Vedelo sa dlho, že dvojité občianstvo aj pre okolité menšiny (rodáci z USA to právo majú už dnes), je s Fideszom neodvratné. Napokon, má podporu všetkých bývalých i nových parlamentných subjektov v Maďarsku. To nie je prekvapenie. Ak teda v kampaňovom ošiali slovenský predseda vlády - ale aj opozícia - vymýšľajú diplomatické a legislatívne obrany, tak len dávajú na známosť, že sú diletanti, ktorých nepripravenosť je sama osebe "bezpečnostným rizikom".
Načasovanie zákona je však bezohľadné. Ak nie je vyložene úmyslom, tak určite známkou pohŕdania susedom. So Slovenskom však súvisí pramálo, omnoho viac súvisí s tým, čo sa deje v Maďarsku. Ak sa prvá vláda Fideszu ujímala moci pod heslom "viac ako zmena vlády, menej ako zmena režimu", tak dnes Orbán ohlasuje vznik nového "režimu národnej spolupráce". Aprílové voľby boli "revolúciou v hlasovacích búdkach", ktorou "Maďari zvrhli jeden systém a založili systém nový" (Orbán). Čiže odmietli, podľa interpretácie Fideszu, nielen 40 rokov komunizmu, ale aj 20 rokov demokratickej transformácie.
A preto "režim národnej spolupráce nepotrebuje kontinuitu, ale radikálny rozchod s minulosťou aj v oblasti národnej politiky". Ak tými slovami uviedol Zsolt Németh parlamentnú rozpravu k dvojitému občianstvu, slovenskému pozorovateľovi to čosi pripomenulo. Atmosférou a sprievodnými znakmi bola maďarská "diskusia" doslova kópiou vyhlasovania zvrchovanosti v slovenskom parlamente v roku 1992. Nielen nacionálne prepálené reči, ale najmä pátos historického okamihu, akéhosi začiatku novej éry. Vizionárska rétorika Orbána funguje ako kolektívna hypnóza, kde silný apel na morálne obrodenie a návrat strateného sebavedomia vyviera práve z národnej mytológie. A v tej má "trianonská tragédia" (bežný obrat v diskusii) a "integrácia národa ponad hranice, o čom dvojité občianstvo je" (Zsolt Németh), jasné postavenie.
Na Slovensku však treba jasne vidieť jednu vec. Politický národ a kultúrny národ sú dve kategórie. Maďarský kultúrny národ existuje, má naozaj 15 miliónov príslušníkov, a vzhľadom na podstatu politiky budú vždy existovať snahy Budapešti o jeho scelenie, o symbolické preklenutie hranice, ktorú už i tak premazal Schengen. Na princípe "spájania ponad hranice" na kultúrnom základe nie je nič zlé. Zároveň však platí, že štátna suverenita sa nepociťuje len ako územné vymedzenie, ale súvisí aj so vzťahom občana k politickému spoločenstvu. Priznávanie druhého občianstva na základe jazykovej či "pokrvnej" príslušnosti (a nie presťahovania sa či zmeny rodinných pomerov), je preto problém. Ešte i vtedy, ak medzinárodné právo nič nenamieta. Špeciálne v našom prípade aj preto, lebo kým Maďari vnímajú Trianon ako "najväčšiu národnú tragédiu", na čo majú legitímne právo, pre Slovákov je 4. jún 1920 začiatkom sebaurčenia v medzinárodne uznaných hraniciach.
Rôznosť pohľadov a pocitov je založená historicky. Celé napätie navyše tohto "prirodzeného" základu je však už prácou politikov.
Načasovanie zákona je však bezohľadné. Ak nie je vyložene úmyslom, tak určite známkou pohŕdania susedom. So Slovenskom však súvisí pramálo, omnoho viac súvisí s tým, čo sa deje v Maďarsku. Ak sa prvá vláda Fideszu ujímala moci pod heslom "viac ako zmena vlády, menej ako zmena režimu", tak dnes Orbán ohlasuje vznik nového "režimu národnej spolupráce". Aprílové voľby boli "revolúciou v hlasovacích búdkach", ktorou "Maďari zvrhli jeden systém a založili systém nový" (Orbán). Čiže odmietli, podľa interpretácie Fideszu, nielen 40 rokov komunizmu, ale aj 20 rokov demokratickej transformácie.
A preto "režim národnej spolupráce nepotrebuje kontinuitu, ale radikálny rozchod s minulosťou aj v oblasti národnej politiky". Ak tými slovami uviedol Zsolt Németh parlamentnú rozpravu k dvojitému občianstvu, slovenskému pozorovateľovi to čosi pripomenulo. Atmosférou a sprievodnými znakmi bola maďarská "diskusia" doslova kópiou vyhlasovania zvrchovanosti v slovenskom parlamente v roku 1992. Nielen nacionálne prepálené reči, ale najmä pátos historického okamihu, akéhosi začiatku novej éry. Vizionárska rétorika Orbána funguje ako kolektívna hypnóza, kde silný apel na morálne obrodenie a návrat strateného sebavedomia vyviera práve z národnej mytológie. A v tej má "trianonská tragédia" (bežný obrat v diskusii) a "integrácia národa ponad hranice, o čom dvojité občianstvo je" (Zsolt Németh), jasné postavenie.
Na Slovensku však treba jasne vidieť jednu vec. Politický národ a kultúrny národ sú dve kategórie. Maďarský kultúrny národ existuje, má naozaj 15 miliónov príslušníkov, a vzhľadom na podstatu politiky budú vždy existovať snahy Budapešti o jeho scelenie, o symbolické preklenutie hranice, ktorú už i tak premazal Schengen. Na princípe "spájania ponad hranice" na kultúrnom základe nie je nič zlé. Zároveň však platí, že štátna suverenita sa nepociťuje len ako územné vymedzenie, ale súvisí aj so vzťahom občana k politickému spoločenstvu. Priznávanie druhého občianstva na základe jazykovej či "pokrvnej" príslušnosti (a nie presťahovania sa či zmeny rodinných pomerov), je preto problém. Ešte i vtedy, ak medzinárodné právo nič nenamieta. Špeciálne v našom prípade aj preto, lebo kým Maďari vnímajú Trianon ako "najväčšiu národnú tragédiu", na čo majú legitímne právo, pre Slovákov je 4. jún 1920 začiatkom sebaurčenia v medzinárodne uznaných hraniciach.
Rôznosť pohľadov a pocitov je založená historicky. Celé napätie navyše tohto "prirodzeného" základu je však už prácou politikov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.