Všetko alebo nič

Krátko po stomiliardovej pôžičke Aténam a „stabilizačnom balíku“ EÚ a MMF – ešte sedemnásobne vyššom –  je totiž možný len prudký pohyb dopredu alebo ešte prudší čelom vzad. Nemožné je len jedno – zostať na mieste. Päťstomiliardová zbierka členov eurozóny na záchranu budúcich „neplatičov“ ďaleko presahuje rámec Lisabonskej (Maastrichtskej) zmluvy a neznamená nič iné ako tiché zavedenie federálneho princípu, keď daňoví poplatníci členského štátu preberajú záruku aj za dlhy iných vlád, ktoré oni nevolili.  Väčšinovým hlasovaním sa bude rozhodovať o tom, ktorému štátu vzniká nárok na „pomoc“. Keďže celá EÚ na čele s Nemeckom je zadlžená (a MMF toľko tiež nemá), ide o virtuálne peniaze, ktoré v prípade „aktivácie“ roztočia infláciu so znehodnotením úspor. 

Napriek momentálnym pretekom v škrtoch, ktoré vedú s Grékmi i Španieli, Portugalci a Taliani (aj Rumuni mimo zóny), je evidentné, že táto schéma rozpočtovú disciplínu rozkladá a je vlastne inštitucionalizáciou morálneho hazardu. Sprísňovanie pravidiel, ktoré chcel Sarkozy pred rokom ešte „rozvoľniť“, je preto nevyhnutné. Nastavuje však základnú otázku: ako sa asi budú dodržiavať a vynucovať tie prísnejšie pravidlá (Pakt stability 2.0), keď voľnejšie boli trhacím kalendárom, a zďaleka nie len pre Grékov? Po kroku A – integrácii dlhov – musí nasledovať krok B – integrovaný systém ich predchádzania.  

Už ohlásený návrh kontroly národných rozpočtov Európskou komisiou je zatiaľ len plán, pri ktorom platí, že diabol ešte nikdy nebol tak ukrytý v detailoch ako práve tu. Ak bude mať Brusel právo zasiahnuť napríklad do slovenského rozpočtu, pôjde o ďalšie obmedzenie  suverenity v najcitlivejšej oblasti, v samotnej podstate politiky, ktorou je rozhodovanie o vyberaní a použití peňazí. O formu tej zmeny, či to teda bude len sprísnenie sankčného mechanizmu (odňatie eurofondov), alebo napr. nemecký supervízor na bratislavskom ministerstve financií so škrtacími právomocami, sa zvádzal obrovský politický zápas. Ten, ako sa zdá, je vo finále – alebo už po ňom. Vyhlásenie Angely Merkelovej z minulého týždňa, že „máme spoločnú menu, ale nie politickú a hospodársku úniu, a to treba zmeniť“,  znie ako prelomové. Umožňuje tušiť, že kancelárka (po voľbách v Porýní-Vestfálsku, ktoré jej Gréci prehrali), definitívne ustúpila osi Paríž-Madrid-Rím. 

Pol roka po Lisabone sa tak významne zvyšuje pravdepodobnosť, že i Slovensko bude, a to vo veľmi krátkom čase, postavené pred otázku, či chce, alebo nechce Európsku hospodársku vládu. (Alebo niečo menej zvučne znejúce, aby sa mohli obísť referendá…Ale s obsahovým rozdielom asi takým, ako bol medzi Ústavnou a Lisabonskou zmluvou.) Výrok Merkelovej, ktorú Sarkozy údajne vydieral odchodom Francúzska z eurozóny, je ťažké interpretovať inak ako stávku na záchranu eura systémom všetko alebo nič. Hrozia totiž obrovské politické pnutia v mnohých krajinách, pričom politici budú rozhodovať pod tlakom dlhovej krízy a trhov, ktoré po prvotnom upokojení pozerajú na masívny „balíček“ naďalej so skepsou. Scenár spontánneho rozpadu celej EÚ vôbec nie je vylúčený. Čo znamená „politická a hospodárska únia“ presne, to zrejme nevie nikto, ale slovenskí politici od delenia federácie ešte nestáli pred vážnejším rozhodovaním.