Najzreteľnejšia bola tá nespokojnosť v republikánskych primárkach v Kentucky, kde kandidáta s podporou bývalého viceprezidenta Dicka Cheneyho a vplyvného republikána Mitcha McConnela zotrel fantastickým rozdielom 24 percent protikandidát Rand Paul, syn kongresmana Rona Paula. Podiel na víťazstve mala nielen nespokojnosť s pomermi, ale aj jej politické vyjadrenie, známe ako hnutie "čajových protestov", pripomínajúce "čajovú párty" z konca 18. storočia, keď americkí kolonisti potopili v bostonskom prístave debny s čajom na protest proti britským daniam. Paula pritom podporila aj Sarah Palin či vplyvný kresťanský aktivista James Dobson, a prieskumy mu dávajú veľké šance aj v samotnom boji o kreslo senátora.
Rand Paul je libertarián, podobne ako jeho otec. Chce obmedzenú rolu štátu v hospodárstve a vo verejnom živote, nízke dane, nízke štátne výdavky a čo najväčšiu slobodu (a zodpovednosť) jednotlivca. Paul starší zostal na okraji republikánskej strany vďaka vyhraneným názorom na zahraničnú politiku, kde kritikom pripadá ako zblúdilec z čias amerického izolacionizmu. Rand Paul si na to dal pozor, nepožaduje napríklad zrušenie amerických základní po svete a stiahnutie jednotiek domov.
Po víťazstve v primárkach vyjadril Rand Paul presvedčenie o čo najmenšej vláde nešikovným spôsobom: prelomový zákon o občianskych právach z roku 1964, ktorý zakázal rasovú segregáciu, sa podľa neho správne týka všetkých verejných zariadení, nemal by však zasahovať do súkromnej sféry. Povedané inak, súkromné inštitúcie by nemali byť podľa zákona povinné dodržiavať zákony takého typu, mali by mať právo použiť hoci aj rasový princíp pri rozhodovaní, koho pustia dnu. Paulovo libertariánske presvedčenie tu však narazilo na skutočnosť, že zákon o občianskych právach sa stal takou pevnou súčasťou amerického života, že sa proti novej republikánskej hviezde obratom zdvihla vlna kritiky zo všetkých strán, a Paul sa smažil vo vlastnej šťave na všetkých možných televíznych kanáloch. Taký druh popularity je mincou s dvoma stranami: môže mu zlomiť väzy (ak by si nedal pozor na formulácie, ktoré v médiách používa), no môže ho aj natoľko zviditeľniť, že z neho má šancu urobiť novú republikánsku hviezdu. Pretože jeho presvedčenie o potrebe znížiť štátne výdaje a splácať dlhy zdieľajú už nielen libertariáni.
Rand Paul je libertarián, podobne ako jeho otec. Chce obmedzenú rolu štátu v hospodárstve a vo verejnom živote, nízke dane, nízke štátne výdavky a čo najväčšiu slobodu (a zodpovednosť) jednotlivca. Paul starší zostal na okraji republikánskej strany vďaka vyhraneným názorom na zahraničnú politiku, kde kritikom pripadá ako zblúdilec z čias amerického izolacionizmu. Rand Paul si na to dal pozor, nepožaduje napríklad zrušenie amerických základní po svete a stiahnutie jednotiek domov.
Po víťazstve v primárkach vyjadril Rand Paul presvedčenie o čo najmenšej vláde nešikovným spôsobom: prelomový zákon o občianskych právach z roku 1964, ktorý zakázal rasovú segregáciu, sa podľa neho správne týka všetkých verejných zariadení, nemal by však zasahovať do súkromnej sféry. Povedané inak, súkromné inštitúcie by nemali byť podľa zákona povinné dodržiavať zákony takého typu, mali by mať právo použiť hoci aj rasový princíp pri rozhodovaní, koho pustia dnu. Paulovo libertariánske presvedčenie tu však narazilo na skutočnosť, že zákon o občianskych právach sa stal takou pevnou súčasťou amerického života, že sa proti novej republikánskej hviezde obratom zdvihla vlna kritiky zo všetkých strán, a Paul sa smažil vo vlastnej šťave na všetkých možných televíznych kanáloch. Taký druh popularity je mincou s dvoma stranami: môže mu zlomiť väzy (ak by si nedal pozor na formulácie, ktoré v médiách používa), no môže ho aj natoľko zviditeľniť, že z neho má šancu urobiť novú republikánsku hviezdu. Pretože jeho presvedčenie o potrebe znížiť štátne výdaje a splácať dlhy zdieľajú už nielen libertariáni.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.