United States of Europe

Grécko sa na pozadí rozhodnutí, urobených v posledných dňoch, začína javiť ako takmer bezvýznamná epizódka, možno len iniciačný prvý malý kamienok, ktorý spustil veľkú lavínu. Prečo?

Rozhodnutie lídrov eurozóny, že budú ručiť za záväzky ktoréhokoľvek svojho člena (vytvorením gigantického garančného fondu), ak sa dostane do problémov, a že sprísnia pravidlá hospodárenia členských štátov, znamená len jedno – z únie, doteraz z takmer výhradne menovej, sa stáva aj únia fiškálna. Inými slovami, eurozóna urobila obrovský krok smerom k vytvoreniu plnohodnotných Spojených štátov európskych. Niežeby to bolo až také prekvapenie, len to prišlo skôr a deje sa to prudšie, než sa čakalo.

Rozhodnutie európskych ministrov financií o vytvorení garančného fondu pre európske krajiny, ktoré sa dostanú do problémov, je len súčasťou širšieho plánu, na ktorom sa okrem Európskej centrálnej banky (ECB), EÚ a Medzinárodného menového fondu podieľali aj americká či japonská centrálna banka a americká vláda. Ich cieľom je zmierňovať prudké výkyvy na finančných trhoch a predchádzať panikám, ktoré sú pre tie trhy príznačné. Krajiny v problémoch sa tak ľahšie dostanú k peniazom – ich riziková prirážka bude oveľa menšia, ak ich záväzky garantujú ostatní. Nebude to však zadarmo, tí ostatní za to zaplatia vyššou cenou peňazí alebo čistou stratou, ak problémová krajina nebude vedieť splácať ani v nových, mäkších podmienkach.

Jedna mena a jeden úrok pre krajiny s takou odlišnou štruktúrou, s takou odlišnou mierou bohatstva a s takým odlišným vývojom ako vidíme v eurozóne, mohli dlhodobo fungovať iba za predpokladu, že by politici neboli politikmi a ich rozpočtová politika sa úplne podriaďovala potrebám menovej únie. Politici sú však volení občanmi, a nie radou guvernérov ECB, a preto sa správajú tak, aby boli opäť zvolení, a nie aby rozpočtami korigovali dôsledky jednotnej menovej politiky – teda aby boli kedykoľvek schopní aj radikálne škrtať v rozpočtoch. V dobrých časoch sa to dalo prehliadať, odkladať, schovávať pod koberec, ale v zlých časoch už pravdu niet čím zakryť. 

Je teda logické, že eurozóna pôjde jednou z dvoch najpravdepodobnejších ciest: buď niektorí odídu (čo by napríklad v prípade Grécka neriešilo takmer nič, keďže väčšina jeho dlhu je v eurách a držia ju európske banky), alebo vznikne fiškálna únia. Zatiaľ všetko nasvedčuje  realizácii druhej možnosti.

Slovensko nie je v pozícii, v ktorej by malo zmysel nejako príliš sa rozhorčovať. Naše členstvo v EÚ nemá alternatívu a či politicky, alebo ekonomicky je v našom záujme. Zrušenie členstva v eurozóne (návrat ku korune) by v tejto chvíli znamenal jednak enormné náklady, a okrem toho by nič neriešil, napríklad aj preto, že ku garančnému fondu sa pridá zrejme aj väčšina krajín EÚ mimo eurozóny. Tí, ktorí sa nepridajú, budú riskovať veľké výkyvy v rizikovej prirážke pri akomkoľvek, aj vonkajšom probléme.

Každý, kto niekedy cestoval krížom cez Spojené štáty americké, vie, že nie sú jednoliatou krajinou – je to obrovský a nesmierne rôznorodý kontinent, kde sú medzi štátmi rozdiely najmenej také veľké ako medzi štátmi v Európe. Spája ich jeden jazyk a hlboko vžitý koncept politického občianstva. Bude zaujímavé sledovať, či sa Európe podarí vytvorenie vlastných Spojených štátov aj bez toho.