Štyri roky, päť hriechov

Nebudeme napínať. Tých päť hriechov má svoje konkrétne pomenovanie: premárnenie najlepších rokov, rozvrat právneho štátu, spolitizovanie regulácie, euro a tichá grécka cesta. Poďme po poriadku.

.hriech prvý: premárnenie najlepších rokov

Prvým z hriechov Ficovej vlády nie je to, čo urobila, ale čo všetko neurobila v najlepších časoch, aké kedy Slovensko prežívalo. Ficova vláda prevzala krajinu vo fáze mimoriadne vysokého hospodárskeho rastu. Čo z neho – okrem vianočných príspevkov pre dôchodcov a iného bezúčelného rozdávania – vlastne naozaj zostalo? Ficova vláda nevyužila ani viac ako 10-percentný ročný nárast HDP (v roku 2007) na to, aby zasadila nejaké užitočné semienko, ktoré by mohlo ďalej rásť a niekedy v budúcnosti prinášať plody. Nehovoriac o tom, že pri takom raste ekonomiky (a teda aj príjmov verejných financií) sa dajú robiť aj ťažké reformy, napríklad v zdravotníctve, pomerne bezbolestne. Keďže sme ich však premárnili, a tie zmeny nás stále čakajú, dôsledkom tej nezodpovednosti bude väčšia budúca bolesť. S Ficovou vládou sme doslova premárnili najlepšie roky nášho života. Potom prišla kríza, ktorá nám zobrala eufóriu rýchleho rastu a ilúziu, že všetko už pôjde samo. Nepôjde. 

V skutočnosti nás čaká ešte veľa bolesti. Okrem iného aj preto, že systém je nastavený zle – bez vysokého rastu ekonomiky sa slovenské verejné financie nutne prepadajú do väčších a väčších dlhov. Aby sa to zmenilo, treba reformy. A reformy sa robia veľmi ťažko v rokoch, keď na nič nezostáva, ale krach sa blíži pomaly a je ešte pomerne v nedohľadne.

Toto je možno vôbec najhorší výsledok vládnutia Fica, Slotu a Mečiara. Diplomati najvýznamnejších západných krajín ostentatívne chodia na súdne pojednávania, najvýznamnejšie obchodné komory a podnikateľské organizácie hovoria o tom, že vymáhateľnosť zákona a právna istota na Slovensku prakticky neexistujú. 

Dôsledom nie je len postupné oslabovanie dôvery občanov v štátne inštitúcie a pravidlá, ale aj úplne konkrétne rozhodnutia veľkých investorov, ktorí dnes tak či tak veľmi zvažujú, kam investujú. Ak nemôžu mať dôveru, že ich chráni zákon a jeho vymáhanie je aspoň trocha predvídateľné, budú investovať inam. Napokon, ľudia z veľkého biznisu hlásia, že sa to už aj deje. A najväčším biznisom (a jeho mlčaním) by sme sa nemali nechať zmiasť – ten si vždy dokáže cez politikov vylobovať špeciálne podmienky a osobitný režim ochrany vlastných záujmov.

S tým súvisí aj obrovský rozmach „veľkej“ korupcie za posledné štyri roky, ktorý ukazujú všetky významné merania – od Transparency International cez Svetové ekonomické fórum až po Svetovú banku. Dnes už korupcia dosiahla rozmery, ktoré doslova ohrozujú ekonomický vývoj – opýtajte sa neoficiálne hociktorého zástupcu veľkej firmy či obchodnej komory. Korupcia totiž znamená okrem iného aj nepredvídateľnosť. Rozhoduje pri nej, kto koho pozná a kto komu koľko zaplatí – namiesto pravidiel. 

Nepredvídateľnosť sa týka aj ďalšej nesmierne dôležitej oblasti – regulácie sieťových odvetví a aj všetkého ostatného, čo štát priamo reguluje. Marketingové ťaženie „proti monopolom“ Ficova vláda napokon dotiahla aj do konkrétnych dôsledkov pri zmenách v zložení a oslabení nezávislosti regulátorov. To sa týka ÚRSO, ale napríklad aj Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou či Licenčnej rady. Tie dnes rozhodujú prinajmenšom nepredvídateľne: nikto si nemôže byť ničím istý. 

Boj s monopolmi bol veľkou marketingovou zbraňou Smeru. Ak by bola vláda úspešná, mohli by sme síce hovoriť o škodlivosti takého boja pre dlhodobý ekonomický vývoj, ale aspoň by sa dalo povedať, že čo vláda sľúbila, to splnila. Lenže je to inak. Napríklad pri zemnom plyne ceny energií síce v prvých rokoch stúpali menej ako mali (respektíve v roku 2008 – po zmenách v regulácii – nestúpli vôbec), ale keď potom ceny plynu vo svete prudko klesali, u nás bol tento pokles menej ako polovičný. Ako v roku 2009 lakonicky poznamenal člen predstavenstva SPP Hans Gilbert Meyer, „ak by nám bolo umožnené vlani zvýšiť ceny pre domácnosti na primeranú úroveň, v súčasnosti by sme boli schopní cenu znížiť“.

Tie „zlé monopoly“ si teda nakoniec vybrali svoju rentu, len o trochu neskôr a tak, aby sa imidžmejkri Smeru nemuseli príliš namáhať.

O eure, ktoré sme prijali pred rokom a pol, sa dá polemizovať donekonečna. Na jednej strane silná gravitácia eurozóny (drvivá väčšina našej obchodnej výmeny sa odohráva v tomto priestore) a eufória z rýchleho dobiehania bohatších Európanov, na druhej strata menovej politiky a dlhová kríza Grécka a ďalších, ktoré nám ukazujú odvrátenú stranu neexistencie vlastnej meny. Prvý rok s eurom bol rokom krízy, a na euro sme doplácali – exportéri mali najmä v prvej polovici roka veľkú nevýhodu oproti susedom z V4, ktorých meny dočasne devalvovali o desiatky percent, a tým ich produkcia dokázala v zahraničí lepšie cenovo konkurovať.

Prijatie eura nie je hriechom Ficovej vlády, pretože euro by sme prijali, nech by vládol ktokoľvek. Hriechom Ficovej vlády je, že po strate menovej politiky nedokáže rozpočtovou a inými politikami reagovať tak, aby naozaj účinne tlmila dôsledky externých šokov a globálnej krízy na domácu ekonomiku.

Dajme nabok také „detaily“ vládnutia dnešnej vlády, akými boli politické zásahy do zdravotníctva, ktorých dôsledkom je nakoniec zmierenie smeráckeho podnikateľského pozadia s Pentou a de facto duopolizácia zdravotného poistenia. Dajme nabok aj obrovské okradnutie sporiteľov nekompetentnými zásahmi do fungovania 2. dôchodkového piliera. Jednu vec však nemožno prehliadnuť – doslova raketové zadlžovanie krajiny. 

Na začiatku krízy, teda na konci roka 2008, dosahoval verejný dlh na Slovensku úroveň približne 27 percent HDP. Podľa prognózy ministerstva financií dosiahne tento dlh v roku 2010 úroveň vyše 41 percent HDP, pričom podľa prepočtov ekonómov z INEKO po zarátaní záväzkov zo schválených PPP projektov (ktoré sa oficiálne v štatistike objavia neskôr, ale vznikajú dnes) dosiahne verejný dlh v tomto roku viac ako 50 percent HDP. To je tempo rastu, ktoré vyráža dych. Ak sa k tomu pridajú dôsledky dlhovej krízy, je jasné, že cena, za ktorú si bude Slovensko požičiavať, sa bude zvyšovať. Miliardy, ktoré zaplatíme navyše za splácanie Ficovho dlhu, ktorý takmer doslova prejedáme, budú v nasledujúcich rokoch chýbať všade. Dnes to však nevidno, takže súčasná vláda sa tým príliš netrápi. V tomto je konzistentná – podobný prístup má aj k potrebným zmenám akéhokoľvek druhu, ktoré jednoducho odkladá na inokedy.

Tým, čo prídu po voľbách, niet čo závidieť.