Farby Južnej Afriky

Na káhirskom letisku je klimatizácia nastavená na nepochopiteľných 18 stupňov, ale musím to vydržať. Lietadlo do Johannesburgu letí až o 6 hodín. Našťastie si na lavičku prisadne mladá černoška a dáme sa do reči. Je zo Sudánu, práve priletela z Londýna, kde študuje. Vravím jej, že tiež idem na študijný pobyt, na tri mesiace, do juhoafrickej Pretórie. Zdesene hľadí. „ Prosím ťa, dávaj si pozor! Ženy tam často unášajú a znásilňujú! Je to veľmi nebezpečná krajina,“ presviedča ma.

Aj slovenské veľvyslanectvo v Pretórii radí návštevníkom, aby sa presúvali len v uzamknutom aute s oknami spustenými maximálne do tretiny. Niektorí turistickí sprievodcovia dokonca odporúčajú nezastavovať na červenú – aby nikto nemohol naskočiť do auta a ukradnúť ho spolu s pasažiermi. Realita však bola iná. Juhoafrická republika nie je bezpečná, ak človek očakáva bezpečnosť v európskom zmysle slova. Nie sú tam parky ani chodníky na romantické vychádzky. A vyjsť si podvečer osamote do mesta by bola číra samovražda. No bezpečnosť je relatívny pojem.

Guesthouse, v ktorom som v Pretórii bývala, bol miestnymi označený za veľmi bezpečný, to znamená, že bol súčasťou objektu obohnaného vysokým plotom s nepretržitou ostrahou. Zároveň som dostala ubezpečenia, že chodiť po rušných uliciach za bieleho dňa nie je riskantné. Aj keď miestni zvyčajne nechápali, prečo chcem niekam chodiť pešo, keď je zjavné, že si môžem dovoliť taxík. Ale kým miestni čierni obyvatelia ma ubezpečovali o bezpečnosti pretórijských ulíc, tí bieli o nej presvedčení neboli. Raz som sa teda odhodlala sama do centra mesta. Biela bodka na čiernom podklade – asi tak by som zhrnula svoje pocity. Stretnúť v centre bielych Juhoafričanov je takmer nemožné. Všetci sa skutočne vozia v uzamknutých autách. Aj keď pri prechádzke sa na mňa nikto z miestnych krivo nepozeral, naopak, s nadšeným „ Hello sister!“ mi niekoľkokrát srdečne potriasli rukou, nemohla som sa zbaviť nepríjemného pocitu inakosti a podobný výlet som už viackrát sama nepodnikla. Taká „nebezpečnosť“ však zároveň vytvára veľké množstvo pracovných miest: v Kapskom Meste, ktoré chce zostať atraktívnou destináciou, a tak robí pre bezpečnosť turistov veľmi veľa, stretnete človeka v krikľavo oranžovej veste s nápisom „public safety“ prakticky na každom rohu. A je to asi jediné mesto v Južnej Afrike, kde sa dá v centre viac-menej bezpečne prechádzať aj po zotmení.

„Bývala to veľmi bezpečná krajina,“ vysvetľuje mi doktorka Theresa Rossouw, s ktorou pracujem v pretórijskej nemocnici. „Ale za akú cenu?“ dodáva. Je to biela Juhoafričanka, ktorá vyrastala na predmestí Johannesburgu – mesta, ktoré sa dnes považuje za jedno z najnebezpečnejších na svete. Teraz má na mysli časy apartheidu, politiky rasovej segregácie, ktorá v Juhoafrickej republike oficiálne trvala do roku 1990. „Lenže keď v takomto prostredí človek vyrastá bez akýchkoľvek informácií zvonku, nevidí na tom nič zlé,“ hovorí.

Otriasol ňou až ročný pobyt na univerzite v New Yorku. „Tam som zistila, že spoločnosť môže fungovať aj inak a že Nelson Mandela nie je terorista.“ Dnes vedie kliniku pre ľudí nakazených vírusom HIV. Väčšinu jej pacientov tvoria čierni Juhoafričania z tých najnižších sociálnych vrstiev. 

Nedemokratické režimy odchádzajú zo scény veľmi pomaly a neochotne. Južná Afrika je aj takmer 20 rokov po páde apartheidu farebne rozdelená. Jednotlivé štvrte v mestách sú obývané buď bielymi, alebo čiernymi. Prvé známky stierania rozdielov sa ukazujú azda len v tých najbohatších alebo novovybudovaných štvrtiach. Samozrejme, prísna segregácia rás v bežnom živote, na úradoch, v školách a v nemocniciach, kde za minulých čias biely doktor nesmel vyšetriť čierneho pacienta, zmizla. No rozdiely sú stále zjavné. Vláda sa pre svoju popularitu snaží „odškodňovať“ v minulosti znevýhodňovaných Afričanov.

K takýmto „odškodneniam“ patrí aj zavedenie pozitívnej diskriminácie pri výbere ľudí do zamestnania a na univerzity. Ak žiadateľ o prácu alebo štúdium splní podmienky prijatia, voľné miesta musia byť obsadzované v takomto poradí: čierna žena, čierny muž, farebná žena, farebný muž (t. j. príslušníci indickej menšiny) a nakoniec biela žena a biely muž. Na univerzitách tento prístup vytvára obrovské rozdiely v kvalite študentov. Napríklad na lekársku fakultu pretórijskej univerzity boli v minulom roku prijatí traja bieli študenti. Na klinike, kde som pracovala, nemohli šesť mesiacov obsadiť miesto asistenta výskumu. Jediný uchádzač, ktorý spĺňal podmienky, bol beloch, no keďže zákon ukladá verejným inštitúciám, aby v takýchto prípadoch aktívne pátrali po vhodnom uchádzačovi v tzv. „znevýhodnených komunitách“, tohto uchádzača mohli prijať až po pol roku hľadania a dokazovania, že ozaj neexistuje iná možnosť než prijať belocha.

V dôsledku tejto politiky v Južnej Afrike v súčasnosti vzniká veľká chudobná biela vrstva. Zdá sa, že profitovať z pádu apartheidu bude až nasledujúca generácia černochov a zároveň tá nasledujúca biela najväčšmi ponesie jeho dôsledky.

Prečo je vlastne v Južnej Afrike taká kriminalita? Dosť zjednodušujúcou, no do značnej miery pravdivou odpoveďou je znechutenie černochov zo zlých podmienok, ktoré sa menia veľmi pomaly. V Afrike nie je podstatou privilegovaného postavenia ani tak množstvo peňazí ako skôr množstvo príležitostí, ktoré človek dostane. Černošskú väčšinu počas apartheidu štátne školy vychovávali hlavne pre manuálne profesie. Títo ľudia potom prirodzene očakávali razantnú zmenu. Dnes si vybíjajú frustráciu aj prostredníctvom násilia, ktoré sa obracia proti imigrantom z iných afrických krajín. Napríklad proti Zimbabwčanom, ktorí sú zväčša vzdelanejší a vynikajúco hovoria po anglicky – bez prízvuku typického pre čiernych Afričanov. Preto ich pri výbere do zamestnania často uprednostnia  na úkor miestnych.

Prekvapilo ma, koľko o nás Afričania vedia. Po skúsenostiach z Francúzska, kde som stále vysvetľovala, že Slovensko neleží na Sibíri, som si už na otázku, odkiaľ pochádzam, vypracovala systém odpovedí asi v takomto poradí:  „ Z Európy,“ „z takého malého štátu v strednej Európe,“  „Poznáte Československo?“ Ani som nedúfala, že sa niekedy dostanem aj ďalej. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď pomerne často zaznelo: „ Samozrejme, že poznáme Československo, ale veď vy ste sa už rozdelili, nie?“ Ľudia na juhu Afriky vnímali naše malé štáty hlavne vďaka Nežnej revolúcii. Pád železnej opony bol jednou z hybných príčin eskalácie vnútroštátneho aj medzinárodného tlaku na pád apartheidu. V juhoafrickej verejnoprávnej televízii preto v novembri vysielali hneď niekoľko dokumentov o páde železnej opony – možno aj viac ako na STV. 

Raz sme boli na exkurzii v Sowete, čo je vyše miliónový township (územie vyhradené a umelo vybudované vládou za apartheidu pre nebelošské obyvateľstvo) pri Johannesburgu. Náhodný okoloidúci zistil, odkiaľ pochádzame, a pozdravil nás slovami: „Dobrý den. Jak se máte?“ Vraj dva roky pracoval s istou pani Mariou Herclovou z Nepomuku.

Blížiaci sa futbalový šampionát je v Južnej Afrike viditeľný všade. Nielen v podobe obrovských plagátov podporujúcich domácu reprezentáciu „Bafana, Bafana,“ reklám a vládnej kampane v televízii. Ohlasujú ho najmä rozostavané cesty a hotely – nik nevie, čo s nimi bude po skončení šampionátu, pretože toľko ubytovacích kapacít Južná Afrika nepotrebuje. Miestni pri otázke na futbalové majstrovstvá prevracajú očami. „ Bude to trapas. Od začiatku sa budeme len prizerať!“ hovorí mi kamarátka Ipfi. Juhoafričania pochybujú o schopnostiach svojho reprezentačného tímu, zato vám každý povie, že v rugby a v krikete sú najlepší. Na majstrovstvá sa zatiaľ tešia len ľudia žijúci z cestovného ruchu. Šampionát sa tu koná v uhorkovej sezóne zimných mesiacov a letenky medzi mestami šampionátu sú už teraz niekoľkonásobne drahšie ako bežne. No aj keď zatiaľ prevláda skepsa, milí a temperamentní Juhoafričania sa isto dajú strhnúť a v pravý čas premenia svoju krajinu na jeden obrovský futbalový štadión.