Duša Slováka pred voľbami

Začať sa nedá inak než v baštách Smeru. Hoci niektoré prieskumy verejnej mienky naznačujú, že Robert Fico by sa za istých okolností mohol po voľbách ocitnúť v opozícii, je dnes celkom isté, že Smer získa suverénne najviac hlasov. Aj vďaka severovýchodu Slovenska.  

 V nedeľu popoludní sa v obci Výrava pri Medzilaborciach (162 duší) objaví zopár čiernych limuzín. Obyvatelia a návštevníci súkromného Domova dôchodcov Radosť celý úkaz zvedavo pozorujú. V zasadačke susednej budovy Obecného úradu sa začína oslava Dňa matiek. Karafiáty určené ženám v hľadisku, miestny rómsky folklórny súbor – a samozrejme prejavy. Reční aj poslanec Národnej rady SR za HZDS Marián Haľko. Blížia sa síce voľby, no o politike nepadne ani slovo. Načo? Masu voličov tu mala, má a bude mať ľavica istých. „Dohasínajúci“ Mečiar chvíľu ešte tiež.

Kľúčovými postavami oslavy sú aj Ivan Solej, poslanec Prešovského samosprávneho kraja (nezávislý, no v poslaneckom klube SMER-u) a Peter Fecura, bývalý riaditeľ Múzea Andy Warhola, dnes šéf HZDS v okrese. Prvý bozká ženy na líčko a dáva im kvety, pričom druhý mu ich podáva. „Je tu málo práce. Ľudia dajú na sociálne istoty, ktoré sľubuje ľavica. Životaschopnejší odchádzajú, tu ostáva prestarnutá populácia a skôr tá s tmavším zafarbením,“ analyzuje situáciu Solej. Na otázku, či a ako tu správanie voliča ovplyvnia bratislavské kauzy typu emisie či financovanie strán, s úsmevom lakonicky dodáva: „Z Medzilaboriec je to do Bratislavy 526 kilometrov. Keď je u vás revolúcia, my sa to dozvieme až keď je kontrarevolúcia. Mladí si to medzi sebou povedia aj cez facebook. Starí však čakajú na pätnásteho, keď majú dôchodok, aby si mali za čo ísť nakúpiť do potravín.“ Fecura ide v analýze ďalej do histórie: „Bol to vždy chudobný kraj. Po vojne tunajší ľudia dosiahli s príchodom komunistov k moci istý blahobyt. Mali prácu, postavili si domy. Po roku 1989 istoty padli. Zanikla Transporta Vihorlat, najväčší zamestnávateľ, o prácu prišlo 1 200 ľudí. Sklárne, kde pracovalo 600 ľudí, sa rozdrobili na malé fabričky. Aj tie teraz popadali. Nášho výrobcu bižutérneho skla položila o dve tretiny lacnejšia konkurencia z Číny.“ Ťažký úder nášmu ďalekému východu zasadila aj Dzurindova vláda, ktorá zefektívnila tunajšiu štátnu správu tak, že jednu jej časť presunula do Humenného, druhú do Stropkova, pričom obe mestá sú vzdialené okolo štyridsať kilometrov. V Medzilaborciach ostal iba stavebný odbor – a ŠPZ na autách. Veľa úradníkov prišlo o prácu. A dôchodcovia musia na úrady cestovať ďaleko. 

Jedným z divákov poobedňajšieho futbalového zápasu tretej či koľkej ligy je aj prednosta mestského úradu Vladislav Višňovský. Sympatický mladý človek s jasnými názormi – a nominant (ako inak?) vládneho SMER-u. „Ľudia tu najbližších tridsať rokov nebudú voliť pravicu, majú dobrú pamäť. Tento región, žiaľ, postavili na nohy komunisti. Od roku 1989 do Medzilaboriec neprišla nijaká investícia. Až za tejto vlády jednu ohlásili, spoločne s budovaním priemyselného parku. Pravica komunikuje zle. Pán Mikloš nám viackrát odkázal: Aký máte problém? Presťahujte sa do Bratislavy. Aj keby sme chceli, nemôžeme sa. A prečo? Ja chcem žiť tu.“

V parlamentných voľbách v roku 2002 získali komunisti v Medzilaborciach 25 percent, čo bol ich najlepší výsledok zo všetkých okresov na Slovensku. Ako skanzen však tento kraj vyzerá iba z perspektívy veľkomestských kaviarní, kde čas odsýpa iný druh piesku. 

 Variantom príbehu je aj neďaleké okresné 12-tisícové mesto Svidník. S hrobmi a pamätníkmi podduklianskych hrdinov, s udržiavanou sochou milovaného generála Ludvíka Svobodu (za jeho éry tu postavili nemocnicu), s rodnou dedinkou Vasila Biľaka (Krajná Bystrá) – ale aj so zásadným sporom o sídlo štátnej správy. „Za Dzurindu, ktorý sa tu raz prebehol na bicykli a dovidenia, tu chceli zrušiť obvodný úrad a presunúť ho do menšieho okresu Stropkov. Viedol som protesty, zablokovali sme kruhový objazd. Dodnes som presvedčený, že inak by sme úrad pre nás nezachránili,“ vysvetľuje ďalší sympatický muž, prednosta Obvodného úradu vo Svidníku Milan Cocuľa (SMER, samozrejme). A hrdo nám ukazuje modernú zasadačku úradu s obrazom sovietskych vojakov – osloboditeľov nad vchodom. Aj keď sa teraz, za Kaliňáka, štátna správa zoštíhlila (Cocuľov úrad má iba tridsať pracovníkov), stále je tu „flek na úrade“ hlavným zdrojom obživy, spoločne so zdravotníctvom a školstvom. Tento fakt je aj odpoveďou na otázku, kto a prečo tu vyhráva voľby: lojalita voči chlebodarcovi (štát, teda Fico) a nezabudnuteľný hnev na Dzurindu nepustia. „SMER tu urobil za štyri roky viac ako SDKÚ za osem rokov,“ vraví Cocuľa, vo voľnom čase brankár futbalového mužstva s poetickým názvom Blonďáci: okrem neho tam hrajú iba Rómovia. Keď sa pýtame, čo konkrétne vo Svidníku urobil SMER, povie bez váhania: „Mali tu zasadnutie vlády, ľudia ich videli, rozprávali sa s nimi. A potom, za tejto vlády sa vybudoval obchvat mesta. Chudobnému však aj z prázdneho hrnca vykypí. Po nedávnych dažďoch sa zem zosunula, treba to opravovať.“

Dobre sa analyzuje duša svidníckeho voliča aj so šéfredaktorom týždenníka Dukla Ladislavom Mackaničom. V minulých voľbách kandidoval za KSS, v týchto tiež – netušil však o tom. Sedíme v kaviarni v centre mesta. „Vidíte to?“ ukáže Mackanič rukou na budovy okolo a dodá: „To všetko tu vyrástlo za štyridsať rokov vlády komunistov. Od revolúcie pribudla iba jedna bytovka, ktorá sa stavala desať rokov, potom obchvat a opravujú sa školy. Viac nič. Neviditeľná ruka trhu o tento kraj nejaví záujem.“

Keby všetci Slováci volili ako obyvatelia rázovitej 5-tisícovej podtatranskej obce Lendak, mali by SDKÚ a KDH v parlamente ústavnú väčšinu. Vo voľbách v roku 2006 tu získalo KDH 26, 29 percenta a SDKÚ dokonca 56,55 percenta. Smer? Ani nie 9 percent. Týmto politickým náladám v obci zodpovedá aj zloženie miestneho zastupiteľstva. 

„No, o dva týždne uvidíme, či sme ešte stále bašta,“ hovorí nám riaditeľ miestnej školy Ľubomír Mačko, ktorý je zároveň aj šéfom SDKÚ v Kežmarku. Prečo je tu pravica taká obľúbená? Lendak bola vždy uzavretá obec, kde si miestni dokázali svoje problémy vyriešiť sami. Keď sa štát začal do ich sveta príliš starať, Lendačania okamžite zbystrili pozornosť. Viera a súkromné vlastníctvo pôdy boli pre nich vždy posvätnou záležitosťou. Komunisti si na založenie družstva trúfli až v 80. rokoch, aj to tvrdo narazili. V dedine sa dokonca strieľalo a skutočné družstvo tu vlastne nikdy ani nevzniklo. „Už som tu vtedy učil a pamätám si, ako sa jeden môj žiak pri pohľade na traktory rozorávajúce medze rozplakal. Keď som sa ho pýtal, čo mu je, tak odpovedal: Zobrali nám role, z čoho budeme teraz žiť,“ hovorí Mačko. 

V 90. rokoch bol Lendak takmer baštou KDH, neskôr sa miestni presunuli k SDKÚ. Mikuláš Dzurinda sem prvýkrát zavítal ešte ako mladý minister dopravy za KDH (vo vláde Jozefa Moravčíka). Na stretnutí s miestnymi vyhlásil, že po takej zlej ceste, ako vedie do Lendaku, ešte na Slovensku nešiel. O krátky čas obec dostala peniaze na opravu. „To bolo prvýkrát, čo Lendačanom nejaký politik niečo sľúbil a dodržal slovo. Oni na to nezabudli,“ vysvetľuje Mačko. Potom už ako premiér pomohol aj s dostavbou telocvične. Dzurinda to s miestnymi vždy vedel, rád sem chodil a jeho vystupovanie imponovalo lendackému naturelu. Neviedol dlhé reči, dokázal jasne povedať, s čím pomôže a s čím si už budú musieť poradiť sami. Aj dnes tu miestni SDKÚ vnímajú najmä cez jeho osobu. Pocítila to aj Iveta Radičová, keď tu dokázala Ivana Gašparoviča poraziť len veľmi tesne. Pre Lendačanov je však príliš liberálna a salónna. „Radičová je múdra, slušná politička, v Lendaku by však asi nedokázala s ľuďmi rozprávať tak ako Dzurinda. Človek to musí v sebe mať. Vo vrcholnom vedení SDKÚ nie je ani jeden človek, ktorý by to dokázal tak ako Miki,“ myslí si Mačko. 

Lendak je tak trochu štátom v štáte: keby mal vlastnú ústavu, tak by v nej stačili iba dve ustanovenia. Nedotknuteľnosť viery a pôdy. S ostatným by si už Lendačania nejako poradili. „Ľudia sa tu nezvyknú prosiť a hovoriť dajte robotu. Aj keď sme boli za socializmu odstrkovaná obec, nikdy sme sa nikomu o nič neprosili,“ charakterizuje si svojich starosta Pavel Hudáček. No a v tomto štáte by bol Mikuláš Dzurinda neporaziteľným kandidátom na prezidenta. 

Pravica má úspechy aj na ďalších miestach na Spiši. V Kežmarku v posledných voľbách SDKÚ deklasovala Smer a v Poprade sa jej podarilo získať takmer 28 percent hlasov. Nadpriemerne dobré volebné zisky tu má aj KDH. Spomínaný učiteľ a funkcionár Mačko vidí príčiny najmä v histórii tohto regiónu. V mestách a mestečkách žil v minulosti veľký počet nemeckých obyvateľov a mestská kultúra tu zapustila silné korene. Na rozdiel od pôvodne výlučne poľnohospodárskeho Svidníka či Medzilaboriec tu po stáročia fungoval početný živel obchodníkov a drobných remeselníkov. To všetko zostalo zapísané v mentalite regiónu a ovplyvňuje to aj volebné správanie.

Pravici tu nechýbajú ani oddaní podporovatelia. Viliam Kostráb má v záhrade pred svojím domom v Poprade napichaných asi štyridsať modrých balónov SDKÚ, namodro je natretá aj brána do domu, na ktorej svieti samolepka s heslom Modrá je dobrá. Záhradu s balónmi nedávno aj odfotil a fotku poslal Ivete Radičovej s poznámkou, že v noci mu vykvitli modré karafiáty. „Veď sa za slobodna volala Karafiátová,“ smeje sa Kostráb. Vraj mu odpísala, že nič také ešte v živote nevidela. Ani my... 

Kostráb je dušou miestneho SDKÚ a značku nepropaguje len u seba v záhrade. Organizuje mítingy, lepí plagáty, fúka balóny, robí skrátka všetko, čo je treba, aby svojej milovanej strane pomohol. Nerobí mu problém ani sadnúť do auta a ísť podporiť svojich hoci aj do dvesto kilometrov vzdialeného mesta. „SDKÚ je môj životný štýl a som ochotný urobiť čokoľvek, aby uspela vo voľbách,“ zveruje sa nám. Pri pohľade na jeho modrú stranícku bundu, modrú bránu a modré balóny v záhrade nám neostáva nič iné len mu bez akejkoľvek pochybnosti uveriť.   

   

Považie a Mečiar patrili po Novembri k sebe. Vladimír Mečiar začal tu na mítingu VPN v roku 1989 a v trenčianskej župe dokázal udržať svojho posledného župana. V „zlatých“ rokoch 1992 – 1994 tu volilo Mečiara vyše 50 percent voličov. Lenže trendy sú zlé. Asi v 40-tisícovej Považskej Bystrici volilo Mečiara ešte v roku 1998 vyše 40 percent ľudí, ale pred štyrmi rokmi už len 13 percent, kým Fico tu mal 31 percent. Čo sa stalo?

Je trochu upršaný utorok a v centre mesta sa práve začína Deň susedstva. Primátor mesta Miroslav Adame, zvolený za koalíciu Smer-SDKÚ-SNS, víta asi 200 prítomných obyvateľov, spomenie Európu, „záplavu nečistôt a zloby“ a otvára inak milé podujatie. Možno sa tu ponúknuť klobáskou či  koláčmi, ktoré napiekli ženy z jednotlivých mestských častí, a pozrieť sa na vystupujúce deti. Napriek kampani tu nie je žiadna politická strana, a tak politiku musíme otvoriť my. „Ste mladí, nepamätáte, čo my, najlepšie to povedal cez vojnu ministerský predseda Anglie,“ hovorí vyše 70-ročný dôchodca. „Demokracia, to je zlo“. Jeho rovesník, bývalý volič HZDS, dnes oddane podporuje Fica. So súčasnou vládou je spokojný, dostal prilepšenie k dôchodku, nezdražel plyn a ani Maďari nie sú vo vláde. Prečo už bývalí mečiarovci volia Fica?

Ján, zrelý päťdesiatnik, veriaci a tradičný volič KDH, opisuje situáciu nasledovne: „Na Mečiara tu nikto nenadáva, ani tí, čo ho prestali voliť. To by predsa museli pripustiť, že sa mýlili, to radšej potichu prešli na inú stranu.“ A s úsmevom dodá: „Ak to teda naozaj je iná strana.“ A čo sa im páči na Ficovi? „Vie kričať, sľubovať a nadávať,“ odpovedá. Miestni voliči Smeru vraj pozorne sledovali kauzu financovania SDKÚ a tvrdili, že vždy vedeli, že „ten malý cigáň je zbojník“. Súčasne bez mihnutia oka ignorovali posledné kauzy Smeru so sponzormi. „Považská Bystrica je mŕtve mesto. Jediné, čo sa buduje, je diaľnica a ňou vyvolané investície, nejaké kruhové objazdy a pár chodníkov so zámkovou dlažbou. Ľudia hundrú, ale nikto sa za nič nepostaví, “ kritizuje mentalitu v meste. Súhlasí s ním aj učiteľka miestnej školy, ktorá si tiež neželala byť menovaná: „Mestu chýba kultúra a deti na sídliskách trpia rozpadom rodín.“ Situáciu vysvetľuje príbehom svojej generácie. Po roku 1989 veľa z jej rovesníkov stratilo prácu a pravidelný príjem. Mnohé rodiny sa rozpadli, za prácou mimo mesta odišli otcovia a neskôr aj matky. Deti sa vraj vzájomne ponižujú, urážajú a dievčatá za chlapcami v ničom nezaostávajú. Jeden žiak jej povedal, že sa nepotrebuje nič učiť, pretože po škole pôjde do Írska a „tam zarobí veľké prachy“. So športom je to v Považskej Bystrici o poznanie horšie ako v neďalekom a polovičnom Púchove, nadpriemerne sú tu rozšírené drogy, detský alkoholizmus. O politike pani učiteľka hovoriť nechce. To, čo však hovorí o stave rodín v meste, má tiež svoju výpovednú hodnotu. Mečiar tu ešte dostane vyše 5 percent. Ale za miestnych ľudí už hovorí Robert Fico. 

 

Zvykne sa tvrdiť, že najväčšie protimaďarské vášne panujú medzi Slovákmi na severe našej krajiny, teda tam, kde živého Maďara nevideli (a ak, tak jedine ako neveľmi šikovného lyžiara v Tatrách). Omyl – navštívte okres Komárno. V tých pár slovenských obciach, ktoré sú tu roztrúsené v maďarskom „mori“, volia tamojší Slováci rovnako ako ich súkmeňovci z Kysúc. 

Slovenskí predkovia Dulovčanov sem prišli už v 18. storočí, najmä z Považia a moravsko-slovenského pohraničia. A zachovali si identitu, v dedine hovoria po maďarsky iba Rómovia. 

Naším priateľským hostiteľom je Štefan Caletka, starosta obce s 1 800 obyvateľmi a súčasne okresný podpredseda Smeru. S miernym rozhorčením objasňuje obavy miestnych Slovákov: „Sme veľmi citliví na všetky spory, ako je teraz dvojité občianstvo. Prečo by mali mať Maďari privilegované postavenie? Nie sú vari hrdí na to, že sú slovenskými občanmi a žijú v tejto republike? Choďte sa opýtať do susedných obcí, ako je to tam so slovenčinou na omšiach. Prečo chcú maďarského biskupa a nechcú slovenského? Viete, my máme niekedy pocit, že nám Slovákom Maďari neveria.”  

Smer volilo v dedine pred štyrmi rokmi 39 percent obyvateľov, druhá bola SNS so 16 percentami. V dedine môžu byť spokojní. V posledných rokoch sa tu preinvestovali státisíce eur na čističku, bytovku či revitalizáciu sídel. Pred časom tu dal sám pán premiér zo svojej rezervy vybudovať multifunkčné ihrisko. Iste, dedine pomohlo členstvo starostu vo vládnej strane. Ale na Caletkovi naozaj vidieť, že starostovanie mu sadne. Hrdo nás prevádza dedinou a ukazuje, kde všade pracuje asi 70 Rómov v rámci verejnoprospešných prác. Pritom keď sa miestnych opýtate, čo je najväčším problémom, zareagujú svorne: Rómovia. Ešte pred 20 rokmi ich tu žilo asi 200, dnes je ich 400 a v dôsledku vysokej pôrodnosti mladých Rómiek ich počet porastie. Žijú v polorozpadnutých domcoch, kde sa ich tlačí niekedy až 40, mnohí nemajú celé dni čo robiť. A vraj niektorým miestnym, ktorí sú až príliš národne orientovaní, prekáža, že starosta sa snaží Rómov intergovať a robiť pre nich športové podujatia. „Vysvetľujem im, že tu musíme žiť s Rómami aj Maďarmi, sme na seba odkázaní,“ vraví starosta, ktorý  viackrát naznačí, že s myslením SNS má problém. „Som síce národne orientovaný, ale vyjadrovanie musí byť v medziach slušnosti. Aj u nás v dedine máme pár ľudí, ktorí to so svojou národnou orientáciou preháňajú. Aj mne nadávali kedysi do Maďarov len preto, že som sa sem prisťahoval z Nových Zámkov.“ 

László Rendes, majiteľ firmy so stavebninami, je zaujímavý človek. Má maďarské občianstvo a je obecným zastupiteľom za Smer. Narodil sa v Györi, od malička však žil na juhu Slovenska a hovorí skvelou slovenčinou. Na Slovákov nedá dopustiť: „Vo všetkých slovensko-maďarských sporoch, či už išlo o jazykový zákon, alebo teraz o dvojité občianstvo, som na strane Slovákov. SNS má v mnohom pravdu. Slovenskí Maďari predsa patria sem, a preto sa musia prispôsobiť štátu, v ktorom žijú. Ako je možné, že niektorí nevedia dobre po slovensky?“ Rendes nás prekvapí ešte raz: už nesympatizuje so Smerom, ale so Sulíkovou SaS. „Vláda ma v ekonomickej oblasti sklamala, príliš nás zadlžuje.“ 

Ale čo si myslia o nažívaní Slovákov a Maďarov tunajší voliči SNS? Po odpoveď ideme do juhoslovenskej bašty Jána Slotu.

Necelých desať kilometrov od Duloviec leží Šrobárová, dedinka s 500 obyvateľmi. Minulé voľby tu vyhrala SNS s 32 percentami. Spolu so Smerom a HZDS to bolo dokopy takmer 80 percent. Radičovú a Figeľa by tu asi miestni vypískali. Z Duloviec prichádzame tak trochu do iného sveta. Starostka Anna Šušoliaková, ktorá zastupuje koalíciu KDH-SDKÚ, hovorí, že obec je zrejme jedinou v okrese, ktorá ešte nemá dobudovaný vodovod. „Žiadali sme o rôzne projekty z fondov, ale nič z toho, len sme na to minuli peniaze a energiu“. Keby bola starostkou za SNS, možno by sa obci vodilo lepšie. Možno. 

Vyrážame hľadať voliča SNS. Predstavujeme si ho ako staršieho človeka, ktorý nám zarecituje o minulých krivdách, ktoré napáchali na tunajších Maďari. Prví Slováci sa do Šrobárovej prisťahovali v roku 1921, najmä z Kysúc, Oravy, ale aj trenčianskej či zvolenskej župy. O 18 rokov neskôr, po Viedenskej arbitráži, ich vyhnali z nového domova maďarské úrady a prisťahovali sem kolonistov z Maďarska. Slováci si mohli so sebou vziať na okyptené územia Slovenska len niečo viac než 70 kilogramov na osobu. Tí, čo ostali, boli ponižovaní maďarizáciou. Po vojne sa však väčšina zo Slovákov vrátila a opäť si tu budovala svoje živobytie. 

Je popoludnie a nikoho tu nevieme nájsť. Krčma je ešte zatvorená, obchod prázdny. Vnútime sa tak do jedného dvora, kde sedí 70-ročná žena. Máme šťastie. „Slota je spravodlivý chlap, bodaj by sme ôsmich takých mali. Pozrite na Csákyho, koľko ten pije!“ A Slota nepije? – pýtame sa škodoradostne. „Možno aj ten,“ dodá babka s potmehúdskym úsmevom. Čierne roky si sama nepamätá. „Ľudia to stále spomínali. Muselo to byť strašné, všetko im pobrali, museli to tu zanechať.“ Vedľa babky sedí nevesta s vnúčikom, ktorá prehovorí o problémoch mladej generácie: „Bez maďarčiny je tu ťažké sa zamestnať. Chcela som robiť v Komárne kaderníčku, ale nezobrali ma, lebo majú veľkú klientelu z Maďarska. Aj preto chcem, aby moje deti vedeli po maďarsky.“ Babka, nadšená Slotova volička, na náš údiv pritaká: „Ja som sa nemala kde naučiť mondókovať, ale som za, všetci tunajší Slováci by mali vedieť, inak to tu nejde.“ Čo by jej na to povedal Jano Slota?

Hľadáme ďalej a opäť máme šťastie. Manželia Kadúchovci, obaja bývalí učitelia a dôchodcovia, nás vrelo usádzajú v záhradnom altánku. Ján Kadúch úvodom hrdo vyhlási: „Vždy sme volili SNS. Krúžkovať budem Pavla Kapustu, lebo píše pekné články v Extra plus. Odoberáme aj Slovenské národné noviny, sme tu jediní takí.“ Manželia zakladali SNS v okrese a hoci už oficiálne nie sú členmi, lebo odmietli platiť zvýšené členské, ostávajú strane verní. „Táto strana má najlepší program pre Slovákov. Je národná aj kresťanská.“ Keď sa opýtame na spolunažívanie s Maďarmi, zaznie typ odpovede, ktorú sme počuli od viacerých Slovákov: „S bežnými ľuďmi máme úplne dobré nažívanie.“ Manželia však postupne predsa len vyratúvajú problémy, ktoré ich trápia: v slovenských obciach sa vraj zatvárajú malotriedky, maďarské dediny rastú a slovenské zanikajú a tunajší učitelia slovenčiny mávali vraj menšie platy, kým sa nevzbúrili. Pán Kadúch konštatuje najvážnejšiu hrozbu: „Politici SMK chcú odtrhnutie týchto území od Slovenska. Takí kádeháci by im v tom určite nebránili.“ Opäť však prichádzajú prekvapenia. „Ján Slota? Toho nemôžem ani cítiť. Je to hlupák, ktorý používa vulgarizmy,“ zatvári sa znechutene Mária Kadúchová. Donedávna bola riaditeľkou miestnej školy a nedá dopustiť na bývalého ministra školstva za SMK László Szigetiho: „SNS neurobila pre školstvo nič, ale pán Szigeti sa staral, dostali sme vtedy aj viac peňazí.“ 

Kadúchová má ťažké srdce na starostku, ktorá ju odvolala z funkcie riaditeľky. Zrazu zisťujeme, že v dedine panuje dusná atmosféra. Jedni starostku podozrievajú, že chce zrušiť školu, ďalší sa hnevajú na miestnych papalášov z vládnej koalície, ktorí obci nič nedali, lebo starostka je z opozície. Mária Kadúchova to zhrnie nasledovne: „Viete, nám sa s Maďarmi žije vlastne ideálne. Problém je v tunajších Slovákoch, pretože sú pažraví, nenásytní, a tí, čo prídu k peniazom, si myslia, že sú pupkom sveta. Strácajú ľudskú tvár a prestávajú sa hlásiť k svojej komunite.“