Vášnivý čitateľ a spisovateľ, ktorý píše knihy o čítaní a knihách, sa necháva unášať dvoma prúdmi - raz ho strhnú príbehy, ktoré si so sebou nesú samotné knihy, písanie, knižnice, čítanie, čokoľvek, čo vás v tejto súvislosti napadne, raz sú to vlastné zážitky dotyku s papierom, atmosféra knižnice vytvorenej celoživotným zbieraním a čítaním kníh, spomienka na prvé prečítané texty, osobné až intímne skúsenosti odohrávajúce sa medzi Manguelom a knihou. Tie dva prúdy premýšľania a prežívania sa niekedy približujú, prirodzene dopĺňajú, inokedy sa stretnú viac náhodne, azda aj trochu umelo. Možno nejako takto vznikla kniha o knižnici v noci a spolu s ňou sa Alberto Manguel dostal do našich kníhkupectiev a knižníc aj s dvoma ďalšími titulmi, ktoré vyšli v českom preklade vo vydavateľstve Host: Dějiny čtení (2007) a Čtení obrazů (2008). (Spomeňme ešte jednu knihu podobného žánru, ktorú vydal pred dvoma rokmi český Knižní klub: Ženy, které čtou, jsou nebezpečné. Čtoucí ženy v malířství a fotografii od Stefana Bollmanna s úvodom Terezy Brdečkovej.) Knihy, písanie a obrazy spájajú príjemné s príjemným, autor si tvorbu užíva rovnako ako čitateľ, nečakané súvislosti vedia oboch pobaviť i ďalej inšpirovať a v knižnici sa ocitne minimálne jedna ďalšia pekná kniha - no priznajme si, že to dokáže motivovať na kúpu viacerých titulov.
Čo človek číta, ako vníma knihy, aký má vzťah k slovu, ale aj jeho umiestneniu v knihe, k sadzbe, obálke, vôni knihy, je úmerné tomu, kým vlastne je. Spoluvytvára to (a občas aj narúša) jeho identitu. "Každá knihovna je autobiografická," píše Alberto Manguel. No nielen to, nestačí len zhromažďovať a užívať si bibliofilný estetizmus a snobizmus, vedenie "nespočívá... v nahromadení textů nebo informací, ani v samotném předmětu knihy, ale ve zkušenosti získané ze stránky a opět přeměněné ve zkušenost, ve slovech reflektujících jak vnější svět, tak čtenářovo vlastní bytí". A do tretice Manguel opúšťa bežné predstavy toho, čo kniha a knižnica je. "Encyklopedie světa, univerzální knihovna, existuje - je to svět sám." Toto je výber troch línií, ktoré možno popri množstve ďalších väčších a menších, prekvapivých i očakávaných tém rozpliesť v esejistickom písaní. Knižnica je tu nahliadaná skúmavým a zvedavým okom čitateľa a spisovateľa v jednom, je zachytená z rôznych strán a aby sme neostali len pri enumerácii, ktorá by splošťovala zážitok z čítania Manguelovej knihy, skončime jej opis radšej na tomto mieste.
Alberto Manguel je zvláštny autor, jeho štýl je príjemný, navyše akoby mal cit pre pútavé témy. Pri exkurziách po reálnych, zaniknutých, fiktívnych, veľkolepých či miniatúrnych knižniciach, aktikvariátoch a kníhkupectvách sa viackrát stretneme s menom Jorge Luis Borges, ktorého inšpirácia vo veľkej miere preniká do Manguelovho písania. A keďže každá knižnica a každé čítanie je autobiografické, nachádzame tu zase pár náhodne nenáhodných súvislostí. Manguel nie je len Borgesovým obdivovateľom, ale poznal sa s ním aj osobne: štyri roky mu predčítaval texty. Borges bol veľkú časť svojho života slepý a z toho osemnásť rokov pôsobil ako riaditeľ Národnej knižnice. Toto reálne aj symbolické spojenie Manguela a Borgesa je možno určitým obrazom jeho knihy o knižnici v noci.
Autorka pôsobí na FiÚ SAV a v redakcii www.ostium.sk.
Alberto Manguel, Knihovna v noci, Host 2009.
Čo človek číta, ako vníma knihy, aký má vzťah k slovu, ale aj jeho umiestneniu v knihe, k sadzbe, obálke, vôni knihy, je úmerné tomu, kým vlastne je. Spoluvytvára to (a občas aj narúša) jeho identitu. "Každá knihovna je autobiografická," píše Alberto Manguel. No nielen to, nestačí len zhromažďovať a užívať si bibliofilný estetizmus a snobizmus, vedenie "nespočívá... v nahromadení textů nebo informací, ani v samotném předmětu knihy, ale ve zkušenosti získané ze stránky a opět přeměněné ve zkušenost, ve slovech reflektujících jak vnější svět, tak čtenářovo vlastní bytí". A do tretice Manguel opúšťa bežné predstavy toho, čo kniha a knižnica je. "Encyklopedie světa, univerzální knihovna, existuje - je to svět sám." Toto je výber troch línií, ktoré možno popri množstve ďalších väčších a menších, prekvapivých i očakávaných tém rozpliesť v esejistickom písaní. Knižnica je tu nahliadaná skúmavým a zvedavým okom čitateľa a spisovateľa v jednom, je zachytená z rôznych strán a aby sme neostali len pri enumerácii, ktorá by splošťovala zážitok z čítania Manguelovej knihy, skončime jej opis radšej na tomto mieste.
Alberto Manguel je zvláštny autor, jeho štýl je príjemný, navyše akoby mal cit pre pútavé témy. Pri exkurziách po reálnych, zaniknutých, fiktívnych, veľkolepých či miniatúrnych knižniciach, aktikvariátoch a kníhkupectvách sa viackrát stretneme s menom Jorge Luis Borges, ktorého inšpirácia vo veľkej miere preniká do Manguelovho písania. A keďže každá knižnica a každé čítanie je autobiografické, nachádzame tu zase pár náhodne nenáhodných súvislostí. Manguel nie je len Borgesovým obdivovateľom, ale poznal sa s ním aj osobne: štyri roky mu predčítaval texty. Borges bol veľkú časť svojho života slepý a z toho osemnásť rokov pôsobil ako riaditeľ Národnej knižnice. Toto reálne aj symbolické spojenie Manguela a Borgesa je možno určitým obrazom jeho knihy o knižnici v noci.
Autorka pôsobí na FiÚ SAV a v redakcii www.ostium.sk.
Alberto Manguel, Knihovna v noci, Host 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.