Keď pred ôsmimi rokmi zvolili poslanci v tajnom hlasovaní (zrejme SDĽ spolu s HZDS) za prvého slovenského ombudsmana Pavla Kandráča, bol to prvotriedny škandál. Verejným ochrancom práv, ako sme si ombudsmana oficiálne pomenovali, sa stal bývalý nomenklatúrny komunista, o ktorom noviny písali, že bol po príchode ruských vojsk členom previerkových komisií. Akoby to nestačilo, na ombudsmana postúpil Kandráč ako poslanec za HZDS, teda toho hnutia, ktoré len pár rokov predtým zorganizovalo únos, zmarilo jeden život aj jedno referendum. A tomuto človeku hovoríme verejný ochranca práv...
Kým Česi si teraz lámu hlavu nad tým, či je vôbec možné nájsť za Motejla ako-tak dôstojného nástupcu, otázka, kto nahradí o dva roky Kandráča, znie ako nepodarený vtip – napokon, lepšiu nástupkyňu ako Katarínu Tóthovú, ktorá v parlamente presadzovala vyššie kompetencie pre ombudsmana, veru nenájdeme.
A sme pri podstate: ak štáty žijú z ideí, na ktorých vznikli, tak inštitúcie stavajú na osobnostiach, ktoré ich sformovali. S úradom ombudsmana je to ešte zložitejšie. Autor týchto riadkov má dodnes pochybnosti, či ústavne zakotvený inštitút verejného ochrancu práv, ktorý má v mene štátu chrániť občanov pred orgánmi štátu, bol naozaj šťastný nápad. Veď ombudsmanom má byť samotný štát, prokuratúra či súdy. Že ním nie sú, pretože na čele štátu, prokuratúry či súdov stoja nehodní ľudia? Áno. Ale to nevyriešia módne inštitúcie so vznešeným popisom práce – a Kandráčmi na čele. Ombudsman nie je de facto ničím iným než štedro dotovaným centrom právnej pomoci. Isteže, za posledných osem rokov Kandráčov úrad určite pomohol právnou radou mnohým sťažovateľom. Inak ani nemohol, keďže to má v paragrafovom popise práce. Ale nato nebolo potrebné slávnostne tesať tento inštitút do Ústavy s pocitom, že právny štát sa bez ombudsmana nezaobíde. Zaobíde.
Štefan Harabin, Ivetta Macejková, ale aj Dobroslav Trnka dostatočne jasne preukázali, že pre verejnú ochranu základných práv a spravodlivosti je stokrát dôležitejšie než existencia ombudsmana niečo iné – pôsobenie ministra spravodlivosti, predsedu Najvyššieho súdu, Ústavného súdu či generálneho prokurátora.
Naša krajina nepotrebuje ústavných ombudsmanov, ale Otakarov Motejlov. Pri Motejlovi vôbec nebola dôležitá jeho funkcia. On totiž za ombudsmana nebol zvolený. On ním bol celý život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.