Hudobné recenzie

Už je to tu – kráľovi slovenského popu našli nových krajčírov. Páni Graus, Kachút, Zubák a Solovic sú skúsení producenti a hitmakeri, podpísaní pod cédečkami nejednej slávičej alebo superstarovskej hviezdy (Misha, Tina, Zdenka, Mária, Darina, Barbora, Zuzana). Výsledok ich spolupráce, bohužiaľ, trochu pripomína Andersenovu rozprávku. Cisár síce nezostal nahý, ale šaty sú skôr priesvitné ako prepychové. Autori hudby a aranžmánov stavili na návrat zvuku 80. rokov do módy – a tak nový Müller znie viac ako starý Banket či Depeche Mode než ako jeho filipovsko-šebanovsko-müllerovské obdobie. Elektronika je to však bezzubá a tuctová – človek by čakal od Creative Music House viac tvorivosti. Texty tiež nepatria medzi najjagavejšie perly (prekvapí akurát podobnosť veršov V. Krausza „majú ma rady žaby a hady“ s kladivovským „majú ťa rady, Mariena, hady“), takže album sa takmer ničím nelíši od šedého slovenského priemeru. Müllerovo meno, rotácie v rádiách a zopár silných a chytľavých melódií však zaručujú návratnosť investícií vydavateľa.  

Je to zvláštne, ale The Rolling Stones donedávna veľmi neradi dovolili fanúšikom, aby nakukli do ich archívov. Svoje šuplíkové veci v minulosti zverejnili takmer všetky hviezdy 60. a 70. rokov, s výnimkou najlepšej rokenrolovej kapely sveta. No najnovšia reedícia ich slávneho dvojalbumu Exile On Main Street hovorí, že to už nie úplne pravda. Samotný album, ktorý vznikol z veľkej časti vo Francúzsku, kam kapela utiekla pred prísnymi daňovými zákonmi rodnej Británie, je aj po rokoch stále skvelý – šupácky, priamočiary rokenrol so špinavým soundom, okorenený výletmi do country, gospelu alebo experimentom je stále vzorom pre dnešný garážový rock. Fanúšikov poteší druhý disk s desiatimi bonusmi z obdobia Exile. Napríklad soulová Plundered My Soul je určite najlepšia „nová“ pieseň Stone za posledné dve desaťročia. 

Výber z hudby ku krátkometrážnym filmom režisérov Michaila Vernera a Erika Bošnáka (spolu s gitaristom Davidom Kollarom tvoria umeleckú skupinu KOVEBO) poodkrýva introvertnejšiu polohu mladého hudobníka, ktorému umelecký nadhľad a skvostnú techniku môžu závidieť nielen domáci gitaristi. Kollarove repetitívne a zvukovo zahmlnené obrazce svoj zmysel prekvapivo nestrácajú ani bez znalosti kontextu. Osobitý rozmer dokonca nadobúdajú vo chvíli, keď sám poslucháč priradí ku Kollarovým zvukovým stopám synopsu na základe príbehov, ktorými sa tvorcovia filmov inšpirovali (Sartrov Herostratos, Orwellovo 1984). Vynikajúcou možnosťou je zastihnúť tento týždeň Kollara na jednom z piatich minikoncertov po domácich kinosálach (B. Bystrica, Bratislava, Prešov, Trenčín, Kremnica) počas kolorovania projekcií dokumentu o Dmitrijovi Tarkovskom.

Ako zvnútra, tak aj zvonka. Na obale We disappear,  v poradí druhého albumu amerického dua Transmittens, je kresba balansujúca  medzi naivným výtvarným umením a karikatúrou. Taký je aj jeho hudobný obsah, pripomína detské skladby. Nadväzuje na garážový indie pop 80. rokov minulého storočia. Základnou ideou je úprimnosť,  predĺženie detstva, a to všetko v duchu sloganu anglického labelu WeePOP – láskyplne ručne vyrobené.  V USA to dostalo nálepku twee-pop i keď Jen Weidl a Danny Rowland sú viac anglickí ako americkí, a to sentimentálnym spôsobom. Ani jedna z 10. skladieb nie je hodná géniov, no o to nejde, ide o náladu, ako keď „-násťročné“ dievča a jej chlapec so zanietením vyhrávajú kdesi na dvorčeku za domom.  Piesne o lete a prázdninách  neriešia vážne problémy, no dávajú bezstarostnú náladu.  

Miro Potoček    
                                                                                                                                                                                          

Holy Fuck z Toronta (Brian Borcherdt a Graham Walsh – klávesy, efekty, Matt „Punchy" McQuaid – basa, Matt Schulz – bicie) sú tu od roku 2004 a baví ich kľukatá experimentálna lo-fi elektronika. Na jej komponovanie používajú všakovaké (analógové) inštrumenty, improvizujú a predovšetkým – vystačia si bez laptopov! Nech už to vymýšľajú akokoľvek, výsledok je obdivuhodný. Po eponymnom debute, druhej radovke s názvom LP, množstve koncertov s menami ako Mouse on Mars či Cornelius prichádzajú s treťou platňou Latin. Je tu deväť výrazných trackov, z ktorých ťažko vyberať nejaké úlomky. Tak ako po sebe nasledujú, tvoria hypnotický celok, vzbudzujú spontánnu chuť tancovať, zároveň sa strácať v postrockovej hmlovine, počúvať a pátrať po zvukových detailoch či tešiť sa z psychedelických prechádzok. Platňa na nekonečné počúvanie, stále je čo objavovať.

Šiesty album tohto gangu sa nesie opäť v znamení špinavého rock ´n rollu. Priamočiary dusot bicích, ktorým sa prepletá dym gitár, evokuje zafajčenú klubovú atmosféru a bitky motorkárov. Frajerská drsnosť bola vždy charakteristická pre ich tvorbu, ale dávajú priestor aj akustickým a pomalším piesňam ako v prípade The Tolls, alebo The Sweet Feeling. Zmenili sa autorské piesne, ale čo sa týka posunu v hudobnom zameraní alebo zvukovom zafarbení nebadám prílišné zmeny. Je však otázne, či je potrebné za každú cenu tie veci meniť, najmä v prípade kvalitných kapiel. Cítiť vplyvy Jesus and the Mary Chain, alebo Hayesovej ex kapely Brian Jonestown Masacra a trocha britskej scény zmiešanej so špinavými chodníkmi New Yorku. Whisky, cigaretový dym a pach klubových toaliet, kde underground šmelí so svojimi snami. Takí sú stále Black Rebel Motorcycle Club.