Maďaričov kyslý tender

Dušan Katuščák, už bývalý generálny riaditeľ Slovenskej národnej knižnice (SNK), prežil dvanástich ministrov, troch vo funkcii šéfa tejto inštitúcie. Až kým ho v marci tohto roku neodvolal Marek Maďarič. Následne sa však za Katuščáka postavila odborná verejnosť. Odvolanie rešpektovaného odborníka, ktorému aj na ministerstve priznávajú šikovné manažérske zručnosti, totiž prekvapilo. Dôvod odvolania? Okrem iného „neschopnosť pripraviť komplexné podklady“ na nové integrované centrum určené na záchranu ohrozeného písomného dedičstva.    

O čo vlastne v tejto kauze ide? Už v roku 2002 začal Dušan Katuščák upozorňovať na nebezpečenstvo rozpadania sa knižných dokumentov z rokov 1850 – 1990, ktoré sú vytlačené na drevitom, takzvanom „kyslom“ papieri. Dzurindova vláda preto schválila program, ktorý mal tie dokumenty zachrániť. Naši odborníci sa tak pustili do technologického výskumu a vývoja, po ktorom mala nasledovať výstavba Integrovaného konzervačného centra vo Vrútkach pri Martine. Ten mal zabezpečiť deacidifikáciu (teda odkyslenie) ohrozených dokumentov. Realizáciou prípravy boli poverené Slovenská technická univerzita (STU) v spolupráci s SNK, spolu s ministerstvami školstva, vnútra a kultúry. 

Cieľom nie je len záchrana starých kníh a dokumentov, ale aj ich následná digitalizácia. „Musí sa to robiť on-line, na jednom mieste. Porovnali sme všetky technológie, ktoré boli na svete a vypracovali metodiku, ako to robiť u nás. Preto treba vychovať ľudí, je to vlastne vznik nového priemyslu,“ tvrdí dekan Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU Dušan Bakoš. Výskum sa ukončil v marci roku 2009. Jeho výsledkom bolo 114 absolventov v tejto oblasti, slovenské know-how a zopár zaujímavých patentov. Fakulta vyvinula nový model, ktorým sa podarilo výrazne zvýšiť kapacitu technológie nemeckej firmy ZFB (Zentrum für Bucherhaltung). Plán záchrany vzácnych archívnych dokumentov bol nasledovný: naše pripravované centrum by od ZFB alebo inej firmy, ktorá by spĺňala podmienky, kúpilo deacidifikačnú technológiu a dodalo vlastný patent Unisaver. Potvrdzuje to aj Memorandum o spolupráci medzi STU, ZFB, SNK a vedeckovýskumným centrom ministerstva školstva. Nemecká firma v ňom potvrdila záujem o slovenské know-how, pretože „(slovenské zariadenie) je úspešné pri zvyšovaní kapacity a minimalizácii zariadenia, nákladov na zariadenie. (...) ZFB má záujem ťažiť z tohto vylepšeného systému,“ tvrdí sa v dokumente, ktorý má .týždeň k dispozícii. Spoločnú technológiu by sme tak mohli predávať ako produkt do zahraničia s desaťpercentnou províziou. Katuščák tlačil na to, aby sa využili prostriedky z eurofondového Operačného programu informačná spoločnosť (OPIS). 

Lenže ministerstvo kultúry pod Maďaričovým vedením začalo z celého projektu neoficiálne cúvať. No oficiálne bolo za – preto v posledný júlový deň minulého roku poverilo SNK vypracovaním podkladov na vznik centra do vlády. Knižnica dostala šibeničný termín do 22. augusta. Na vypracovanie podkladov mali teda pracovníci SNK 22 dní aj s víkendmi. „Dokumentácie takéhoto charakteru sú drahé a dlhodobé práce, minimálne na niekoľko mesiacov,“ tvrdí ekonomická námestníčka SNK Jana Gabrielová. „Bolo leto, pracovníci čerpali dovolenky, bolo to zložité a náročné. Napriek tomu sme urobili, čo bolo v našich silách, odvolali sme zamestnancov z dovoleniek a s pomocou STU a dodávateľov sme to stihli.” Katuščák dodáva: „Mali sme veľký problém nájsť dodávateľa kvalifikovanej štúdie s kvalifikovanými odhadmi. Nikto to nevedel tak rýchlo urobiť.“ Potvrdzuje to aj Milan Novotný z firmy Auto Martin, ktorá má skúsenosti s prípravou podobných materiálov. „Pán Katuščák ma doslova uprosil,“ tvrdí Novotný. Na „komplexnú” prípravu materiálu nedostali v SNK ani cent, hoci pôvodný plán výstavby predpokladal niekoľko desiatok miliónov eur. Minister Maďarič mal k predloženému dokumentu výhrady a SNK ho musela koncom minulého roka dopracovať. Dostala na to tri dni... 

Minister napokon materiál po úpravách predložil na rokovanie vlády, ktorá schválila výstavbu centra. Lenže ministerstvo v predloženom materiáli nerátalo s možnosťou čerpania z eurofondov. Tým však ten projekt pustilo ku dnu. Natíska sa ďalšia pochybnosť: ak Katuščák predložil projekt, ktorý napokon schválila vláda, prečo bol odvolaný? Jasno v tom nemajú ani zamestnanci ministerstva kultúry. „Vždy som mal dojem, že Katuščák bol v digitalizácii a eurofondoch zorientovaný a o krok pred ministerstvom,“ tvrdí zdroj z ministerstva, ktorý si neželal byť menovaný a zúčastňoval sa na stretnutiach medzi Katuščákom, Maďaričom a úradníkmi rezortu.

Ministerstvo opakované žiadosti o osobné stretnutie odmietlo, poslalo len súhrnné stanovisko rezortu, v ktorom na mnohé otázky .týždňa priamo neodpovedalo. V stanovisku sa tvrdí, že v „dlhodobom horizonte” sa s výstavbou národného centra ráta tak, ako sa na tom uzniesla vláda. No pokiaľ sa chce stihnúť čerpanie z OPIS-u, „a pomocou neho digitalizovať a zachraňovať vzácne kultúrne dedičstvo, nie je iná možnosť, ako dočasne využiť na odkysličovanie kníh kapacity v zahraničí,“ tvrdí ministerstvo. Podľa Katuščáka je možné centrum postaviť za dva roky, podľa ministerstva za päť. Pričom takmer rok sa stratil nečinnosťou ministerstva. Podľa informácií .týždňa sa s výstavbou národného centra v štúdii uskutočniteľnosti, ktorú si od súkromných firiem objednalo miniterstvo kultúry, pre túto výzvu ani nerátalo. Odpoveď na otázku, prečo ministerstvo nezačalo s prípravou projektu hneď po ukončení výskumnej časti v marci minulého roka, ako im to ukladá uznesenie vlády, sme sa nedostali. 

Ministerstvo pritom 192-miliónový európsky balík na záchranu pamäťových a fondových inštitúcií – medzi ktoré patrí aj digitalizácia starých kníh a predtým ich deacidifikácia –, začalo riešiť až na sklonku vládnutia. Pritom slovenské inštitúcie musia zdigitalizovať 3,4 milióna objektov, z toho 1,4 milióna má byť práve digitalizácia kníh.        

V septembri minulého roku sa vyhlásilo verejné obstarávanie na dodávateľa služby záchrany pamäťových a fondových inštitúcií. Medzi nimi je aj deacidifikácia a digitalizácia textových dokumentov. Podľa ministerskej verzie  by na digitalizáciu textových dokumentov a kníh malo ísť 41,5 milióna eur. V súčasnosti prebieha druhé kolo, kde sa vyberá z konkrétnych firiem. SNK aj STU vyhlásené znenie tendra oponovali s upozornením, že takto nastavený tender môže ohroziť staré dokumenty. No tender oponovali aj samotní audítori z ministerstva financií, ktorí upozornili na riziko možných dodatočných nárokov na dofinancovanie zo štátneho rozpočtu. 

.kišš na scéne

V apríli minulého roka sa na scéne objavil Viliam Kišš, majiteľ firmy Tender Media Group. Kišš je od minulého roka slovenským obchodným partnerom nemeckej firmy ZFB. Odvtedy firma ZFB, ktorá na začiatku spolupracovala s STU, už nekomunikuje s pôvodnými partnermi.

Nášmu časopisu to potvrdil Katuščák aj STU. ZFB nová situácia nemusí prekážať. Celá zákazka môže totiž putovať priamo do firmy ZFB v Lipsku. 
Podľa zdrojov .týždňa sa Kišš v sprievode ľudí z ministerstva pohyboval aj v STU v čase, keď si ministerstvo vyžiadalo podklady, ktoré boli napokon použité vo verejnom obstarávaní. O tom, že sa bude vyhlasovať tender, vtedy STU ešte netušila. „Ochotne sme im ich dali, keďže sme si mysleli, že sú to podklady do vlády, aby sa celý projekt posunul ďalej,” tvrdí Bakoš. Od postupu ministerstva sa STU napokon dištancovala. Šéfka sekcie ekonomiky Ministerstva kultúry Hilda Gajdošová v liste adresovanom STU z 1. októbra 2009 priznala, že dokumenty majú ísť do zahraničia. Otázky, akú rolu hrá v celej veci práve Viliam Kišš a či sa zúčastňoval na príprave verejného obstarávania, hoci je sám zástupcom zúčastnenej firmy, nechalo ministerstvo bez odpovede. 

Sme v depozitári SNK. Biochemik a odborník na kyslý papier docent Vladimír Bukovský veľmi jemne a pomaly ukladá na stôl knihu z 19. storočia a opatrne listuje v zažltnutých papieroch. „Najviac by sa tieto knihy poškodzovali už vtedy, ak by si ich niekto odtiaľto vzal, povedzme, do čitárne a vrátil naspäť,“ vysvetľuje. „Je vylúčené, aby sa tieto knihy naložili do debien a v kamióne odviezli do Nemecka. Navyše cez české diaľnice.“ Lenže presne to sa má podľa plánu ministerstva udiať. Neopakovateľné originály tak budú podľa Bukovského ohrozené. 

Celých osem rokov sa na Slovensku pripravoval nákladný proces pre komplexné centrum, kde by sa pod jednou strechou zabezpečili všetky procesy od momentu, keď sa kniha vytiahne z depozitu, až kým sa neobjaví v zdigitalizovanej forme v počítači a nevráti späť do knižnice. „Pred digitalizáciou sa musí urobiť čistenie, sterilizácia, kontrola kvality, deacidifikácia a operátor určí, či je tento dokument vhodný do vybratej sekvencie operácií,“ hovorí Michal Jablonský z STU. „Uplatniť len jeden z procesov je krokom späť a nerieši to komplexnú ochranu. Ak sa dokumenty napríklad nesterilizujú pred návratom do čistých depozitov, proces ochrany je narušený,“ dopĺňa ho kolegyňa Katarína Vizárová. 

No pustiť dokumenty do zahraničia nie je z logiky zákona možné. „To nie je otázka ochoty, ale legislatívy,” upozorňuje riaditeľ odboru archívov ministerstva vnútra Jozef Hanus. Zákon v prípade vývozu archívnych dokumentov do zahraničia ukladá nasledujúce podmienky: z každej strany sa musí urobiť konzervačná kópia, teda vývoz predpokladá už prebehnutú digitalizáciu. A tá sa dá dnes na Slovensku uskutočniť iba v malej miere. Ďalším problémom je, že dokumenty musia byť zároveň poistené. Poistenie takých predmetov stojí okolo desať percent hodnoty jednotlivých dokumentov. „My nakupujeme archívne dokumenty z devätnásteho storočia za cenu 33 až 830 eur za papier,“ tvrdí Hanus. Poistenie vyvezených dokumentov by tak niekoľkonásobne prevyšovalo hodnotu celej operácie. „Od nás neodíde ani papier,“ tvrdí rovno riaditeľ Slovenského národného archívu Radoslav Ragač. Plánuje teda vedenie ministerstva kultúry porušiť zákon? Ak áno, čomu to vlastne celé slúži?