Stále žijem v nádeji

.posledné štyri roky Slovensko prešlo nejakou etapou. Čo nám to tu vládlo?

Posledné štyri roky sa viac podvádzalo a kradlo ako kedykoľvek predtým. Vidím demoralizáciu špičky našej reprezentácie. Často počúvam, že na Slovensku máme pekných ľudí, je tu krásna krajina, ale o vláde sa nič dobré povedať nedá. 

Žneme to, čo v našom národe bolo takmer vždy: kto si neukradne, okráda vlastnú rodinu. Urodilo sa nám to, čo sa tu štyridsať rokov výdatne polievalo a podporovalo. Ľudia uverili tomu, že človek nepotrebuje bohvieakú morálku. Naučili sa pretvarovať, okradli ich o svedomie. Niekto povedal, že neexistuje len brainwashing, ale aj heartwashing, teda vymývanie sŕdc. A teraz je tu generácia, ktorá vyrástla v istom relativizovaní všetkých hodnôt, ktoré sú dobré, pozitívne a ktoré dávajú ľudskému životu zmysel a pre ktoré ľudia žili aj umierali. Na to všetko sa zabudlo. Dnes tu máme konzumnú spoločnosť, ale to nie je naša slovenská špecialita. Prijali sme to, čo je aj na Západe. Ale napríklad v Rakúsku sa ľudia poznajú, vedia, kto je kto, ľudia vedia čítať charaktery svojich blížnych – v politike aj v cirkvi. Naši ľudia sú ešte postihnutí tým politickým vymývaním sŕdc a naletia na pekné reči a sľuby. A dnes už napríklad ani nerozoznajú a ani sa nepohoršujú na neofašistoch, neonacistoch a neokomunistoch.  

Je mnoho hodnôt, ktoré sú vykradnuté: vláda ľudu, hrdosť človeka, ktorý poctivo pracuje, zdevalvované sú aj hodnoty ako láska, vzťah. Vzťahy sú takmer na posmech. Dnes človek, ktorý chce konať dobro, je ako Don Quichot, smiešny a niekedy až trápny. 

Je tu zlyhanie politické, ale aj zlyhanie cirkvi. Ja som stále človek cirkvi a keď chceme zlepšiť spoločnosť, musíme sypať popol na hlavu predovšetkým sebe. Nevieme odpovedať na problémy, výzvy súčasnej spoločnosti. A udialo sa nám ešte niečo: je to ako v rodine – deti nám dospeli, ale my sme ich na dospelosť nepripravili. Naše deti iné nemajú, len ten malý bochníček chlebíka, ktorý si odniesli z kostola. Ale nechávajú si ho len na nedeľu a slávnostné chvíle. Je tu veľké zlyhanie kresťanskej morálky a výchovy. 

Spoločné majú to, že sa za národ schovávajú, že o ňom rozprávajú aj vtedy, keď ho okrádajú. Spoločné majú aj to, že tento národ vôbec nereprezentujú v jeho hodnotách, ale pokračujú v postkomunistickom ohlupovaní a v pohŕdaní národom. Ale naučili sa to tak sofistikovane povedať, že naši ľudia nepripravení a politicky naivní, ktorí zredukovali svoju vieru na mystiku a poslušnosť na jednom mieste a v jeden deň, naletia na také sľuby a volia ich. Ale ja tvrdím: aký národ, taká reprezentácia. A tento národ je slobodný len pár desaťročí, sú tu rezíduá útlaku za monarchie, za vojny, potom sme zažili počiatky demokratickej spoločnosti, raný kapitalizmus, a to prinieslo aj neochotu nastúpiť na barikádu a robiť niečo pre druhých. 

Nie, je to hanba, že sa stále schovávame za útlak, ktorý sme prežili. A nenaučili sme sa milovať svojho blížneho, teda konkrétneho človeka, ktorý je ohrozený, radšej rozprávame o ideách, hovoríme o ľudstve, o cirkvi, o národe, ale nevieme vidieť svojho brata alebo sestru v ohrození. 

On je už dieťa druhej, tretej generácie, čo má za sebou komunistickú výchovu. A on nevie alebo nechce vedieť o tom, že je pokračovateľom utópie, ktorá ľuďom sľubovala sociálnu rovnosť, spravodlivosť a blahobyt pre všetkých ľudí. On tieto idey – už pretransformované do rafinovanejších definícií – dodnes ponúka ľuďom. Smutnejšie je, že ľudia, z ktorých väčšina na Slovensku trpela alebo bola nejakým spôsobom okradnutá či diskrimininovaná, žili dlho v strachu, a to dnes podmieňuje ich reakcie. A táto vláda, ktorá sa robí sociálna, ešte brnká na sociálne city, ktoré si v podvedomí nesieme: chceme, aby sa o nás štát postaral. 

U nás tá charizma vládnuť chýba. My nemáme šľachtu, zámky a hrady sú vypálené, šľachtické rody vyhynuli, ostalo len torzo. Nemáme tú tradíciu vládnuť. Toto manko nás bude sprevádzať ešte niekoľko generácií. Nemôžeme snívať, že nám bude vládnuť niekto iný. Už o nás ani nestoja. Ale nesmieme byť spokojní s ľuďmi, ktorí kradnú, klamú a podvádzajú. 

Ten symbol exodu hovorí o ceste k slobode a slobodnému životu. Treba viac generácií na to, aby sa zabudlo na otroctvo, kde síce bola materiálna hojnosť, ale nebola sloboda. Ten obraz je príhodný a aj ja som ho často používal, keď padol komunizmus. Musíme ho domyslieť do konca. Keď Židia prišli do zasľúbenej zeme, nenašli tam raj, o akom snívali. Hádali sa medzi sebou, bili sa. Sloboda prináša riziko, že keď do nej neprinesieme aj hodnoty morálne, duchovné, tak sa stane zápasom o to, kto má viac, kto má silnejšie päste alebo kto hlasnejšie kričí. Ja som presvedčený, že tých 20 rokov už vidieť na našom živote, už sme sa veľa naučili. Odpísalo sa už dosť ľudí, ktorí sľubovali nemožné, a tak sa odpíše aj táto garnitúra. 

Kým nepríde niekto, kto nám povie tú trpkú pravdu: že ani život v slobodnom svete neznamená raj na zemi. Aj tu treba poctivo pracovať. A sloboda neznamená ani svojvoľnosť. Aj tu sú mantinely, ktoré máme dodržiavať nie zo strachu, ale z bázne, aby sme o tú demokraciu neprišli.

.vy sa dvadsať rokov venujete bezdomovcom. Aké sú ich osudy?

Mnohí už umreli, ročne pochováme 5-6 ľudí, do poslednej chvíle sme s nimi, aj to tvorí atmosféru nášho domova. Oni sú hrdí, že už nie sú bezdomovci. Majú domov a ten im tvorím ja a sestra Rita, ktorí za nimi chodíme každý deň a sme ako rodičia veľkej rodiny.

Takých prípadov mám veľa. Chlapci, čo dnes poctivo pracujú, čo sa oženili. Mnohí k nám chodia aj potom, zastavia sa, pomôžu alebo napíšu, či prídu s nami osláviť Vianoce. 

Samozrejme.

.ako to hodnotíte?

Vysoko pozitívne. Je tu veľa vecí zameškaných, ktoré bude musieť riešiť. Musí vychovávať „mančaft“, aby tí chlapi mali správnu reč, aby presadzovali správne hodnoty a aby odstránil deformácie, ktoré tu boli vinou prekonaného spôsobu „manažingu“ za cisára Sokola a ktoré tu narobili veľké škody. 

To je taký stredoveký spôsob vládnutia, keď ten, kto má moc, to dáva ostatným pocítiť, lebo si zakladá na vonkajších znakoch a kritériách. Je aj iný, autentickejší spôsob využívania moci, ktorý ukázal Ježiš. Medzi vami prvý bude ten, ktorý slúži všetkým ostatným. Táto služba nemôže byť len v rečiach a v direktívach, ale bude ľuďom príkladom, bude im rozumieť, bude ich počúvať, viesť dialóg. Náznaky toho už vidím. Škoda veľká, že za 20 rokov demokracie, sa tento spôsob komunikácie zanedbáva. 

Ponúkol som sa do pastorácie, ale to mi odmietol. Ja mám teda v cirkvi také postavenie, ako má vojak v armáde. Nedostal som miesto v štruktúre, takže nie som ani slobodníkom, nepostúpil som, ale som na to hrdý. Ostal som človekom cirkvi a pozerám sa na ten zápas o veriaceho ako ten, kto nie je zaťažený funkciou, ale medzi ľuďmi žije, počúva ich. Zdá sa mi, že tú situáciu, ktorá nastala za posledných 20 rokov, naša cirkev ignoruje. 

Z rôznych dôvodov. Mnohí boli vyhodení – napríklad rozvedení či znova zosobášení alebo zosobášení v inom zbore. Škoda, že len mizivé percento našej práce je sociálna činnosť, hoci tam sme sa mohli pritom vyznamenať. Mnohé veci sa zanedbali, ale myslím si, že už je tu nový obraz cirkvi – nie iba taká pyramída pod autoritou pápeža, biskupa a farára, ale spoločenstvo ľudí, ktorí uverili, že všetko sa dá robiť s láskou, so srdcom a sú bližšie Ježišovi, aj keď sa niekedy zdá, že sa vzďaľujú od inštitucionálnej cirkvi. Ja som presvedčený o tom, že vždy budú ľudia, ktorým to vertikálne, to Božie bude primárnym, ale to je charizma, dar pre niekoľkých ľudí. A ostatní, ktorí uverili, že treba pracovať a realizovať to Božie v našom každodennom živote, tak tých musíme presvedčiť, že ak to robia s láskou a s nasadením svojho života, v duchu Ježišovom, je to ich forma modlitby a pobožnosti.

Cirkev, teda my všetci si musíme uvedomiť, že nie sme ani morálna, ani intelektuálna supertrieda. V pokore si musíme povedať, že sme nehodní služobníci a že sme aj chybujúci, aj hriešni. Keď si to priznáme, tak nám to svet odpustí. Nesmieme sa robiť superkresťanmi alebo nadradenou triedou nad ostatnými. Zlo bolo na svete vždy, ten kúkoľ medzi pšenicou, a zlo je odsúdeniahodné, tým viac keď sa hlási k dobru. Preto nemôžeme zakrývať ani zmenšovať, ani utajovať, ani ospravedlňovať tieto činy. Špinavosť je špinavosť a medzi veriacimi je to dvojnásobne zlý skutok.

My máme na to archetyp: dvaja ľudia veľmi zlyhali v Ježišovej blízkosti – Peter, ktorý ho zaprel, ale išiel, zaplakal a oľutoval to. Svoju autoritu preto nestratil. On je skalou, na ktorej bola vybudovaná cirkev. Druhý archetyp je Judáš. Človek, ktorý zlyhá a neprizná si to, neoľutuje to. Asi nedostal ten dar pochopiť alebo nepochopil, že Boh odpúšťa. Aj ľudia sú schopní odpustiť, keď sa dištancujem od zla. My budeme musieť revidovať pohľad sveta na veriacich ľudí. Nie je to žiadny spolok spravodlivých a svätých, ale spoločenstvo ľudí, ktorí majú svoje chyby a omyly, ale vieme o nich a je nám to ľúto. Stále však pracujeme na tom, aby sme sa z toho negatívneho dostali. 

V osemdesiatke sa už žiadne aktivity nepriberajú, ale odpisujú. Prešiel som už taký kus cesty! A takto ukazujem, že človek, ktorý miluje Ježiša, nemusí mať veľkú funkciu.

.máte nasledovníkov?

Sú tu takí kňazi, ale aj veriaci, napríklad aj podnikatelia. Majú veľké firmy, ale snažia sa žiť poctivo, aj bez korupcie.

Je tu už veľa podobných projektov – pán farár Kuffa v Žakovciach, profesor Krčméry, sestry matky Terezy sa o nich s láskou o starajú. Ale to je tiež charizma a nemôže to robiť každý. Ani by som neradil, aby to robil každý. Tisíce ľudí sa predsa starajú o chorých, tisíce učiteliek sa trápia s deťmi, tisíce policajtov sa snažia o spravodlivosť. 

Musíme hľadať podľa Ježišovho príkladu, ktorý zanechal 99 oviec a išiel hľadať tú jednu stratenú. Keď sa nám stratí z kostola 80 percent  pokrstených ľudí, musíme s nimi žiť, počúvať ich a dávať im nádej. To nie je taktika, ale zápas o človeka. Angažovanosť za človeka, za posvätnosť života, za to Božie v človeku, za to Božie v prírode, teda problémy ekologické, ale aj politická angažovanosť za pravdu a spravodlivosť. Je to aj schopnosť spolupracovať s ľuďmi a nečakať, že všetci budeme spievať rovnaké pesničky a mať rovnaké krédo. Aj ja sa obohacujem príbehmi ľudí, ktorí žijú mimo kostola, alebo boli dakedy proti kostolu – a naraz oni zistia, že na tom mojom čudnom postoji, na mojom príbehu niečo je. A s pokorou musíme prijať aj to, že už nie sme učitelia, teda tí jediní, čo majú pravdu. Sme tými, čo pravdu hľadajú, ľudí počúvajú a rešpektujú každý dobrý skutok. Akákoľvek obeta, kde tečie krv, tečie aj z nášho. 

Táto premisa nie je pravdivá, politici nie sú všetci rovnakí. Nájdu sa poriadni ľudia aj v koalícii, aj v opozícii, ide o to, aby sa čestní ľudia spojili. Prvý pokus, ktorý vyhlásil arcibiskup Sokol, bol naivný. Tvrdil, že katolíkov máme vo všetkých stranách a hnutiach. Je to pravda? Nie. Dnes vieme, že veriaci ľudia musia ísť voliť, aby zamedzili tým negatívnym silám, aby ich odpísali a aby podporili to, kde je viac nádeje, kde sa nesľubuje nemožné.

To je samozrejmé.

Pretože slobodu treba chrániť a je to právo, ktoré mi bolo 40 rokov odňaté. Vtedy som nevolil, hoci to bolo riziko. Nestačí nadávať, súdiť, kritizovať, byť moróznym starcom, ktorý búcha do stola. Mobilizujem, presviedčam ľudí, aby išli voliť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. To patrí k hrdosti a dôstojnosti človeka žijúceho v demokracii. 

Áno. Ako kresťan a demokrat nemôžem voliť inak. Myslím si, že Figeľ, ak sa mu podarí urobiť dobrý tím okolo seba, by mohol byť cestou. Páči sa mi u neho aj to: Sme cestou... Nesľubuje trinásty dôchodok, keď nemáme ani na dvanásť, ale cestu k lepšiemu. Zdá sa mi, že je to človek múdry, skúsený, neskorumpovaný. Tá opľuvaná a vysmiata kresťanská demokracia môže byť štartom k novému a lepšiemu svetu.

Nechcem šíriť nejaký teľací optimizmus, ale vždy je nádej. Boli aj horšie časy a dostali sme sa z toho. Pri všetkom tom negatívnom vidím v našej spoločnosti prvky obrody a hľadania novej duchovnosti, ktorá už nie je na tradičných príkazoch a zákazoch. Je tu už veľa mladých ľudí, ktorým záleží na tom, aby sme boli slobodní, a odmietajú náznaky novej totality. Ja stále žijem v nádeji. A aj keby som už umrel, tak umriem v nádeji a hrdý na to, že sme urobili veľký pokrok.

Beh dejín má v rukách veľký režisér, ale potrebuje takých, čo priložia ruku k dielu a pôjdu nielen voliť, ale budú aj pracovať vo svojom okolí na tom, aby v našom národe pribúdalo pravdy, dobroty a spravodlivosti.

Život je úžasný, je to jedno z Božích mien, za život sa oplatí život položiť. V živote sú obrovské šance a ja som rád, že mi bolo dopriate stáť vždy na strane tých, čo život chránia, podporujú ho, pre ktorých bol posvätný a drahý. A prinášali preň aj obete.

Veľmi. Aj keby som len ležal na posteli, budem mať radosť, že žijem pod týmto slnkom a že ako starec sa môžem tešiť z toho, o čom som sníval. Sloboda je úžasná, nikto ma nešpicľuje, neudáva, neohrozuje, akú nôšku som si naviazal, takú si aj nesiem.

________________________________________________________________________

Anton Srholec sa narodil v roku 1929 v Skalici, v roku 1949 vstúpil k saleziánom. V roku 1951 sa pokúsil o útek z republiky. Chytili a odsúdili ho na 12 rokov. Vo väzení strávil desať rokov, zväčša v uránových baniach. Po návrate pracoval desať rokov ako robotník, koncom šesťdesiatych rokov vyštudoval a v roku 1970 ho v Ríme vysvätili za kňaza. Za normalizácie ho prenasledovala ŠtB, prišiel aj o štátny súhlas a pracoval ako robotník. Od roku 1992 sa venuje práci s bezdomovcami.