The Freewheelin' Bob Dylan (1963)
Keď porovnáte tento album s Dylanovým debutom, ktorý vyšiel rok predtým, je skoro nepochopiteľné, aký veľký skok ten hudobník urobil. V bluesovej mytológii sa tomu hovorí, že podpísal zmluvu s diablom. The Freewheelin' je prvý Dylanov majsterštik, plný geniálnych folkových piesní alebo protestsongov. Blowin in The Wind, Hard Rain Gonna Fall alebo Girl From The North Country hovoria za všetko.
Bring It All Back Home (1965)
Liečba elektrošokom. Je to krásny, ale schizofrenický album, pretože ukazuje Dylana stojaceho medzi dvoma svetmi. Druhá akustická strana, na ktorom je nesmrteľná Mr. Tambourine Man, ho predstavuje stále ako folkáča, no prvá elektrická, nahraná s kompletnou rockovou zostavou, predznamenáva hudobnú revolúciu, ktorá naplno vypukla na nasledujúcom Highway 61 Revisited.
Highway 61 Revisited (1965)
Keď sa na singli prvýkrát objavila legendárna skladba Like A Rolling Stone, kritici písali o šiestich najnudnejších minútach v dejinách hudby. Dylan kontroval skladbou Ballad Of Thin Man: Niečo sa deje ty nevieš, čo to je, však pán Jones? Ak by sa niekto z vás chcel zoznámiť s jeho hudbou, začnite touto platňou. Tenký, divoký, ortuťový zvuk, to je hudba, ktorá znie v mojej hlave, a tak znie aj Highway 61 Revisited.
Blonde On Blonde (1966)
Záverečný album tejto trilógie, ktorú ukončila havária na motocykli, po ktorej sa Dylan na dlhý čas pred okolitým svetom uzavrel. No ešte predtým stihol spolu s nashvillskými hudobníkmi nahrať tento masterpiece. Zatiaľ čo kapela dole v štúdiu mastila karty, Dylan skladal songy o poschodie vyššie. Výsledkom tých sessions je magický dvojalbum s dvanásťminútovou poctou svojej žene Sáre (The Sad Eyed Lady of The Lowlands).
Blood On The Tracks (1974)
Medzičasom Dylan nahral viac skvelých vecí - tajomný John Wesley Harding, coutryový Nashville Skyline alebo milý New Morning, no Blood On The Tracks je dodnes považovaný za jeho najlepší album 70. rokov. Platňa, ktorú Dylan nahral nadvakrát, medzi riadkami pojednáva o rozpadajúcom sa vzťahu so Sárou, a je nádherne horká. Asi sa ten druh bolesti ľuďom páči, povedal o úspechu albumu samotný majster.
The Basement Tapes (1975)
Prvý zoficiálnený bootleg v dejinách rokenrolu. Ľudia si ho doslova vymodlili. Sklepné nahrávky, ktoré Dylan s The Band spravili vo Woodstocku, mali byť pre interpretov, ktorí chceli spievať jeho nové pesničky. No dostali sa na verejnosť. Nemajú najlepší zvuk, no tento mix všetkých možných štýlov od country až po rôzne vtipné veršovačky aj po rokoch stále púta pozornosť fanúšikov, zaujímajúcich sa o "starú, divnú Ameriku."
Slow Train Coming (1979)
Prvý z trilógie takzvaných kresťanských albumov. A určite aj najlepší. Po veľkom turné v roku 1978 začal navštevovať teologické semináre a štúdium slov božích sa prenieslo aj do jeho nových piesní. Dylanovi pomohol gitarista Mark Knopfler, ale aj producent Jerry Wexler. Keď sa Dylan snažil obrátiť na vieru aj Wexlera, starého židovského ateistu, ten mu odpovedal: "Bob, kašli na to. Poďme radšej nahrávať hudbu!"
Time Out Of Mind (1997)
Svet má dosť mojich piesní, nepotrebuje ďalšie, odkázal svojim fanúšikom, keď kritici rozdupali platňu Under The Red Sky. Pauza, počas ktorej nahral dve folkové platne s tradičným materiálom, trvala dlhých sedem rokov. Nové piesne k nemu vraj opäť začali prichádzať po jednej nočnej búrke, ktorá ho odrezala od okolitého sveta. Tak znie aj tento album, trikrát ocenený cenou Grammy, a to aj vďaka nadpozemskej produkcii Daniela Lanoisa.
Keď porovnáte tento album s Dylanovým debutom, ktorý vyšiel rok predtým, je skoro nepochopiteľné, aký veľký skok ten hudobník urobil. V bluesovej mytológii sa tomu hovorí, že podpísal zmluvu s diablom. The Freewheelin' je prvý Dylanov majsterštik, plný geniálnych folkových piesní alebo protestsongov. Blowin in The Wind, Hard Rain Gonna Fall alebo Girl From The North Country hovoria za všetko.
Bring It All Back Home (1965)
Liečba elektrošokom. Je to krásny, ale schizofrenický album, pretože ukazuje Dylana stojaceho medzi dvoma svetmi. Druhá akustická strana, na ktorom je nesmrteľná Mr. Tambourine Man, ho predstavuje stále ako folkáča, no prvá elektrická, nahraná s kompletnou rockovou zostavou, predznamenáva hudobnú revolúciu, ktorá naplno vypukla na nasledujúcom Highway 61 Revisited.
Highway 61 Revisited (1965)
Keď sa na singli prvýkrát objavila legendárna skladba Like A Rolling Stone, kritici písali o šiestich najnudnejších minútach v dejinách hudby. Dylan kontroval skladbou Ballad Of Thin Man: Niečo sa deje ty nevieš, čo to je, však pán Jones? Ak by sa niekto z vás chcel zoznámiť s jeho hudbou, začnite touto platňou. Tenký, divoký, ortuťový zvuk, to je hudba, ktorá znie v mojej hlave, a tak znie aj Highway 61 Revisited.
Blonde On Blonde (1966)
Záverečný album tejto trilógie, ktorú ukončila havária na motocykli, po ktorej sa Dylan na dlhý čas pred okolitým svetom uzavrel. No ešte predtým stihol spolu s nashvillskými hudobníkmi nahrať tento masterpiece. Zatiaľ čo kapela dole v štúdiu mastila karty, Dylan skladal songy o poschodie vyššie. Výsledkom tých sessions je magický dvojalbum s dvanásťminútovou poctou svojej žene Sáre (The Sad Eyed Lady of The Lowlands).
Blood On The Tracks (1974)
Medzičasom Dylan nahral viac skvelých vecí - tajomný John Wesley Harding, coutryový Nashville Skyline alebo milý New Morning, no Blood On The Tracks je dodnes považovaný za jeho najlepší album 70. rokov. Platňa, ktorú Dylan nahral nadvakrát, medzi riadkami pojednáva o rozpadajúcom sa vzťahu so Sárou, a je nádherne horká. Asi sa ten druh bolesti ľuďom páči, povedal o úspechu albumu samotný majster.
The Basement Tapes (1975)
Prvý zoficiálnený bootleg v dejinách rokenrolu. Ľudia si ho doslova vymodlili. Sklepné nahrávky, ktoré Dylan s The Band spravili vo Woodstocku, mali byť pre interpretov, ktorí chceli spievať jeho nové pesničky. No dostali sa na verejnosť. Nemajú najlepší zvuk, no tento mix všetkých možných štýlov od country až po rôzne vtipné veršovačky aj po rokoch stále púta pozornosť fanúšikov, zaujímajúcich sa o "starú, divnú Ameriku."
Slow Train Coming (1979)
Prvý z trilógie takzvaných kresťanských albumov. A určite aj najlepší. Po veľkom turné v roku 1978 začal navštevovať teologické semináre a štúdium slov božích sa prenieslo aj do jeho nových piesní. Dylanovi pomohol gitarista Mark Knopfler, ale aj producent Jerry Wexler. Keď sa Dylan snažil obrátiť na vieru aj Wexlera, starého židovského ateistu, ten mu odpovedal: "Bob, kašli na to. Poďme radšej nahrávať hudbu!"
Time Out Of Mind (1997)
Svet má dosť mojich piesní, nepotrebuje ďalšie, odkázal svojim fanúšikom, keď kritici rozdupali platňu Under The Red Sky. Pauza, počas ktorej nahral dve folkové platne s tradičným materiálom, trvala dlhých sedem rokov. Nové piesne k nemu vraj opäť začali prichádzať po jednej nočnej búrke, ktorá ho odrezala od okolitého sveta. Tak znie aj tento album, trikrát ocenený cenou Grammy, a to aj vďaka nadpozemskej produkcii Daniela Lanoisa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.