Pod kapucňou pozlátka...

Ale: Dá sa dva razy vstúpiť do tej istej rieky? A ak áno, na čo je to dobré? Poliaci a my máme svojho Jánošíka, Švajčiari a Nemci Wilhelma Tella, Američania a Španieli Zorra pomstiteľa, Česi Nikolu Šohaja, Briti Ivanhoea a Robina Hooda. Legendárni, historickí  hrdinovia, šľachetní, vždy na správnej strane a s naostrenou zbraňou, opradení množstvom neuveriteľných i uveriteľnejších príhod, vždy znova a znova lákajúci filmárov, literátov či divadelníkov na nové a nové pokusy o uchopenie, interpretovanie. Niekedy aj stovky rokov trvajúce stereotypy a klišé, čo sa autorom vkrádajú do pera, sú nezávideniahodným bremenom.

Robin Hood, lukostrelec-ostrostrelec z ranostredovekého Sherwoodskeho lesa neďaleko Nottinghamu, keď anglickému kráľovstvu vládol bohabojný Richard Levie srdce, vystupuje v rôznych verziách svojho „životopisu“ raz ako sedliak, inokedy ako šľachtic alebo križiak. Filmových verzií príbehu o Robinovi Hoodovi sú desiatky. Len v Amerike si jeho postavu zahrali trebárs Douglas Fairbanks (1922), Lex Barker (1960), Sean Connery (1976) či Kevin Costner (1991). Tým najčerstvejším je Russell Crowe a keby tentoraz nemal na sebe krúžkové brnenie a za sebou namiesto Kolosea anglický hrad, fakt by bol na nerozoznanie od gladiátora Maxima. Rovnako skromný herecký register – nahnevaná tvár, mierny úsmev, silácke pohyby a už nič. Zatienil ho hociktorý herecký partner z filmu, najmä Cate Blanchett či v posledných rokoch obľúbený hollywoodsky starček Max von Sydow.

V Scottovej verzii zbojníckej legendy je Robin na začiatku lukostrelcom križiackeho vojska Richarda I., ktoré sa po dlhom čase vracia späť do Anglicka. O trón sa bezohľadne uchádza aj Richardov brat Ján (Bezzemok) a aby ho získal, je ochotný spolčiť sa dokonca s Francúzmi...

Ridley Scott, režisér Blade Runnera či kultovej nádhery Thelma a Louisa, rád robí veľkolepú formu, za mnoho peňazí mnoho vizuálnej muziky, neraz sa až tak sústredí na  formálnu stránku filmu, že sa mu stratí obsah. A divák sa potom cíti ako ten Jožinko z Roháča, keď dostal od svojich rodičov košeľu a pri rozbaľovaní medzi tými všetkými špendlíkmi, výstužami, kartónmi a drôtikmi zapatrošil košeľu a nemal nič.  

Ľudia si voľakedy vymýšľali ušľachtilých, pravdovravných, odvážnych hrdinov pre potechu duše, pre túžbu vložiť do niekoho svoj hnev na nespravodlivosť tohto sveta, povedzme sociálnu, pre nevyhnutnú potrebu identifikovať sa s krásnym človekom, a teda nestratiť nádej. Nádej, že aj vtedy či teraz, tam či tu sa objaví nový Zorro, nový Tell, nový Hood. Voľakedy mohli mamy deťom hovoriť, aby u zubára neplakali, lebo veď ani Zorro neplakal. A dnes to ako robia? Len si poplač, isto to bude bolieť, ale potom si všimni, akú má ten Crowe krásnu zbroj?

Pod kapucňou Robina Hooda od Ridleyho Scotta je iba pozlátka a pod tou pozlátkou ďalšie čačky-mačky. Zlato sa nekoná. Ani hrdina snov.