Aj úškrn môže byť čarovný

Každý chlap by tu chcel byť ako on, hovorí kamarátka, pozerajúc sa na speváka Marka Lanegana. Neviem, či by si som chcel byť ním, aj keď jej slovám celkom rozumiem. Lanegan je magnet, ktorý priťahuje ľudí v sále len svojou prítomnosťou. Nie je extravagantný, ani si nepomáha žiadnymi veľkým gestami. Len stojí vzpriamený, v rukách doslova drví stojan na mikrofón a spieva. No v jeho hlave by som nechcel byť. Čo tam je, vie iba on sám, no podľa jeho smutných piesní vieme, že stále zápasí s temnotou. Pracujem na Ježišovom programe, končí jednu zo svojich piesní a my mu v tom momente úplne rozumieme. 

Je jedným z tých, ktorý prežil. Jeho predchádzajúci život si vybral vysokú daň, ktorú teraz musí splácať. Bol pri tom veľkom tresku, keď zo Seattlu prúdila do celého sveta nová hudobná revolúcia v podobe skupín Nirvana, Alice In Chains alebo Pearl Jam. Jej súčasťou boli,  bohužiaľ, aj drogy. Heroín mu zobral mnoho priateľov a nechýbalo veľa, aby sa aj o Laneganovi začalo písať ako o mŕtvej legende deväťdesiatych rokov.  Prežil aj vďaka tomu, že nikdy neplnil predné stránky novín ako Cobain alebo Layne Stanley z Alice in Chains, vždy stál trochu v úzadí, mimo hudobného kolotoča menom šoubiznis. 

Na začiatku deväťdesiatych rokoch nahral pre legendárnu značku Sub Pop dva skvelé sólové albumy (The Winding Sheet, Whiskey For The Holy Ghost), no popritom stihol hrať s pomerne známou skupinou The Screaming Trees. Kapela sa však rozpadla a on sa vrátil k sólovým projektom. Mladšia generácia ho pozná ako hosťujúceho člena Queens Of The Stone Age, no jeho fanúšikovia si najviac cenia jeho sólové projekty. Jeho diskografia je nesmierne bohatá, ale je isté, že nikdy nenahral slabý album. Posledný Bubblegum (2004) patrí k jeho najlepším. 

Dnes je jedným z tých, ktorý napriek ranám na tele a na duši robia magickú hudbu. Tá starne a silnie spolu s ním. Už dnes by sa dalo napísať, že je žijúcim klasikom. Každá dobrá hudba sa vyznačuje tým, že je vždy iná a vždy dokáže prekvapiť. Podobne je to s Laneganom. Americký spevák je hudobným cestovateľom, kráčajúcim od jedného dobrodružstva k druhému. Nemá stálu kapelu, ale stálu chuť vyskúšať si niečo nové. 

Len za posledná dva tri roky spieval v kapelách The Gutter Twins (Saturnalia) a Soulsavers (Broken) a medzi tým stihol nahrať album so škótskou vílou, bývalou violončelistkou skupiny Belle and Sebastian Isobel Campellovou (Sunday At Devil Dirt). Na viedenskou pódiu stojí opäť iný Lanegan. Spolu so sprievodným gitaristom Davidom Rosserom hrá akustické verzie známych piesní z jeho viac ako dvadsať rokov trvajúcej kariéry. Je radosť počúvať tieto skvelé songy, oholené na kosť, ktoré bez hlučných gitár, bicích a klávesov nestratili nič zo svojej krásy. Nahota One Way Street, Waiting On A Train alebo One Hundred Days bola doslova omračujúca.  

Ako brať jeho aktuálne európske turné? Je to vôbec prvýkrát po dlhšom čase, čo sa ten chlapík pozerá späť. Na koncerte vytiahol známe pesničky z jeho dlhej, viac ako dvadsať rokov trvajúcej kariéry a popritom stihol zahrať aj coververziu od Pink Floyd (Julia's Dream) a zopár nových neznámych vecí. Žeby po rôznych nedávnych projektoch dostal chuť na ďalší sólový album? Je to dosť pravdepodobné. 

Na podobných koncertoch dochádza k častému javu, že sa ľudia počas tichých pesničiek radi rozprávajú, no v Laneganovom prípade mu doslova viseli na perách. Medzi piesňami nepovedal ani slovo, dokonca ani nepredstavil názvy songov a už vôbec si nepomohol žiadnou vtipnou príhodou. Kolega tvrdil, že na predposlednom koncerte sa dokonca aj usmieval, no v stredu vo viedenskom Flexe bol tým vážnym, odmeraným chlapíkom, ktorého výnimočný úsmev skôr pripomínal úškrn. Ale vieme, že vnútri sa ten človek teší, keď spieva a robí mu to dobre. A tým pádom aj nám. 

Jediným mínusom viedenského koncertu bola neznesiteľná teplota v natrieskanom klube. Jej výška nemala ďaleko od klasickej fínskej sauny. V polovici koncertu jeden človek odpadol a prebral sa až vonku na čerstvom vzduchu. Paradoxne sa to stalo pri piesni Resurrection Song.  

Našťastie, koncert bol skôr kratší ako dlhší a dav rýchlo vyšiel von pred klub, situovaný jednom z viedenských ramien Dunaja. Vysmädnutí sme s radosťou stiahli aj žltkasté rakúske pivo. Už teraz je jasné, že keď zavíta do týchto zemepisných šírok, bude opäť odlišný. Stále to bude ten istý Lanegan. Na hánkach rúk bude mať vytetované hviezdičky, ktoré v rozhovore s mojím kamarátom označil za „pochabosť mladosti.“ V rukách bude zvierať mikrofón, akoby to bola jeho posledná záchrana a pohyby na pódiu budú skôr pripomínať nervózneho boxera pred dôležitým zápasom ako speváka. Nečakajme od neho, že zloží nejaký veselý album. Táto poloha je mu úplne cudzia, ale veď na popevky sú tu iní. Zápas alebo dialóg s temnotou, ktorý v sebe vedie, vždy prinesie niečo nové a nádherné. Je dôkazom, že hudba dokáže robiť s ľuďmi zázraky.