O žiadnom umelcovi nebolo napísaných toľko kníh, v ktorých sa kritici snažia prísť na to, kto vlastne Dylan je. Dokonca existuje aj podivná veda s názvom dylanológia. Sám majster však s humorom kontruje, že ľudia o ňom až príliš nezdravo premýšľajú, že všetko, čo chcel kedy povedať, sa nachádza v jeho textoch.
.aký Dylan?
Ale aj tak neprestáva fascinovať. Nás však môže tešiť, že napriek jeho nepriestrelnosti je od roku 1988 na takzvanom Nekonečnom turné, v rámci ktorého sa zastaví 9. júna aj v Bratislave. Jeho koncert bude určite odpoveďou, prečo sme pred dvadsiatimi rokmi štrngali na námestiach za slobodu. Bude to skutočná udalosť. Ale nečakajme žiadne veľké oslavy. Bob Dylan je mužom, ktorý sa pred nás na dve hodiny postaví, odohrá svoj set, a ihneď zmizne za oponou. Ak nás pozdraví "Hello!", treba to brať ako bonus navyše.
Nikdy nebol tým hudobníkom, ktorý sa chcel páčiť svojmu publiku. Vždy si robil, čo chcel a nechal sa unášať múzou. Aj keď mu už dnes ťahá na sedemdesiatku, neprestáva prekvapovať. Keď napríklad nedávno vydal svoj vianočný album Christmas From The Heart, niektorí ľudia si klepali na čelo. Ako môže tento človek, ktorý nahral hymnu Like A Rolling Stone, spievať banálne vianočné popevky? Odpoveď je: môže, prečo nie?
A takto to s ním ide od jeho začiatkov. Keď pred dvoma rokmi spravil americký režisér Todd Haynes experimentálno-biografický film, Dylanovu postavu hralo sedem rozličných hercov, čo v podstate znamená, že ako umelec za 50 rokov trvajúcej kariéry vystriedal niekoľko rozdielnych umeleckých životov. Akého Dylana uvidí Bratislava? Toho folkáča, spievajúceho svoje protestsongy, elektrizovaného revolucionára, ktorý v polovici 60. rokov obrátil na ruby celú hudobnú scénu, countryového milovníka alebo gospelového kazateľa z konca siedmej dekády?
Možno z každého niečo. Koncerty z posledných rokoch hovoria o tom, že Dylanov kruh sa postupne uzatvára. Ešte v deväťdesiatych rokoch boli jeho vystúpenia zložené len zo starých pesničiek, no po comebacku v roku 1997 s albumom Time Out Of Mind sa v jeho repertoári začali opäť objavovať nové songy. Dnes na koncertoch hrá polovicu nových a polovicu starých vecí, čo je výnimočné. Hudobníci v jeho veku cestujú po svete len so svojím overeným oldies materiálom.
.aký koncert?
Dylan prežil niekoľko umeleckých znovuzrodení. To posledné sa udialo po jeho dlhej nahrávacej pauze od roku 1990 po rok 1997, keď nenahral žiadny album s novými pesničkami a uzavrel sa pred svetom. Aj jeho koncerty boli na prvý pohľad dosť chaotické. Pred fanúšikmi stál človek, ktorý postupne zo seba zhadzoval ťažké bremeno slávnej minulosti spôsobom, pripomínajúcim rituálnu samovraždu. Jeho hlas sa radikálne zmenil, pesničky, ktoré všetci poznali, podľa prvých tónov absolútne prekopal - zostalo z nich len torzo.
Stala sa zaujímavá vec. Mediálny svet si ho prestal všímať, čo Dylana veľmi potešilo s tvrdením, že sa mu stala tá najlepšia vec na svete. No práve v závetrí hudobného šoubiznisu začal tento "nový" Dylan získavať nových fanúšikov.
Jeho koncerty sa stali postupne akýmsi malými oslavami hudby pre vyvolených, z ktorých niektorí dokázali s ním cestovať po celom svete. Fanúšikovia The Grateful Dead si hovorili Deadheads, tí Dylanovi boli Bobcats,
Zloženie Dylanovej skupiny sa za posledných dvadsať rokov viackrát zmenilo. Jediným stálym členom zostáva basgitarista Tony Garnier, ktorý svojho šéfa sprevádza už od roku 1989. V deväťdesiatych rokoch mala jeho kapela rockový alternatívneší náboj, piesne mali niekedy aj vyše desať minút. Dnes Dylan dbá na pevnejšie aranžmány a jeho hudba pôsobí oveľa zovretejšie.
Hudobník pricestuje na Slovensko s päťčlennou skupinou, kde okrem Garniera bude hrať mnohoruký bubeník Greg Recelli, multiinštrumentalista Donnie Herron a nesmierne talentovaný gitarista Charlie Sexton, utajené zlato tejto kapely. Meno druhého gitaristu zatiaľ nie je známe, no isté je, že nedávne japonské turné bolo posledným pre Stu Kimballa.
Dylanov koncert v Bratislave môže byť pre nepripravených fanúšikom malým prekvapením. Spevák sa v posledných rokoch sprevádza na elektrických klávesoch a gitaru vyťahuje len málokedy. Na diskusných fórach padali rôzne názory, že na "synťák" hrá preto, že má nejakú tajnú chorobu alebo že ho často bolí chrbát. No hudobník nedávno v rozhovore pre Rolling Stone povedal, že hlavným dôvodom bol fakt, že sa mu dlho nedarilo nájsť toho správneho pianistu a tak začal hrať sám.
.staré piesne ako nové
Treba byť pripravený aj na fakt, že s Dylanom je takmer nemožné zaspievať si vašu obľúbenú pieseň. Po prvé, vek si na jeho hlase vybral vysokú daň a na koncertoch jeho spev skôr pripomína krákajúceho havrana. Za druhé, je takmer isté, že vašu obľúbenú pieseň ani nemusíte spoznať, respektíve, to že majster hrá napríklad vašu obľúbenú I Want You, možno zistíte až v polovici pesničky. Nestáva sa to len začiatočníkom, podobný problém majú často aj samotní dylanológovia. No práve to je jeden z najvzrušujúcich momentov jeho tvorby. Tým, že neustále prerába svoje staré pesničky, vdychuje im nový život.
Princíp, že Dylan "torpéduje" svoju tvorbu, má viacero rovín. Už dávnejšie povedal, že neexistuje kapela, ktorá by notu po note zreprodukovala tisíce hodín hudby, ktorú má za sebou. A keby aj, neznelo by to dobre. Dylanove nahrávky majú svoje čaro hlavne preto, že odrážajú čas, v ktorom vznikali, často veľmi rýchlo bez toho, aby sa hudobníci na jednotlivých sessions podrobne zoznámili s novým materiálom. Pôsobia dojmom krásneho, ale nie veľmi konkrétneho obrazu.
Dylanove nahrávky nie sú definitívne ako v prípade iných kapiel 60. rokov. Keď vyšiel jeho zatiaľ posledný radový album Together Trough Life, Dylan povedal, že jeho kolegovia z Rolling Stones alebo Beach Boys nahrali takmer dokonalé nahrávky, ktoré musia hrať jedna ku jednej, lebo tak si ich ľudia pamätajú. "Moje veci nie sú vôbec dokonalé, takže nie je žiadny dôvod ich kopírovať. Okrem toho ja nie som ani žiadny mainstreamový umelec," povedal tento hudobník. Je to dosť zvláštne tvrdenie od človeka, ktorý predal milióny platní.
Pochopiť Dylana je úväzkom na celý život. Keď už viete, že ho "máte", vždy sa vám vyšmykne spomedzi rúk. Je umelcom, ktorého môžete len veľmi ťažko zamerať - ako sniper, ktorý v ďalekohlade zameria svoju obeť, ale keď chce vystreliť, už tam nie je. Možno preto, že je stále na ceste. Pripomína starého kočovného umelca, putujúceho z miesta na miesto. Na každej šou predvedie zopár svojich trikov, ale keď sa na druhý deň vrátite na miesto činu, po stane zostane len prázdno a vyležaná tráva. Chytťe ho, ak to dokážete!
.aký Dylan?
Ale aj tak neprestáva fascinovať. Nás však môže tešiť, že napriek jeho nepriestrelnosti je od roku 1988 na takzvanom Nekonečnom turné, v rámci ktorého sa zastaví 9. júna aj v Bratislave. Jeho koncert bude určite odpoveďou, prečo sme pred dvadsiatimi rokmi štrngali na námestiach za slobodu. Bude to skutočná udalosť. Ale nečakajme žiadne veľké oslavy. Bob Dylan je mužom, ktorý sa pred nás na dve hodiny postaví, odohrá svoj set, a ihneď zmizne za oponou. Ak nás pozdraví "Hello!", treba to brať ako bonus navyše.
Nikdy nebol tým hudobníkom, ktorý sa chcel páčiť svojmu publiku. Vždy si robil, čo chcel a nechal sa unášať múzou. Aj keď mu už dnes ťahá na sedemdesiatku, neprestáva prekvapovať. Keď napríklad nedávno vydal svoj vianočný album Christmas From The Heart, niektorí ľudia si klepali na čelo. Ako môže tento človek, ktorý nahral hymnu Like A Rolling Stone, spievať banálne vianočné popevky? Odpoveď je: môže, prečo nie?
A takto to s ním ide od jeho začiatkov. Keď pred dvoma rokmi spravil americký režisér Todd Haynes experimentálno-biografický film, Dylanovu postavu hralo sedem rozličných hercov, čo v podstate znamená, že ako umelec za 50 rokov trvajúcej kariéry vystriedal niekoľko rozdielnych umeleckých životov. Akého Dylana uvidí Bratislava? Toho folkáča, spievajúceho svoje protestsongy, elektrizovaného revolucionára, ktorý v polovici 60. rokov obrátil na ruby celú hudobnú scénu, countryového milovníka alebo gospelového kazateľa z konca siedmej dekády?
Možno z každého niečo. Koncerty z posledných rokoch hovoria o tom, že Dylanov kruh sa postupne uzatvára. Ešte v deväťdesiatych rokoch boli jeho vystúpenia zložené len zo starých pesničiek, no po comebacku v roku 1997 s albumom Time Out Of Mind sa v jeho repertoári začali opäť objavovať nové songy. Dnes na koncertoch hrá polovicu nových a polovicu starých vecí, čo je výnimočné. Hudobníci v jeho veku cestujú po svete len so svojím overeným oldies materiálom.
.aký koncert?
Dylan prežil niekoľko umeleckých znovuzrodení. To posledné sa udialo po jeho dlhej nahrávacej pauze od roku 1990 po rok 1997, keď nenahral žiadny album s novými pesničkami a uzavrel sa pred svetom. Aj jeho koncerty boli na prvý pohľad dosť chaotické. Pred fanúšikmi stál človek, ktorý postupne zo seba zhadzoval ťažké bremeno slávnej minulosti spôsobom, pripomínajúcim rituálnu samovraždu. Jeho hlas sa radikálne zmenil, pesničky, ktoré všetci poznali, podľa prvých tónov absolútne prekopal - zostalo z nich len torzo.
Stala sa zaujímavá vec. Mediálny svet si ho prestal všímať, čo Dylana veľmi potešilo s tvrdením, že sa mu stala tá najlepšia vec na svete. No práve v závetrí hudobného šoubiznisu začal tento "nový" Dylan získavať nových fanúšikov.
Jeho koncerty sa stali postupne akýmsi malými oslavami hudby pre vyvolených, z ktorých niektorí dokázali s ním cestovať po celom svete. Fanúšikovia The Grateful Dead si hovorili Deadheads, tí Dylanovi boli Bobcats,
Zloženie Dylanovej skupiny sa za posledných dvadsať rokov viackrát zmenilo. Jediným stálym členom zostáva basgitarista Tony Garnier, ktorý svojho šéfa sprevádza už od roku 1989. V deväťdesiatych rokoch mala jeho kapela rockový alternatívneší náboj, piesne mali niekedy aj vyše desať minút. Dnes Dylan dbá na pevnejšie aranžmány a jeho hudba pôsobí oveľa zovretejšie.
Hudobník pricestuje na Slovensko s päťčlennou skupinou, kde okrem Garniera bude hrať mnohoruký bubeník Greg Recelli, multiinštrumentalista Donnie Herron a nesmierne talentovaný gitarista Charlie Sexton, utajené zlato tejto kapely. Meno druhého gitaristu zatiaľ nie je známe, no isté je, že nedávne japonské turné bolo posledným pre Stu Kimballa.
Dylanov koncert v Bratislave môže byť pre nepripravených fanúšikom malým prekvapením. Spevák sa v posledných rokoch sprevádza na elektrických klávesoch a gitaru vyťahuje len málokedy. Na diskusných fórach padali rôzne názory, že na "synťák" hrá preto, že má nejakú tajnú chorobu alebo že ho často bolí chrbát. No hudobník nedávno v rozhovore pre Rolling Stone povedal, že hlavným dôvodom bol fakt, že sa mu dlho nedarilo nájsť toho správneho pianistu a tak začal hrať sám.
.staré piesne ako nové
Treba byť pripravený aj na fakt, že s Dylanom je takmer nemožné zaspievať si vašu obľúbenú pieseň. Po prvé, vek si na jeho hlase vybral vysokú daň a na koncertoch jeho spev skôr pripomína krákajúceho havrana. Za druhé, je takmer isté, že vašu obľúbenú pieseň ani nemusíte spoznať, respektíve, to že majster hrá napríklad vašu obľúbenú I Want You, možno zistíte až v polovici pesničky. Nestáva sa to len začiatočníkom, podobný problém majú často aj samotní dylanológovia. No práve to je jeden z najvzrušujúcich momentov jeho tvorby. Tým, že neustále prerába svoje staré pesničky, vdychuje im nový život.
Princíp, že Dylan "torpéduje" svoju tvorbu, má viacero rovín. Už dávnejšie povedal, že neexistuje kapela, ktorá by notu po note zreprodukovala tisíce hodín hudby, ktorú má za sebou. A keby aj, neznelo by to dobre. Dylanove nahrávky majú svoje čaro hlavne preto, že odrážajú čas, v ktorom vznikali, často veľmi rýchlo bez toho, aby sa hudobníci na jednotlivých sessions podrobne zoznámili s novým materiálom. Pôsobia dojmom krásneho, ale nie veľmi konkrétneho obrazu.
Dylanove nahrávky nie sú definitívne ako v prípade iných kapiel 60. rokov. Keď vyšiel jeho zatiaľ posledný radový album Together Trough Life, Dylan povedal, že jeho kolegovia z Rolling Stones alebo Beach Boys nahrali takmer dokonalé nahrávky, ktoré musia hrať jedna ku jednej, lebo tak si ich ľudia pamätajú. "Moje veci nie sú vôbec dokonalé, takže nie je žiadny dôvod ich kopírovať. Okrem toho ja nie som ani žiadny mainstreamový umelec," povedal tento hudobník. Je to dosť zvláštne tvrdenie od človeka, ktorý predal milióny platní.
Pochopiť Dylana je úväzkom na celý život. Keď už viete, že ho "máte", vždy sa vám vyšmykne spomedzi rúk. Je umelcom, ktorého môžete len veľmi ťažko zamerať - ako sniper, ktorý v ďalekohlade zameria svoju obeť, ale keď chce vystreliť, už tam nie je. Možno preto, že je stále na ceste. Pripomína starého kočovného umelca, putujúceho z miesta na miesto. Na každej šou predvedie zopár svojich trikov, ale keď sa na druhý deň vrátite na miesto činu, po stane zostane len prázdno a vyležaná tráva. Chytťe ho, ak to dokážete!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.