Vyštudoval Právnickú fakultu na Karlovej Univerzite v Prahe v roku 1955, potom pracoval ako právnik v Banskej Bystrici, na Kladne a v Prahe, v rokoch 1966 až 1968 pôsobil v Právnickom ústave Ministerstva spravodlivosti, v rokoch 1968-1970 bol sudcom Najvyššieho súdu. V rokoch normalizácie pracoval ako advokát, obhajoval českých disidentov a oponentov režimu, medzi nimi skupinu The Plastic People of The Universe. Po roku 1989 pôsobil v najvyšších funkciách. V rokoch 1990-1992 bol predsedom Najvyššieho súdu ČSFR, v rokoch 1993-1998 predsedom Najvyššieho súdu Českej republiky, v roku 1998 ministrom spravodlivosti a od roku 2000 až do svojej smrti verejným ochrancom práv, známejším pod názvom ombudsman. Jeho oficiálny životopis nezabudol zdôrazniť dokonca ani to, že bol silný fajčiar.
To sú fakty. Skrýva sa však za nimi jedinečný ľudský osud. Napríklad to, akú náplň dal práve on v sedemdesiatych rokoch výrazu šedá zóna. Držal sa práva aj v bezprávnom režime, nebol disident, ale obhajoval disidentov a dokázal to, čo nemnohí - že aj v civilnom živote sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa možno správať statočne.
Otakar Motejl vedel, aká tenká a ostrá hranica je medzi úspechom a neúspechom a keď nedokázal presadiť reformu súdnictva, vedel ako minister spravodlivosti vziať neúspech na seba a na nikoho sa nevyhovárať. Na rozdiel od tých, čo sa chvascú, že boli pri všetkom a všetko sa im podarilo, hoci sa im nepodarilo takmer nič, on o sebe vravel, že sa mu nepodarilo takmer nič, aj keď sa mu podarilo dosť.
Najviac však Otakarovi Motejlovi sedela rola ombudsmana. Spájal sa v nej akýsi základný tón jeho celého života: držať sa práva a pomáhať ľuďom. Jasne ukázal, že význam tejto roly, ktorá sa dosť často podceňuje, závisí naozaj od autority a integrity toho, kto ju vykonáva. V opačnom prípade upadá do bezvýznamnosti.
S Otokarom Motejlom som však mal aj skvelú ľudskú skúsenosť. Keď som nastúpil začiatkom roka 1990 ako nováčik do Federálneho zhromaždenia a riešili sme spŕšku najzložitejších a kľúčových ústavných zákonov, bol pri nás, diskutoval s nami a svojou argumentáciou nám neraz nezištne pomáhal, hoci to nebola jeho povinnosť. Bol ľudský a nám mladším pomáhal. Bol som veľmi hrdý na to, keď mi navrhol tykanie. Potom sme sa stretávali často, a to aj keď som sa stal predsedom Ústavného súdu. Vždy znova som sa presviedčal o tom, že právo preňho nebolo suchou vecou paragrafov, ale predovšetkým tým, čomu sa hovorí duch zákona. V jeho argumentácii to nebola utópia, aj keď sa v dnešnom marazme neraz pýtam, kto z nás bol Donom Quijotom a kto Sancho Panzom. Ale povedať si to už dnes nemôžeme, čo mi je nesmierne ľúto.
Otokar Motejl bol českým právnikom dvadsiateho storočia. To je fakt. Ale v jeho prípade to znamená aj to, že bol českým právnikom dvadsiateho storočia. A tým nemožno len byť, tým sa treba stať. Celým životom.
Autor pracuje ako advokát, v roku 1992 bol predsedom Ústavného súdu ČSFR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.