sa striedali ako na bežiacom páse. Od roku 1991 do roku 1994 sa na poste riaditeľa vystriedali Vladimír Strnisko, Roman Kaliský, Peter Zeman, Rudolf Šimko, Marián Kleis a Peter Malec. „Kým v Českej televízii nastúpil na riaditeľský post Ivo Mathé, človek, ktorý rozumel štruktúre televízie a rozumel aj tomu, že spoločnosť potrebuje ekológiu ducha, prví riaditelia Slovenskej televízie problematike neveľmi rozumeli, a tak sa aj báli niečo robiť,“ hovorí s odstupom rokov Patrik Pašš. Navyše – zákon o STV bol vraj nastavený tak nešťastne, že do najvyššej funkcie sa, počnúc Ivanom Stadtruckerom (bol riaditeľom niekoľko mesiacov roku 1994), dostávali politickí nominanti: „Dostali trafiku a nikto z nich principiálne neriešil otázky organizácie, zabezpečoval len jej chod a službu aktuálnej politickej reprezentácii.“

Podľa Eugena Kordu boli prvé porevolučné roky STV „obdobím bezvládia, po ktorom sa telky začali zmocňovať bývalí eštebáci, nacionalisti a opäť komunisti.“ Korda, ktorého z televízie prvýkrát vyhodili v roku 1991 a ktorý neskôr nastúpil do federálnej televízie, spomína, že atmosféra začala byť neúnosná, keď sa ľudia začali deliť na federalistov a nacionalistov. „Zlomilo sa to po vzniku samostatnej republiky, keď STV prestala mať konkurenciu,“ hovorí Korda. „Ten pamätný prenos pri príležitosti osamostatnenia sa SR odštartovala deštrukcia televízie. Vyhodili slušných, šikovných ľudí a dostali sa tam ľudia, ktorí boli nejako spätí s HZDS. Točili sa tam nezmyselné veci. Začalo sa manipulovať spravodajstvo a publicistika. Slušný človek tam nemal šancu alebo robil na nejakej bezvýznamnej funkcii. A neskutočne sa tam kradlo.” 

Miroslav Kollár taktiež pripomína rozdelenie republiky, keď sa zvečera do rána mali postaviť dva plnohodnotné televízne okruhy. Ako hovorí: „Nikto nevedel povedať, koľko to má stáť, ako to má byť financované a navyše, niekto nejakou bulharskou konštantou určil, aká má byť cena za šírenie televízneho signálu.” 

Slovensko 1995 – prvá súhrnná správa o stave spoločnosti – už zachytáva trend, akým sa ubrali traja otvorene promečiarovskí riaditelia STV – Ivan Stadtrucker, Jozef Darmo a Igor Kubiš. Okrem iného sa v knihe píše, že existuje mnoho závažných dôkazov o tom, že Jozef Darmo riadil STV nie ako verejnoprávnu, ale ako štátnostranícku televíziu, o čom svedčili masové čistky, likvidácia humoristických relácií či zrušenie redakcie publicistiky. 

K závažnému porušeniu volebného zákona došlo pred voľbami roku 1994, keď riaditeľ Stadtrucker umožnil vstup do vysielania Vladimírovi Mečiarovi, ktorý apeloval na voličov, aby nedopustili jeho údajnú diskrimináciu. Naopak, Jozef Darmo o pár mesiacov neskôr neváhal porušiť zákon tým, že neumožnil vystúpiť prezidentovi Michalovi Kováčovi s prejavom pri príležitosti návštevy pápeža Jána Pavla II. Diskusná relácia Kroky, Pressklub, kde aj novinári mimo televízie kládli otázky politikom či samotné spravodajstvo – všade fakticky ignorovali opozíciu. 

Nasledujúce roky priniesli okrem iného napríklad aj reláciu Utajení svedkovia, dôvodne podozrivú z toho, že ju spoluvytvára Slovenská informačná služba. STV pokračovalo v diskreditácii prezidenta Kováča, ako aj v podpisovaní nevýhodných zmluv. Dnes znie úplne nepredstaviteľne chystaná, ale neuskutočnená dohoda so Štúdiom Beta, ktoré malo za korunu ročne dostať na STV 2 vysielací čas medzi šiestou a jedenástou večer. Na záver kapitolky o troch najhorších riaditeľoch hádam už len „maličkosť” zo súhrnnej správy Slovensko 1998 – 1999: „V čase, keď bolo na účte STV 175-tisíc korún, rozdelil Igor Kubiš odmeny za 5 miliónov.” 

Napriek tomu, že opozícia pred voľbami roku 1998 deklarovala záujem rýchlo a razantne riešiť situáciu v STV, po víťazných voľbách sa správala rozpačito. Až 17. novembra vybrala nová Rada STV nového riaditeľa Milana Materáka, ktorý mal ambíciu inštitúciu zásadne zmeniť. Ako hovorí Kollár: „Materák prišiel s víziami, ale veľmi rýchlo pochopil, ako sú tam nastavené záujmy a politické prostredie. Boli tam silné ekonomické záujmy. Tvorivé profesie používali STV ako nejaký benchmark, aby si nastavili cenu práce, s ktorou chodili vyjednávať do súkromných televízií.” Patrik Pašš hodnotí Materáka skôr pozitívne: „V jeho období STV najmenej chradla, ale riaditeľ si nezabezpečil politické krytie a peniaze.” 

Materáka Pašš hodnotí oveľa vyššie ako jeho nástupcu Richrda Rybníčka, ktorý vraj nemal odvahu povedať, že STV je ekonomicky poddimenzovaná: „Ceny tlačovín stúpli niekoľkonásobne, ale koncesný poplatok zostal ten istý. Zdvihli sa aj poplatky za šírenie signálu a vtedy sa začala tvoriť čierna diera STV.” Televízia začala podľa Pašša za Rybníčka chradnúť, nemala na rozvoj technologického parku, nemala na zabezpečovanie kvalitných ľudských zdrojov, nemala na výrobu pôvodnej tvorby a začala plátať: „Dobre, ušetrilo sa, aby organizácia vôbec bežala, ale na tom najcitlivejšom mieste, na základnej povinnosti verejnoprávnej televízie, ktorou je pôvodná tvorba.” 

Diametrálne odlišný názor má Eugen Korda, ktorý tvrdí, že Rybníček bol prvý riaditeľ, ktorý sa snažil televíziu zmeniť, bol prvý, kto nechcel robiť dlhy, neschvaľoval peniaze na nezmysly a  „stopol kamarátske kšeftíky”. „Sčasti sa to podarilo, ale aby tú televíziu zmenil úplne, musel by tam zostať päť-šesť rokov. On to vzdal predčasne, ale čísla hovoria za všetko – robilo tam menej ľudí a televíziu pozeralo viac ľudí,” dodáva Korda. Rybníček nestihol veci dotiahnuť do konca, podľa Kordu však bolo najhoršie, že nestihol zmeniť spravodajstvo, kde sú stále najväčšie politické tlaky. 

Kým Patrik Pašš mohol utrpieť za Rybníčka finančnú stratu, Eugen Korda za jeho vedenia viedol Reportérov, Miroslav Kollár bol v tom čase predsedom rady STV. Aj on hodnotí Richarda Rybníčka pozitívne: „Rybníček a ľudia okolo neho boli nastavení na ekonomicko-technicko-organizačné veci. Chceli tú televíziu upratať a už sa nedostali k programovému rozvoju, ktorý by lepšie napĺňal verejnú službu.” Podľa Kollára sa zásadné zmeny, z pohľadu vývoja televízneho trhu, začali diať v najnevhodnejšom období. Vývoj slovenského televízneho trhu kopíroval s cyklickým oneskorením vývoj na okolitých trhoch. Zmeny sa tak začali diať v ére reality šou, čo znamenalo, že sa nenakrúcalo a herci nemali prácu. „Mohli ísť protestovať pred Markízu?” pýta sa Kollára a odpovedá si: „Jasné, že nie, tak prišli do STV a hovorili, že vy ste verejnoprávna televízia, vy nám musíte platiť – o tom bola Verejnosť za verejnoprávnosť.” 

Kollár dodnes vidí plusy Rybníčkovho pôsobenia. Okrem prepúšťania nadbytočných pracovníkov sa napríklad stlačili ceny: „Zrazu sa už dabing nerobil za 1 800 korún za minútu, ale za 600 alebo 800. Zistilo sa, že sa to dá robiť za polovicu. A keď to videli súkromné televízie, tak stlačili cenu dole. Preto boli herci nasrdení. Keby bola seriálová doba už vtedy, nikto by nemal na protesty čas.”

 

Dnes herci prácu majú a neprotestuje nikto. Nižňanského televízia je síce terčom kritiky, producent Pašš ale tvrdí, že Nižňanský mal aspoň odvahu povedať, že televízia má málo peňazí: „Za jeho pôsobnia vznikla zmluva so štátom, ktorá je šancou zastaviť pád a rozklad televízie.”

Ako sa dá čakať, Kordov názor je úplne opačný. „Nižňanský mi pripomína islandskú sopku, ktorá STV zakryla tmavým mrakom, ktorý spôsobil rušenie príjmu STV v mojej domácnosti,” smeje sa Korda, ktorý sa na STV občas pozrie, ale aj tak si vždy potvrdí, že „je to úpadok.” 

Kollár považuje Nižňanského za katastrofu Smeru, ktorý mal ambíciu televíziu ovládnuť. „Je to osobné zlyhanie Mareka Maďariča, ktorý dvakrát po sebe nebol schopný vybrať príčetného riaditeľa. Smer sa šesť rokov chystal na vládnutie a zrazu sa ukázalo, že nemá ľudí, ale tak to nie je len v televízii. Veď to výberové konanie vyhral niekto, kto sa rok po schválení digitálneho zákona domáhal schválenia digitálneho zákona,” hovorí Kollár. 

Zjednodušene povedané: Kým Rybníček hovoril, že televízia bude robiť len tie zákonné povinnosti, na aké má peniaze a môže žiadať viac, Hreha a Nižňanský hovoria, že budú robiť verejnoprávnosť nech to stojí, čo to stojí. 

Už je to takmer rok, čo Peter Zajac v .týždni napísal, že STV treba zrušiť. Zajac svoj text začína slovami „Od novembra 1989 som dlohodobým a vytrvalým zástancom verejnoprávnej televízie. Dnes som však presvedčený, že Slovenskú televíziu treba zrušiť.” Prečo? Podľa Zajaca by „najjednoduchšou emocionálnou odpoveďou” bolo, že stratil dôveru v možnosť vnútornej premeny Slovenskej televízie. Budovu v Mlynskej doline vraj straší od začiatku sluhovský duch. Slovenská televízia bola verným služobníkom komunistického režimu, postavila sa proti novembru 1989, proti reformám, proti vstupu Slovenskej republiky do NATO a EÚ a, keď to nešlo inak, poslúžila aj reformnejším politikom. 

Druhá Zajacova odpoveď je vecná: Slovenská televízia si neplní elementárnu povinnosť verejnej služby, ktorá jej vyplýva z Ústavy. Stačí si vraj pustiť jej spravodajstvo, politické diskusie, publicistiku. Televízia stráca divákov, upadá do bezvýznamnosti, ale s ňou mizne aj verejný priestor kultúrnosti a kontroly moci. 

Tretia Zajacova odpoveď je ekonomická. Tým, že parlament minulý rok rozhodol, že Slovenská televízia má nárok na štátnu dotáciu a účel a výšku podpory určí zmluva so štátom, tým sa Slovenská televízia definitívne stáva vazalom politickej moci. Kruh od štátnej televízie k štátnej televízii sa podľa Zajaca uzavrel. 

Lákavá predstava? Ani nie, otázka je, komu to vôbec môže prospieť. Diváci hlasujú tlačidlami ovládačov a ich rozhodnutie znie, že sa na STV sa pozerajú čoraz menej. 

„STV sa dnes nedá zreformovať. Rakovina je v takom pokročilom štádiu, je asi nereálne dostať sa spod vplyvu politikov,” myslí si aj Eugen Korda a uvádza príklad Českej televízie, kde pred desiatimi rokmi protestovali zamestnanci televízie proti politickému zasahovaniu, čo je vraj v STV nemysliteľné. 

Miroslav Kollár uznáva, že dvadsaťročný príbeh médií verejnej služby, najmä televízie, je príbehom zlyhania politických, umeleckých a spoločenských elít: „Dôsledkom je stav, že začína byť politicky relevantná téma zrušenia médií verejnej služby.” Zároveň si však myslí, že médiá verejnej služby by sa nemali hneď rušiť: „Normálne by bolo, keby sme sa pozreli najprv na to, či majú najbližších 10 – 15 rokov médiá verejnej služby zmysel, či majú plniť nejakú rolu. Až potom môžeme hovoriť o tom, že to máme zrušiť.” 

Dnes táto téma ešte nie je na stole, pretože nemá nositeľa, ale ak by podľa Kollára „pokračovala súčasná politická konštelácia ďalšie volebné obdobie a televízia by pokračovala vo vývoji, aký nastúpila, o štyri roky môže byť otázka zrušenia STV jednou z kľúčových tém, na ktorej sa môžu zhodnúť všetky strany.”