Kde sú protestanti?

To, čo znamená Najvyšší súd pre USA, je pre mnohých Európanov na prvý pohľad ťažko pochopiteľné. Tento súd je najvyšším arbitrom, čo sa týka americkej ústavy, a teda stále významne formuje politický, kultúrny a sociálny terén USA. Jeho rozhodnutia majú dlhoročný dopad. Niektoré z nich stále zostávajú v povedomí Ameriky ako míľniky jej vývoja.

Nedá sa preto čudovať, že keď sa verejnosť dozvie meno nového nominanta, ktorý si má zasadnúť medzi „najvyšších sudcov“, reaguje živo, ba vášnivo. Barack Obama teraz nominoval na miesto po sudcovi Stevensovi právničku Elenu Kaganovú – a rozpútal búrku komentárov: Kto je tá žena? Čo o nej vieme? Ako sa bude vo funkcii prejavovať?

Zaujímavé je, že o búrku Obamovi pravdepodobne ani náhodou nešlo. Práve naopak. Nominoval kandidátku, od ktorej sa dal očakávať skôr nekonfliktný postup do funkcie. Hlasy verejnosti sú síce ostré, dôležitejšie však je, že kandidátku bude musieť odsúhlasiť Senát, ktorý bude o jej menovaní hlasovať.

Pri presviedčaní senátorov sa bude Obamovi hodiť predovšetkým to, že Elena Kagan počas svojej kariéry nevykonávala nijakú sudcovskú funkciu. Nemá teda za sebou žiadne rozsudky, ktoré, ak by ich senátori analyzovali, by mohli niektorých podráždiť. Elena Kagan, bývalá dekanka Harvard Law School, je podľa všetkého Obamovi názorovo blízka. Ako však prekvapene glosovali aj mnohí ľavicoví komentátori, o jej postojoch sa vie veľmi málo. Prezident zrejme očakáva, že kandidátka bez ideologickej „príťaže“ mu Senátom prejde najjednoduchšie. A možno má pravdu. To, že je Kaganová pre ľavicovejšiu časť Demokratickej strany príliš málo vyhranená, má pre Obamu momentálne malý význam. Skôr ho teší, že je dostatočne neutrálna, aby ju odsúhlasilo ľavicovejšie a centristické krídlo republikánov.

Búrka však predsa len prepukla, a to najmä pre dva fakty. Prvým je zdanlivo nevýznamná drobnosť: nie je celkom jasné, aká je sexuálna orientácia Eleny Kaganovej. Američania sa aspoň teraz nehrajú na politickú korektnosť a na „nepýtaj sa, nepovedz“. Samozrejme, Elena Kagan na tú tému nič povedať nemusí. Ale naprieč politickým spektrom znie unisono otázka: Tak ako to je?

Je to nepochybne úplne súkromná záležitosť Eleny Kaganovej. No keďže tak ako politické a náboženské presvedčenie, aj sexuálna orientácia ovplyvňuje postoje sudcu (či sudkyne) Najvyššieho súdu, Američania majú v tomto prípade isté morálne právo poznať aj túto časť Kaganovej súkromia. V tom sa napodiv tí, ktorí sa nominácie prípadnej lesbickej sudkyne boja, zhodujú s tými, ktorí by taký krok uvítali. Tí prví sa obávajú nahlodania tradičných hodnôt. Tí druhí hlásajú, že ak teraz Obamova administratíva prinúti Kaganovú, aby o svojej orientácii v záujme nominácie mlčala, uzná, že na jej (možnej) menšinovej orientácii je niečo hanebné. 

Obamova administratíva rozhodne zaujímavo kľučkuje. Keď sa o prípadnej homosexualite Elen Kaganovej začalo hovoriť, Biely dom reagoval nešikovne. Spustil priam hysterické popieranie a obviňovanie z „pravicovej ohováračskej kampane“. Nato sa ozvalo pár gej aktivistov, ktorí si vyprosia, aby najvyššie miesta označili obyčajné priradenie ženy k lesbickej orientácii za „ohováranie“. Je to logický argument, a keby Obamovi momentálne tak zúfalo nešlo o to, aby Kaganovú pretlačil hlasovaním Senátu, asi by jeho logiku aj pochopil.

Lenže Obamovi o presadenie tejto nominantky zúfalo ide. Zrejme ani nie tak pre ňu samu, ako skôr preto, aby si mohol pripísať k dobru úspešný krok na domácej scéne – súhlas Senátu.

Druhou výhradou proti Kaganovej je jej náboženská príslušnosť. Elena Kagan je totiž židovka. Niežeby sa proti novej skladbe Najvyššieho súdu mobilizovali americkí antisemiti (aj keď sa nedá vylúčiť, že v tom hurhaji si aj oni prihrejú svoju primitívnu polievku). Skutočnosť je však taká, že „náboženské zloženie“ sudcov Najvyššieho súdu nereflektuje zloženie americkej spoločnosti, kde ešte stále tvoria väčšinu, aj keď slabú 51-percentnú, protestanti. Na sudcovskej lavici sedí šesť katolíkov a dvaja židia, plus jeden protestant – ktorý sa už poberá.

Problém nenastal preto, žeby Američania nechceli vidieť na Najvyššom súde židov. Len by tam chceli vidieť aj protestanta. Tak ako Najvyšší súd nie je len hocijaká formálna inštitúcia, tak ani protestantizmus nie je v Spojených štátoch len „akési“ náboženstvo. Patrí k základným stavebným kameňom krajiny, nielen k náboženským, ale aj kultúrnym. Hoci dnes je protestantov, aspoň tých, ktorí sa k svojmu vyznaniu hlásia, čoraz menej, veľká časť Američanov, aj tých sekulárnych, stále uznáva, že protestantom právom prináleží významné miesto – áno, aj vo verejnom živote. A napriek tomu, že protestanti bojovali za udržanie oddelenia cirkví od štátu. Alebo možno práve preto – protestanti môžu byť totiž s týmto svojím dávnym postojom garanciou, že vnímanie štátu a náboženstva ako dvoch oddelených, hoci nie proti sebe stojacich prvkov, sa v USA nezmení.

Historicky boli sudcovia Najvyššieho súdu väčšinou episkopálni alebo presbyteriánski kresťania. Prvým katolíkom vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu bol v roku 1836 Roger B. Taney. A až do roku 1986, keď prezident Ronald Reagan menoval za sudcu Antonina Scaliu, sa na lavici tejto inštitúcie vyskytlo iba sedem katolíkov. Ešte nedávno by bolo absolútne nemysliteľné, aby sa na Najvyššom súde neobjavil medzi sudcami jediný protestant. Odchádzajúci dlhoročný sudca John Paul Stevens, ktorého nominoval v roku 1975 prezident Gerald Ford, je teraz na sudcovskej lavici Najvyššieho súdu posledným protestantom. Onedlho ho má nahradiť Elena Kagan. Súd, ktorý pôvodne vytvorili protestantské elity, stráca posledného zástupcu protestantov, a Američania sa pýtajú, či na tom ešte niekomu záleží.

Niektorí tvrdia, že tá situácia je dôkazom vývoja americkej spoločnosti, posunu k väčšej otvorenosti a tolerancii. Katolíci a židia dlho nemali prístup medzi elitu. Lenže pozícia protestantizmu zostáva v americkom verejnom živote významná. Preto je trochu zvláštne, že tú realitu na Najvyššom súde nevidieť. Nemohol prezident Barack Obama zvážiť pri nominácii aj ten faktor? pýtajú sa pobúrení zástupcovia amerických protestantských denominácií. Je naozaj také ťažké nájsť protestanta, ktorého by bolo možné spraviť sudcom Najvyššieho súdu, aby sa protestanti necítili – znovu – oficiálne vytláčaní na okraj?

Realita bude však predsa len o inom. Dôležitejšie ako to, ku ktorému náboženstvu sa sudcovia hlásia, je ich rozhodovanie. Nie je protestant ako protestant, ani katolík ako katolík. John Paul Stevens, na ktorého miesto by mala, ak sa splní vôľa Baracka Obamu, zasadnúť Elena Kagan, napríklad podporuje pozitívnu diskrimináciu aj právo ženy na umelý potrat. Nie je to teda tak, že by namiesto konzervatívneho kresťana prichádzala liberálna židovka. A Elena Kagan sa v minulosti dokonca čiastočne pridala na stranu pro-life loby, keď v roku 1997, ešte za vlády Billa Clintona, argumentovala v prospech obmedzenia umelých potratov v neskorých štádiách tehotenstva. Odvtedy ju však spájajú skôr s pro-choice stanoviskom a sotva od nej na sudcovskej lavici možno očakávať niečo iné.

Celá debata sa tak pokojne môže vrátiť na začiatok – k tomu, aké sú skutočné postoje budúcej sudkyne Eleny Kaganovej. Pravicová aj ľavicová Amerika ústami svojich najostrejších komentátorov znepokojene hlási, že o nich veľa nevie. Don’t ask, don’t tell, odkazuje im, hoci nie týmito slovami, Barack Obama. A dúfa, možno sa aj modlí, aby mu Senát jeho kandidátku odhlasoval.